August 1968: Stali sme sa tými, ktorými sme nechceli byť – cudzincami vo vlastnej krajine

V tomto roku si buržoázia a s ňou aj rôzne maloburžoázne ľavicové prúdy opäť notoricky pripomínajú výročie pokusu o nenásilnú kontrarevolúciu v Československu roku 1968, aby tak mohli v národe udržovať antikomunistickú hystériu. Obdobie od januára 1968 do augusta 1968 sa v ponovembrovom ideologickom klišé hodnotí pozitívne ako „obrodný“ proces a vývoj od apríla 1969 do novembra 1989 negatívne ako „neostalinská normalizácia“.

Zdroje takéhoto hodnotenia spočívajú v interpretácii, podľa ktorej nebyť invázie vojsk Varšavskej zmluvy, rok 1968 by mohol pre československú spoločnosť predstavovať to, čo rok 1989. „Pražská jar“ by nám mohla o dve desaťročia skôr priniesť prekonanie „totality“ a následnú obnovu „slobody a demokracie“. Uvedené inými slovami potvrdzuje závery Poučenia z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ, že vývoj po januári 1968 viedol k opusteniu socializmu (prekonaniu „totality“), a k reštaurácii kapitalizmu (obnove „demokracie“). Buržoázia má preto dôvod oslavovať. Priblížme si krízový rok 1968 v stručnosti aj my.

Je všeobecne známe, že vojenská invázia do Československa bola zo strany tzv. varšavskej päťky (ZSSR, NDR, Poľsko, Maďarsko a Bulharsko) legitimizovaná obavou o osud československého socializmu. Lenže predstavitelia tzv. Pražskej jari na čele s A. Dubčekom vyhlasovali a uisťovali, že „obrodný“ proces neoslabuje, ale, naopak, upevňuje socializmus tým, že ho demokratizuje a humanizuje, že mu dáva „ľudskú tvár“. Za hrozbu pre jeho existenciu považovali „konzervativizmus“. To znamená, že osud socializmu nebol v tej dobe podľa Dubčeka a ďalších čelných reformných komunistov v ohrození. Naopak, tí, ktorí boli a doteraz zostávajú nálepkovaní ako „konzervatívci“, „stalinisti“ alebo „dogmatici“, odpovedali na túto základnú otázku kladne.

Správna odpoveď spočíva v roku 1989

Tento rok sa stal odpoveďou na hádanku roku 1968. Odpoveď, ktorá spočíva v roku 1989, je správna nielen v tom, že prestavbou vyvolané novembrové udalosti nesmerovali k „lepšiemu“ socializmu, ale aj v postojoch a hodnotení systémovej zmeny zo strany bývalých reformných komunistov. Bývalí stúpenci „reformného“ procesu ponovembrový rekapitalizačný vývoj privítali, stotožnili sa s ním a usilovali sa aktívne doň zapojiť. Najznámejšou osobnosťou spomedzi nich bol práve A. Dubček, ktorý sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia ČSFR. Obdobie po novembrových udalostiach chápali ako novú etapu reformy, resp. ako transformáciu.

Vznikla tak paralela medzi rokmi 1968 a 1989, našla sa medzi nimi prirodzená súvislosť. Nie však v otázke existencie alebo neexistencie socializmu, ale v otázke boja proti „totalite“. Poukazy, že v roku 1968 išlo len o demokratizáciu socializmu, o lepší, dokonalejší socializmus s „ľudskou tvárou“, resp. o inú verziu socializmu – demokratický socializmus, nemôžu obstáť z dôvodu, že iná verzia socializmu bez suverénnej („monopolnej“) vlády komunistov v praxi nikde vo svete neexistovala a neexistuje. Tak pojanuárový, ako aj ponovembrový vývoj ukázal, že v situácii kedy, komunistická strana stráca svoje „monopolné“ postavenie, je ohrozovaná existencia socializmu. Rok 1989 potvrdil, že existencia socializmu je spojená so suverénnou vládou komunistov, s jej oslabením a pádom padá aj socializmus. Na tejto skutočnosti nie je nič prekvapujúce. Socializmus zostal po delení ľavice komunistickým projektom vychádzajúcim z marxizmu, ktorého sa kapitálom skorumpované sociálno-demokratické strany nakoniec vzdali spolu so socialistickou alternatívou v priebehu 2. polovice 20. storočia.

