Rusko-americké vzťahy sú takmer na bode mrazu. Moskva vyvolala rokovania s Washingtonom, NATO a EÚ sa snaží dosiahnuť kompromis a zároveň bezpečnosť svojich hraníc. V EÚ a na Ukrajine sa mimoriadne vyplašili: čo, keď sa náhodu Kremeľ dohodne s Oválnou pracovňou – a čo potom s Bruselom a Kyjevom? Desaťročia nevraživostí, sankcií, dezinformácií a útokov boli márne? Už aj v samotných Spojených štátoch začínajú spochybňovať politiku Bieleho domu a uvedomovať si, že to boli práve USA, ktoré svojou imperiálnou politikou pokazili všetko, čo sa dalo a ohrozili svet.
V nedávnej správe Analytického centra pre nemiešanie sa, pri Inštitúte zodpovedného štátneho riadenia Quincy (Quincy Institute for Responsible Governance, Washington), sa príčiny zhoršenia americko-ruských vzťahov a konfrontácie kvôli Ukrajine sledujú až do 90. rokov minulého storočia a vlády Billa Clintona. Uvádzajú sa štyri hlavné provokácie Západu proti Moskve, ktoré zapríčinili patovú situáciu.
Ted Galen Carpenter, známy publicista z libertariánskeho Institútu Cato (Washington) a Quincy Institute for Responsible Governance, sa podrobne pozastavil na každej z týchto provokácií a vysvetlil, prečo a ako sa všetko odohralo. „Za začiatok novej studenej vojny nesie veľkú vinu Západ, ale v žiadnom prípade Rusko“, urobil záver skúsený analytik.
Pripomenul, že v súčasnosti Kremeľ požaduje, aby sa NATO vzdalo ďalšej expanzie na východ. „Jednostranné, samoúčelné obvinenia Ruska vždy ignorujú mnohé západné provokácie, ktoré sa odohrali dávno predtým, než Moskva pristúpila k podvratným opatreniam. Zhoršení vzťahov Západu s postkomunistickým Ruskom v skutočnosti začalo za prezidentstva Billa Clintona“, vysvetľuje americký analytik. A uvádza tie vyše spomínané štyri osudné provokácie Západu.
Provokácia č. 1: Prvá expanzia NATO na východ
Ted Galen Carpenter pripomenul, že bývalá veľvyslankyňa USA pri OSN a ministerka zahraničia Madeleine Albrightová vo svojich memoároch poznamenala, že Clintonova administratíva sa rozhodla podporiť prianie krajín Strednej a Východnej Európy vstúpiť do NATO už v roku 1993. V r. 1998 sa k aliancii pripojili Poľsko, Česká republika a Maďarsko. Albrightová priznala, že ruský prezident Boris Jeľcyn a jeho spolupracovníci boli s týmto vývojom udalostí veľmi nespokojní. Analytik priznáva, že Ruská reakcia bola pochopiteľná: rozšírenie porušilo neformálne sľuby dané Moskve administratívou Georga Busha, keď Michail Gorbačov súhlasil nielen so zjednotením Nemecka, ale aj s jeho členstvom v NATO. Z toho vyplývalo, že v reakcii na toto gesto, sa NATO nepohne za východnú hranicu zjednoteného Nemecka.
Provokácia č. 2: Vojenská intervencia NATO na Balkáne
Americký analytik je presvedčený, že letecká vojna NATO v roku 1995 proti bosnianskym Srbom, ktorí sa snažili o vystúpenie z novovytvorenej Bosny a Hercegoviny a uzavretie Daytonských dohôd, veľmi rozhnevali Jeľcynovu vládu a ruský ľud: „Balkán ako región bol pre Moskvu v priebehu niekoľkých generácií významným náboženským a strategickým záujmom a pre Rusov bolo ponižujúce bezmocne sledovať, ako tam aliancia, vedená USA, diktuje svoju vôľu.“
„O štyri roky neskôr uskutočnili západné mocnosti ešte vážnejšiu provokáciu, keď zasiahli na strane separatistických povstalcov v nespokojnej srbskej provincii Kosovo. Odtrhnutie tejto provincie od Srbska a jej prevedenie pod kontrolu OSN, nielen že vytvorilo nezdravý medzinárodný precedens, ale tiež demonštrovalo absolútne ignorovanie ruských záujmov a preferencií na Balkáne“, zdôraznil Ted Galen Carpenter.
