Politiku a spoločenské dianie sledujem denne, ale poviem úprimne, že už dávno som nezaregistroval takú koncentráciu arogancie, povýšenectva a netolerancie, akú predviedol v úvode posledného vydania relácie V politike Rastislav Iliev. A to všetko v jedinej minúte.
Iliev sa v úvode nedeľnej relácie pasoval do úlohy žalobcu, sudcu i kata stoviek tisícok, možno miliónov, ľudí, ktorí nevidia na minulom režime výhradne len negatíva. Jeho arogantné a vyčítavé otázky však zostali bez odpovede. Úloha obhajcu totiž v médiách v poslednom období nie je želaná. Ak mi to nebudete mať za zlé, priatelia, tak vo vzťahu k pánovi Ilievovi dodatočne na seba vezmem úlohu obhajcu všetkých vás, ktorí sa odmietate podvoliť téze, že pred rokom 1989 tu bola čierna diera.
Spravím tak formou verejnej odpovede, ktorú si môžete prečítať všetci, nielen pán moderátor.
Vážený pán Iliev,
netuším či Vaše otázky v úvode relácie v politike z 20. 11. 2022 sú výsledkom dopadu deformácie školského systému po novembri 1989 na Vašu osobu, alebo to z Vašej strany bol vedomý argumentačný faul.
Je vrcholne pokrytecké klásť otázky, keď oproti Vám nesedí oponent. Keď si na ne vzápätí sám odpoviete. A svoj odpor k diskusii podčiarknete ukončením svojho konfrontačného monológu slovom: „Bodka!“ Takto direktívne môžete jednať v štúdiu televízie, našťastie však zatiaľ nie na sociálnych sieťach. Ja však na rozdiel od Vás nemám problém s diskusiou, naopak, budem sa veľmi tešiť na vašu odpoveď. A hlavne na reakciu na moju ponuku:
PODŤE SO MNOU, DO ZABUDNUTÝCH REGIÓNOV
Vážený pán Iliev!
Pozícia popredného moderátora spravodajskej televízie Vás v spoločnosti posúva do privilegovaného postavenia. Štvorciferný plat, spoločenská prestíž a dlhodobý život v metropole síce vysvetľujú Vaše nepochopenie životných skúseností stoviek tisíc ľudí na Slovensku po novembri 1989, v žiadnom prípade však neospravedlňujú povýšenectvo, s akým sa do ich postojov navážate.
Váš Instagram je plný štýlových fotografií z veľkých miest, hlavne Bratislavy, a frekventovaných turistických lokalít. Poďte so mnou, pán Iliev a zoznámim Vás s druhou stranou Slovenska. Tou nefotogenickou, neatraktívnou a nefrekventovanou. No napriek tomu všetkému autentickejšou, kde žijú ľudia inými problémami. Zoznámim Vás s tou stranou, ktorá pre Vás – a Vám podobným – nie je zaujímavá. A ktorej evidentne nerozumiete.
Zoznámim Vás s bývalým zamestnancom – kedysi špičkových, no dnes už skrachovaných – sklární v Zlatne. Ktorý Vám s nákazlivým entuziazmom porozpráva o unikátnosti sklárskej výroby v Novohrade exportovanej aj na Západ, aby sa mu vzápätí zovrelo hrdlo a po starej tvári sa skotúľala slza, keď sa v jeho rozprávaní dostaneme do deväťdesiatych rokov, kedy sa z centra sklárskej výroby stala čierna diera na mape Slovenska.
Zavediem Vás do Jelšavy, aby ste spoznali skutočnú beznádej a bezútešnosť života v regióne, z ktorého je to všade ďaleko. Veľmi rád sa s Vami zastavím v Hnúšti a ukážem Vám priemyselný park, v ktorom ázijský zamestnávateľ tak drsne šikanoval domácu pracovnú silu, až to jeden robotník nevydržal a vyťal ázijskému manažérovi zaucho. A podal výpoveď.
Pristavíme sa aj v dedinke Štós pred fabrikou na nože. Skrachovanou, samozrejme. Aby Vám miestni porozprávali aký drsný úpadok priniesol tejto obci november 1989. Rovnaký scenár zažilo aj banské mestečko Smolník – tu sa môžeme pristaviť pri pamätníčku poslednej vyťaženej tony rudy v decembri 1989.
(Video: facebook.com/bekmatovartur)
Ukážem Vám dedinky, ktorým november 1989 nielenže nepriniesol obyčajnú kanalizáciu, ale naopak – postupne im vzal prácu, lekáreň, poštu, dopravu a nakoniec aj potraviny. A príchod slobody do týchto obcí znamenal, že sa v nich postupne prestalo žiť a začalo len prežívať.
