„Pokiaľ sa spýtate podnikateľa, čo je najväčšou hodnotou jeho spoločnosti a on neodpovie, že ľudia, tak to nie je dobre. Ľudia, zamestnanci sú tou najväčšou hodnotou,“ hovorí mi Ján Riečica zo sklární v Katarínskej Hute. Slovenskej spoločnosti R glass sa podaril malý zázrak: tu, v hladovej doline, dokázali resuscitovať sklársku výrobu. Všetka produkcia ide na export do zahraničia, najmä do renomovaných aeroliniek. Najprv rozbehli výrobu s niekoľkými desiatkami zamestnancov. Keď som tu bol v roku 2021, pracovalo tu 150 ľudí. Dnes – po covide, protiruských sankciách a energetickej kríze – zamestnávajú dokonca 180 ľudí.
Títo zamestnanci poberajú slušnú mzdu, našli uplatnenie vo svojom regióne a naučili sa remeslo, z ktorého sa stáva unikát. Mnohí sem prišli v ťažkej životnej situácii, napriklad s exukúciami na krku. No po určitom čase sa dostali späť na dôstojnú životnú úroveň.
TAKÍTO ZAMESTNÁVATELIA SI ZASLÚŽIA POZORNOSŤ ŠTÁTU
„Už osem rokov. Páči sa mi tu. Rada by som tu zostala do dôchodku,“ hovorí mi zamestnankyňa po 50ke a dodáva, že by tu pracovala aj v dôchodkovom veku, ak by bola taká možnosť. V minulosti pracovala v Nemecku a tu sa jej páči, že má slušnú prácu vo svojom regióne. Vedľa seba má mladú mamičku dvoch detí, ktorá sa tu štvrtý mesiac zaúča.
O mesiac menej má v sklárňach odpracované mladá Rómka, ktorá poháre po kontrole balí. Ako jedinú komplikáciu vidí dopravu: od čias Dzurindovej vlády do Katarínskej huty nechodí vlak a autobusy nenadväzujú. Mnohí zamestnanci sa musia navzájom zvážať. Som presvedčený, že zamestnávatelia ako R glass si zaslúžia pozornosť, podporu a v prípade náročných časov aj pomocnú ruku štátu. Ich podnikanie má nielen pridanú hodnotu v podobe oživenia tradičného segmentu, ale zároveň má hlboký sociálny rozmer a pozitívne vplýva na rozvoj regiónu.
Zo strany štátu stačí na začiatok minimum – napríklad pomôcť s nastavením prímestskej dopravy, alebo nepodporovať také hlúposti ako protiruské sankcie. Ale priestor na pomoc je oveľa širší. Takýmto podnikom by jednoznačne pomohlo, ak by štát kontroloval výrobu, distribúciu a predaj energií a vedel by tak garantovať ich stabilitu.
Poviem narovinu, že takíto zamestnávatelia sú mi oveľa sympatickejší ako zahraniční investori, ktorí prídu tam, kde im udelia vyššie úľavy a kde je lacnejšia pracovná sila. Vezmite si také Yazaki v Michalovciach: neustály tlak na extrémny pracovný výkon, škandalózne nízka mzda, šikana zamestnancov a keď sa vyčerpali dotácie sa investor potichu sťahuje do Rumunska.
„Nieee,“ odpovedá mi s úsmevom na tvári Riečica, keď sa ho pýtam pri brusičoch okrajov pohárov, či majú nastavenú nejakú dennú normu. Dodáva, že tlačiť denne ľudí do presne stanovených výkonov nie je dobré. Zamestnanci pracujú poctivo a dostávajú dôstojnú mzdu, ktorá je štvorciferná, čo je na tento región slušné.
SYMPATICKÉ AMBÍCIE
Podnikanie R glassu je nielen udržateľné, ale pomaličky expanduje. Samozrejme, s dôrazom na rozvoj regiónu. Podarilo sa im kúpiť areál bývalých sklární v Poltári. Tie sa svojho času nepodarilo rozbehnúť ani silným finančným žralokom. Ján Riečica hovorí, že sa im to ani nemohlo podariť, lebo k výrobe skla nemali vzťah.
R glass už teraz vytvára priestor pre stredoškolských učňov, aby sa priučili výrobe skla. Vychováva si tak budúcich zamestnancov. Expanziou do Poltára by však chceli dosiahnuť viac – zamestnať nových ľudí, postaviť pre nich nájomné byty či posunúť duálne vzdelávanie na vyššiu úroveň a niekedy vybudovať medzinárodnú strednú školu pre budúcich sklárov. Ale to je zatiaľ pomerne ďaleká budúcnosť, no na Riečicovi pri tom vidíte, že – na rozdiel od finančných žralokov – výrobou skla skutočne žije.
ZAPÍŠME VÝROBU SKLA DO ZOZNAMU UNESCO
Čo ma nemilo prekvapilo bola informácia, že sme mali možnosť zapísať ručnú výrobu skla na Slovensku do zoznamu UNESCO. V Nemecku aj Česku k tomu pristúpili. Naše ministerstvo kultúry však iniciatívu slovenských sklárov nepodporilo. Prečo, je pre mňa záhadou. Ľudia, ktorí pracujú v sklárňach sú našim pokladom. Produkty, ktoré sa im rodia v rukách sú skutočným unikátom. A zamestnávatelia ako R glass búrajú mnoho stereotypov.
Napríklad ten, že zamestnanca treba zdierať. Alebo ten, že tradičná výroba nie je udržateľná. Či ten, že vyrábať musíte pri diaľnici. Alebo ten, že na integráciu Rómov potrebujete minúť balík peňazí v nezmyselnom projekte. V týchto sklárňach postavili na nohy už desiatky rómskych rodín bez jediného eura z Brusselu. „Ale to nie je len o zamestnancoch. Aj na tie ich deti úplne inak vplýva to, že vidí rodičov chodiť každý deň do práce,“ hovorí mi Riečica.
A v R glasse sa mi tak opäť potvrdilo, že základom všetkého je práca.
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU
Výborne, Artur, tak sa má robiť moderná a socialistická publicistika. Klobúk dolu a držím palce i sklárom. Musia si vybojovať svoje a nie sú to sklárne RONA, ktoré skrachovali a dostali od štátu z Fondu obnovy teraz peniaze…
Artur, volím Ťa!
Zamestnanci by bez podnikateľa nemali prácu, podnikateľ by bez zamestnancov nemal zisk.
Volím aj Artura Bekmatova 150 Smer-SSD.👍👍👍