Poukázal na to, že rozhodnutia Clintonovej administratívy rozšíriť NATO a zasiahnuť v Bosne a Kosove rozhodujúcou mierou zapríčinili novú studenú vojnu s Ruskom. Negatívnu úlohu americkej intervencie na Balkáne vo vzťahoch medzi Ruskom a Spojenými štátmi a Západom zdôrazňoval aj bývalý americký veľvyslanec v ZSSR Jack Matlock-junior: „Ruská dôvera v Spojené štáty bola podkopaná. V roku 1991 malo podľa prieskumu asi 80 % Rusov kladný vzťah k Spojeným štátom, v roku 1999 už takmer rovnaké percento bolo negatívne“.
Provokácia č. 3: Následné vlny rozširovania NATO
Administratíva Georga Busha sa neuspokojila s odporom voči Moskve zo strany Clintonovej vlády, ktorá tlačila NATO do Strednej Európy, sľúbila spojencom, že udelí členstvo aj ostatným krajinám dnes už neexistujúcej Varšavskej zmluvy a trom pobaltským štátom. Priatie pobaltských štátov do aliancie v roku 2004 prudko posilnilo vojenskú inváziu Západu.
„Tieto tri malé republiky neboli iba súčasťou Sovietskeho zväzu, ale tiež strávili významnú časť svojej histórie ako súčasť cárskeho Ruska. Rusko bolo v tom období príliš slabé na to, aby odpovedalo inak, ako slabými diplomatickými protestmi, ale hnev voči Západu s jeho aroganciou ignorovaním bezpečnostných záujmov Moskvy aj naďalej rástol“, tvrdí expert.
Vysvetlil tiež, že rozšírenie NATO k ruským hraniciam nebolo zďaleka jedinou provokáciou. Spojené štáty sa stále aktívnejšie zapájali do rozmiestnenia ozbrojených síl na území nových členov aliancie na rotačnom základe. Dokonca i minister obrany za vlády Georga Busha, Robert Gates vyjadril obavy, že také akcie vytvárajú nebezpečné napätie.
„Prejav ruského prezidenta Vladimíra Putina vo februári 2007 na výročnej mníchovskej bezpečnostnej konferencii jasne ukázal, že Kremeľ už nehodlá tolerovať aroganciu USA a NATO. Ako vždy, odtrhnutý od reality, sa Bush dokonca pokúsil zaistiť členstvo v aliancii pre Gruzínsko a Ukrajinu a jeho nástupcovia túto politiku uskutočňovali napriek odporu Francúzska a Nemecka“, citoval expert správu Quincy Institute for Responsible Governance.
Provokácia č. 4: Zaobchádzanie s Ruskom ako s nepriateľom na Ukrajine a v ďalších krajinách
Americký analytik podotkol, že západní lídri Putinove varovania nebrali vážne, provokácie v rade oblastí pokračovali a v niektorých sa dokonca zosilnili. Na začiatku roku 2008 Spojené štáty a kľúčové mocnosti NATO obišli Radu bezpečnosti OSN (a ruské právo veta) a udelili Kosovu plnú nezávislosť. O tri roky neskôr administratíva Baracka Obamu uviedla do omylu ruských predstaviteľov ohľadne skutočných cieľov údajnej „humanitárnej“ misie OSN v Líbyi tým, že presvedčila Moskvu, aby sa zdržala svojho veta.
Misia rýchlo prerástla do vojny vedenej Spojenými štátmi kvôli zmene režimu a zvrhnutiu líbyjského vodcu Muammara Kaddáfího. Krátko nato Spojené štáty spolu s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi na Blízkom východe zahájili kampaň za zvrhnutie Bašára Asada v Sýrii. Navyše nasledovala nehorázna intervencia USA a EÚ do vnútornej politiky Ukrajiny. Expert predpokladá, že tieto záležitosti sa stanú predmetom diskusií počas rokovaní predstaviteľov Ruska, USA, NATO a EÚ. „Vedenie USA sa môže tváriť hocijako, že si to nepamätá, ale je jasné, že ruská strana na nič nezabudla a nechce sa ničoho vzdať“, podotkol Carpenter.
Portál Eur Asi Daily pripomenul v tejto súvislosti, že ruský minister zahraničia Sergej Lavrov zdôraznil, že euroatlantické mocnosti si opakovane protirečili a porušovali svoje záväzky. „Naše návrhy smerujú k vytvoreniu a legalizácii nového systému dohôd na princípe nedeliteľnosti bezpečnosti a zrieknutia sa pokusov o dosiahnutie vojenskej prevahy, ktorý bol v 90. rokoch jednohlasne schválený lídrami všetkých euroatlantických štátov. Chcel by som zdôrazniť, že potrebujeme právne záväzné záruky, pretože naši západní kolegovia systematicky neplnia politické záväzky, nehovoriac už o uisteniach a sľuboch daných sovietskym a ruským lídrom“, podotkol Sergej Lavrov.
Zdroj:
(1) Американский эксперт: Четыре провокации Запада вбили клин между Россией и США, Eur Asia Daily, 6.1.2022