Na chvíľu Vás vytrhnem zo života medzi ľuďmi na vrchole spoločenského rebríčka a zoznámim Vás s ľuďmi, ktorých novembrové zmeny uvrhli na spoločenské dno. Dáte to?
AJ ONI SPRAVILI „COMING OUT“
A na spiatočnej ceste sa zastavme v Martine. Ale nebudeme si robiť štýlové fotočky na zjazdovke na Martinských holiach, ale zoznámim Vás s dlhoročným odborárom v miestnej obuvníckej fabrike. Porozpráva Vám nielen o tom, ako sa dnes musí bojovať za dôstojné pracovné podmienky, ale v prvom rade o tom, že v novembri a decembri 1989 chodil na námestie podporiť zmeny, no postupom času vytriezvel.
Aj on je jeden z tých, ktorým ste s takou žlčovitosťou kládli svoje otázky. Toto sú ľudia, ktorí na konci roku 1989 chceli nadobudnúť slobody pri zachovaní sociálnych istôt. Miesto toho prišli o sociálne istoty a získali systém, v ktorom sloboda jednotlivca spočíva v tom, že každý na neho kašle. Ľudí, ktorí chodili na námestia, prípadne boli regionálnymi členmi VPN, a dnes by si za to najradšej nafackovali poznám kvantá.
Tieto státisíce, podľa posledných prieskumov možno i milióny ľudí, museli v priebehu posledných troch dekád spraviť tzv. „coming out“, podobne ako Vy pred niekoľkými týždňami. Nemuseli však spraviť vyhlásenie smerom k verejnosti, ale v prvom rade si museli priznať sami pred sebou, že spravili chybné rozhodnutie (ktoré má drsný dopad na životy ich detí a vnukov). Možno to znie paradoxne, ale takéto vnútorné priznanie si vo väčšine prípadov vyžaduje väčšiu psychickú silu ako verejné vyhlásenie pred kamerami.
Nestála by už len táto osobná odvaha za to, aby ste sa ich pokúsili vypočuť a až potom ich odsúdiť?
NEPREKRÚCAJTE, ALE PREMÝŠĽAJTE
Vážený pán Iliev,
nikomu nie je ľúto za politickými procesmi, prenasledovaním a perzekvovaním z 50. rokov. To je len Vaša sprimitivizovaná interpretácia dlhoročných nálad v spoločnosti. Ľudia po novembri 1989 s rozčarovaním sledovali ako sa síce z neslobodného, no ekonomicky silného a potravinovo sebestačného štátu stalo ekonomické slepé črevo Nemecka.
A teraz si kladú otázku, prečo museli za slobodu zaplatiť sociálnymi výdobytkami, či táto daň bola nevyhnutná, a prečo im tieto výdobytky súčasný systém nie je schopná poskytnúť (pokiaľ nie sú príslušníkmi privilegovanej vrstvy). Kladú si otázku, prečo sa drvivá väčšina mladých musí zadĺžiť hypotékou, aby nadobudli byt, ktorý bol v minulosti právom a nie privilégiom. Kladú si otázku, čo sa to stalo s našou spoločnosťou, keď sa splodenie potomka stáva ekonomickou položkou, na ktorú musí mladý pár mať.
Kladú si otázku, čo sa pokazilo, keď v minulosti sme boli schopní dopestovať všetku potravinovú spotrebu obyvateľstva, no teraz sme odkázaní na zahraničný import. Kladú si otázku, prečo väčšina z nich napriek tomu, že usilovne pracuje nemá dostatok financií na dôstojný život. A za každou z týchto otázok si položia vzápätí ďalšiu – prečo to v minulosti fungovať mohlo a teraz nefunguje? A prečo je im každý rok podsúvaná voľba či chcú sociálne výdobytky bez slobody, alebo slobodu bez sociálnych výdobytkov, s dovetkom: prečo nemôžeme mať oboje?
V tomto spočíva meritum veci, pán Iliev, a na toto by ste sa mali – ako novinár hľadajúci odpovede – zamerať, nie na konfrontačnú polemiku s divákmi, ktorí nezdieľajú Váš hodnotový rebríček.
Svoju otvorenú odpoveď neukončím zvolaním „Bodka!“, ako ste to spravili Vy, ale vyjadrením úcty k názorovému oponentovi a vyjadrením radosti z jeho prípadnej odpovede. Pretože chcem veriť, že Váš nedeľňajší výstup nebola vedomá manipulácia, ale dôsledok nevedomosti.
S úctou
Artur Bekmatov,
predseda Socialisti.sk
PS. Teším sa na reakciu na moju ponuku navštíviť zabudnuté regióny Slovenska
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU
