Pozorne sledujem diskusie, závery z celoslovenských i „medzinárodných“ konferencií, rezolúcie, odporúčania pre rokovanie vlády i výzvy na neposlušnosť, resp. až výzvy na opustenie Európskej únie. Pre mnohých, ktorí očakávajú odo mňa recept pre okamžité vyriešenie problému kúpy a predaja predovšetkým poľnohospodárskej pôdy, bude môj príspevok určite sklamaním. Takto postavený problém, ktorý má riešiť predovšetkým osobné majetkové záujmy, je podľa starého zaužívaného práva neriešiteľný, lebo akýkoľvek recept na rozhodnutie vlády sa nemôže skončiť kompromisom, ale len výhrou, resp. porážkou jednej zo zúčastnených strán.
Diskusia v tlači i závery z „konferencií“ vyplývajú z ďalších ľudských vlastností – čím menej vie človek o veci, tým je väčším odborníkom a potom, sú objekty a činnosti, ktorým každý rozumie a považuje sa za znalca problematiky. Spomínam to preto, lebo sa to okrem športu a chorôb týka aj pôdy, ktorá je predmetom výskumu samostatnej prírodovednej disciplíny, má (resp. mala) samostatné vedecko-výskumné pracoviská, fakulty na univerzitách, dobre fungujúcu a intenzívne spolupracujúcu Medzinárodnú pedologickú organizáciu, ale títo renomovaní vedeckí pracovníci nie sú u nás na Slovensku dotazovaní a nikto z tých, ktorí teraz o osude pôdy rozhodujú, nie je zvedavý na ich, ničím iným ako vedeckými faktami podloženým poznaním. Ako človek, ktorý viac ako 60 rokov svojho života zasvätil výskumu pôdy, a na rozdiel od mladších kolegov sa vzhľadom na svoje šediny nemusí obávať o svoju predurčenú budúcnosť, sa chcem dotknúť aspoň niektorých vecných problémov, ktorých riešenie, naštartované len z pohľadu majetkových a mocenských záujmov bez rešpektovania faktu, že s pôdou je úzko spätá existencia všetkého živého na našej planéte, považujem za historicky prekonané a jednostranné.
Ešte raz treba zdôrazniť, že súčasný stav využitia pôdneho fondu nášho štátu nie je odrazom vedecky zdôvodneného optimálneho spôsobu jeho využívania, ale je odrazom tých vlastníckych vzťahov, ktoré sa vytvárali už od čias feudalizmu, preto je neopodstatnené tento stav zapísaný v katastri tabuizovať.
Otázky záverom
Zamýšľa sa niekto nad tým, čo bude nasledovať, ak chudobnejšia časť obyvateľstva nebude mať možnosť sa najesť ani sa napiť vody?
A čo budeme jesť, ak budeme takmer všetko nakupovať zo sveta?
Rokovania medzi USA a EÚ o voľnom obchode sú už v záverečnej fáze. Problém voľného obchodu s potravinami akosi málo rezonuje vo verejnosti a ak áno, spomína sa len ako pre nás viac-menej veľmi prospešný. Pripomínam, že USA ešte v polovici minulého storočia prijali strategickú koncepciu, podľa ktorej je na území USA potrebné dosiahnuť takú produkciu potravín, ktorá zabezpečí výživu približne pre 5 miliárd ľudí. Kto bližšie sleduje túto problematiku, pozná, že sú zrejme blízko cieľa. Pri riešení problému použili nielen deriváty netradičných minerálnych a organických produktov, ale najmä genetické manipulácie, a to nielen rastlín, na pestovanie ktorých bude každoročne potrebné kupovať v USA nové osivo, ale i hospodárskych zvierat. Pozrime sa na túto záležitosť zo zdravotného pohľadu. V americkom vedeckom časopise SCIENCE boli publikované výsledky výskumu indických vedcov, v ktorej referujú už o masových negatívnych zdravotných dôsledkoch na rastlinné ekosystémy i domáce zvieratá.
