Historicko-dokumentárna sekcia
17. septembra 1939 sa vo východných oblastiach Poľska začala vojenská operácia Červenej armády. Vo vedeckej komunite a médiách (obzvlášť zahraničných) je táto udalosť interpretovaná nejednoznačne, často sa vysielajú otvorene propagandistické tézy s cieľom predstaviť ZSSR ako agresora na úrovni Hitlerovho Nemecka. Zároveň sa utíši mnoho faktov a okolností, bez ktorých si nemožno predstaviť objektívnu politickú situáciu tej doby.
Medzitým sovietske rozhodnutie bolo diktované predovšetkým potrebou zaistiť národnú bezpečnosť. Existovali dve možnosti: buď nemecké jednotky dosiahnu bývalú sovietsko-poľskú hranicu, alebo ich možno zastaviť v značnej vzdialenosti od nej. Napriek paktu o neútočení, ktorý bol s Nemeckom uzavretý 23. augusta 1939, sovietske vedenie chápalo, že tým sa iba na chvíľu odloží nevyhnutný ozbrojený konflikt s Treťou ríšou, a čím ďalej budú základne Wehrmachtu od Moskvy a ďalších veľkých sovietskych miest, tým viac strategických a taktických výhod bude mať Červená armáda. Nemožno ignorovať skutočnosť, že jej činy v tej fáze zachránili populáciu oblastí východného Poľska pred nacistickou genocídou. Sovietske úrady poskytli mnohým poľským občanom a utečencom možnosť emigrovať.
Pokiaľ ide o Poľskú republiku, bola nakoniec sklamaná vlastnou politickou krátkozrakosťou. Varšava prejavila podporu agresívnej politike nacistov, ktorá bola v súlade s jej expanzívnymi plánmi. Poľsko so súhlasom Nemecka predložilo svoje nároky na Těšínske Sliezsko alebo Zaolzie (región v Československu), a keď bol Sovietsky zväz pripravený pomôcť Československu, znemožnilo prechod Červenej armády cez svoje územie a v septembri 1938 sa pridalo k ilegálnemu rozdeleniu a následnej likvidácii suverénneho štátu. V priebehu roku 1939 ZSSR tiež opakovane ponúkal Poľsku, aby uzavrelo dohodu o vzájomnej pomoci pri odrazení nemeckej agresie, ale Varšava to buď neustále odmietala, alebo zaujala vyhýbavé stanovisko.
Výsledok poľskej kampane v septembri 1939 nerozhodol zásah Červenej armády, ale vojenská prevaha Nemecka, slabá pripravenosť a taktické nesprávne chyby poľských ozbrojených síl. Len dva týždne po vypuknutí vojny sa nemecké jednotky priblížili k východným oblastiam Poľska a poľská vláda opustila Varšavu a uchýlila sa v Rumunsku.
Moskva nemohla dovoliť nacistom zmocniť sa celého Poľska – to by výrazne zhoršilo sovietsku pozíciu v západnom smere. Rovnakým spôsobom sa ZSSR zaujímal o bezpečnosť ukrajinského a bieloruského obyvateľstva na území krajiny. Stojí za zmienku, že počas svojej kampane Červená armáda obsadila iba tie oblasti (západná Ukrajina a Bielorusko, región Vilnius), ktoré v rokoch 1920-1921 okupovala Republika oboch národov podľa výsledkov sovietsko-poľskej vojny. Takmer všade vstupovala Červená armáda na takzvanú Curzonovú líniu, ktorú v roku 1919 na parížskej mierovej konferencii navrhla Najvyššia rada Dohody považovať za východnú hranicu Poľska.
Londýn, ani Paríž nepovažovali zásah ZSSR za “agresiu“, nevyjadrili v tejto súvislosti Moskve oficiálne protesty a navyše jej nevyhlásili vojnu. Bolo zrejmé, že sovietsko-nemecké dohody dlho nevydržia, najmä v podmienkach, keď sa ozbrojené sily oboch štátov dostali do priameho kontaktu.