Importované potraviny budú zo začiatku určite omnoho lacnejšie, európsky, a teda i náš trh bude doslova zaplavený týmito lacnými produktmi, v ktorých nerozoznáte, z čoho sú vyrobené a aké zdravotné riziká budú predstavovať. To, že budú lacné, budú kupované aj napriek nostalgickým odporúčaniam a dobre mienenej verbálnej podpore kupovať domáce potraviny. Jedno je isté – povedie to k vážnemu poklesu záujmu o domáce výrobky, k znižovaniu až možnému zániku domácej poľnohospodárskej produkcie. Podľa skúseností z predaja priemyselného tovaru, ak výrobca získa trh, začne postupne zvyšovať ceny, prípadne oznámi, že dáva prednosť inému odberateľovi a dodávky zruší. Obnova domáceho poľnohospodárstva, ktorá je veľmi komplexným výrobným odvetvím, bude bolestná, dokonca až nemožná, lebo ak budeme chcieť poľnohospodárstvo obnoviť, nebude s kým, nové generácie to nebudú vedieť. Postupne totiž zanikne profesia poľnohospodára, čo vidíme koniec koncov už teraz, keď druhá či tretia generácia po bývalých gazdoch nemá k poľnohospodárstvu vzťah a už vlastne byť poľnohospodárom ani nechce, ani nevie.
Musíme pôdu predať do dedičného vlastníctva cudzincom? Strácame tým kusiská vlastnej krajiny, dedovizne?
Momentálnym problémom je aj predaj pôdy zahraničným občanom. Získanie pôdy cudzincami je vlastne získaním časti územia štátu, pre získanie ktorého, (v podstate pre získanie väčšej výmery pôdy) sa spravidla vždy viedli vojny (hádam okrem prípadu, keď ruský cár predal Spojeným štátom americkým Aljašku). Ak by sme chceli byť dôslední (ale najmä vtipní), ak v Európskej únii je pôda deklarovaná ako tovar, ktorý sa podľa zásady o voľnom pohybe osôb, peňazí, tovaru a všetkého možného môže slobodne nadobúdať všetkými občanmi únie a ak platí zásada, že pre cenu tovaru sú rozhodujúce výrobné náklady plus marža za predaj, potom „výrobné náklady“ za vznik „tovaru“ pôda sú približne rovnaké vo všetkých štátoch Európy, lebo všetky štáty platili rovnakú výrobnú cenu slnku za energiu a rastlinám za tvorbu novej organickej hmoty v procese fotosyntézy. Z toho vyplýva logická požiadavka, aby ceny pôdy v každom štáte únie boli rovnaké, resp. aby občan iného štátu mohol nadobudnúť pôdu a byť jej vlastníkom len ak bude na nej hospodáriť a kúpiť ju môže len za cenu ekvivalentnú cene pôdy rovnakej bonity v krajine, ktorej je občanom. Vychádzam z logických úvah, že umožniť štátnym príslušníkom iných štátov únie hospodáriť na pôde inej krajiny za podmienky rovnocenného nadobudnutia ako v krajine domácej, je menej barbarské, ako umožniť nákup produkčnej poľnohospodárskej, alebo lesnej pôdy osobám, ktoré na nej nebudú pracovať.
Odporúčam zvážiť, či pôdu, na ktorej sú situované priemyselné podniky, tak zahraničných, ako i domácich podnikov, neposkytnúť im ju len na obdobie podnikania a nedávať ju do dedičného vlastníctva. Po rekultivácii môže byť táto pôda využívaná opäť pre rast vegetácie ako poľnohospodárska alebo lesná.
- Kľúčový problém, kto by mal byť vlastníkom a komu by mal patriť prírodný zdroj pôda
Otázku môžeme postaviť aj tak – komu patrí územie štátu, dané jeho hranicami? Prírodné bohatstvo každého štátu patrí jeho občanom, takže aj ochrana územia, prírody a prírodných zdrojov Slovenska patrí podľa Ústavy Slovenskej republiky do výhradnej agendy štátu ako vrcholnému zodpovednému správcovi spoločného vlastníctva občanov. Štátne orgány určia konkrétnych užívateľov prírodných zdrojov, Čo sa týka pôdy určenej na produkciu potravinárskych surovín, z dlhodobej skúsenosti vieme, že vzťah poľnohospodára k pôde, na ktorej hospodári a je pre neho základným výrobným prostriedkom, je iný ako u tých, pre ktorých je pôda len strategickým tovarom, ktorý sa dá v príhodný čas so ziskom opätovne predať.
Nemala by poľnohospodárska pôda patriť tomu, kto na nej pracuje, a to aj po celý čas poľnohospodárskej podnikateľskej aktivity ich rodinných príslušníkov?
Som zástancom zásady, že poľnohospodárska pôda má patriť tomu, kto na nej pracuje, a to aj po celý čas poľnohospodárskej podnikateľskej aktivity ich rodinných príslušníkov, teda osobám, pre ktorých je pôda základným výrobným prostriedkom pre ich podnikateľskú činnosť. Dedičné hospodárenie na pôde by malo byť kritériom pre definíciu rodinnej farmy bez ohľadu na výmeru obhospodarovanej pôdy a nie malá výmera pôdy, či malý počet domácich zvierat, pretože malé výmery môžu byť pre rodinu len doplnkovým hoby, ale nie podnikateľským odvetvím. V prípade, že je majiteľ priamo zainteresovaný na udržiavaní svojho výrobného prostriedku v dobrom kondičnom stave, je priamo zainteresovaný aj na všestrannej ochrane a na sústavnom skvalitňovaní pôdneho fondu, na ktorom hospodári on a bude hospodáriť aj jeho rodina. Takéto hospodárenie by som považoval za rodinný podnik a pôdu počas hospodárenia za faktický rodinný majetok (majetok sui generis).
Som toho názoru, že vlastníkmi produkčnej, pre poľnohospodárstvo vhodnej pôdy by zo zákona nesmeli byť právnické osoby a osoby nevyužívajúce pôdu pre poľnohospodárske účely, resp. pre výsadbu lesných drevín.
To neodporuje skutočnosti, že by sa viaceré rodiny nemohli rozhodnúť pre spoločné vykonávanie niektorých prác, čím by vznikali spoločné združené činnosti, najmä pre spracovanie a predaj dopestovanej primárnej produkcie. (pozri sa na švajčiarske syrárne, výrobne vína a pod.). Takto by osoby, ktoré sa rozhodnú pre poľnohospodárske podnikanie, nemuseli zadlžovať nákupom pôdy a prostriedky využiť na nákup technológie, ako je to koniec koncov už teraz v prípade priemyselných, najmä zahraničných podnikateľov.
Nazdávam sa, že takéto riešenie by zásadným spôsobom pomohlo súčasným právnikom a zákonodarcom moderným spôsobom vyriešiť, za akých podmienok môže byť prírodný zdroj pôda len majetkom „sui generis“ a ak by skutočne demokratické a nie od rastu vlastného bohatstva a korupcie závislé štátne orgány mali záujem riešiť.
Prof. Ing. Juraj Hraško, DrSc., emeritný profesor, akademik SAV
Všetky tri časti sú spracované zo zaslaného materiálu akademika Juraja Hrašku Hodnoty pôdy a boli redakčne upravené medzititulkami pre čitateľa (PZV).
–
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU
Veľmi potrebné pripomienky už na začiatku nového roka 2022. Azda ešte nie sme všetci blázni, aby sme dovolili vláde a parlamentu Slovenskej republiky bez boja vzdať sa vlastného územia vo forme „odovzdania pôdy“. Tisícročné historické skúsenosti hovoria o zápase kmeňov, z ktorých vznikali národy, o vlastnú „zem pod nohami“ proti nájazdníkom, ktorí sú raz tu a raz tam. Umieralo sa kvôli tomu. Dnes predsa stačí zákonom upraviť nescudziteľnosť pôdy, ešte máme vlastný zákonodárny zbor a vlastnú vládu, azda je to vláda Slovenskej republiky?