Rok 1989 potvrdil, že existencia socializmu je spojená so suverénnou vládou komunistov, s jej oslabením a pádom padá aj socializmus.

J. Bauer vo svojej práci Otázka komunismu, v ktorej okrem iného hľadá podobnosti „Pražskej jari“ a sovietskej prestavby, poznamenal, že progresivisti, t. j. stúpenci pojanuárového kurzu „znejistili vlastní socialistickou posici, neboť vyvolaná lavina hrozila smést i sám socialismus. Ne proto, že by tak smýšlela většina obyvatelstva, ale proto, že k tomu směřovala většina aktivních. Takový scénář platil u nás v roce 1968 i v Sovětském svazu za Gorbačova. U nás byl zvenčí násilně přerušen, v Rusku pokračoval až k návratu kapitalismu“.

Je nepochybné, že medzi sovietskou prestavbou, ktorá v Československu viedla k novembrovému prevratu, a „Pražskou jarou“ existuje zjavná podobnosť. Proces „prestavby a demokratizácie“ rovnako ako jeho predchodca, proces „obrody a demokratizácie“ vykazoval zhodné politicko-ekonomické tendencie, ktorých spoločným menovateľom bol v československých pomeroch Anti-február, t. j. snaha vrátiť spoločnosť do pomerov, v ktorých by komunistická strana nemala „monopolné“  postavenie.

Komunistický reformizmus so svojou požiadavkou všeobecnej demokracie, humanizmu, občianskej spoločnosti a boja proti stalinskej „totalite“ neviedol k upevňovaniu socializmu, ale, naopak, k postupnému opúšťaniu socialistickej alternatívy a k zmiereniu sa s buržoáznou diktatúrou ako prirodzenou formou demokratickej spoločnosti.

Obavy o osud socializmu v Československu roku 1968 boli teda plne na mieste. Otázka zachovania socializmu pritom zostávala hlavnou politickou otázkou spoločenského vývoja nielen Československa. Rok 1989 ukázal, že odpor voči „obrodnému procesu“ nebol v roku 1968 cestou návratu k „neostalinskému modelu“, ktorý – ako tvrdili tzv. progresivisti – pod zámienkou obrany moci robotníckej triedy vyžaduje plnú reštitúciu byrokratickej formy vlády, ale cestou zachovania suverénnej vlády komunistickej strany, a tým aj socializmu.

V podmienkach triedne rozdeleného studenovojnového sveta, ktorý ani Dubček nepopieral,  boli snahy o vylepšovanie socializmu, tendencie dať mu „autentickú“ podobu alebo „ľudskú tvár“ zraniteľné a problematické z hľadiska jeho udržania. Nakoniec skončili vzdaním sa socializmu ako slepej uličky spoločenského vývoja. Rovnako je to aj s marxizmom.

Najskôr sa spochybňuje autenticita oficiálneho marxizmu, hľadá sa „skutočný“, „nedogmatický“ a „kritický“ marxizmus, až sa z neho nakoniec stáva neškodný eklektizmus alebo sa od neho upúšťa vôbec.

Československý komunistický reformizmus zbankrotoval rovnako ako tzv. eurokomunizmus v západnej Európe. Jeho najvýraznejšia súčasť, Talianska komunistická strana, ktorá podporovala „obrodný“ proces a osobitne A. Dubčeka, dnes už neexistuje. Svojho času bola najsilnejšou „komunistickou“ stranou západnej Európy.

„Byl konec studené války, stalinismu i neostalinismu“- píšu v epilógu publikácie Křižovatky 20. století jej autori z tábora bývalých „progresivistov“ V. Mencl, M. Hájek, M. Otáhal a E. Kadlecová – „zemím střední Evropy se otevírala možnost postupovat tak, jak jim velely jejich národní a politické osobnosti, a přetvářet svůj politický systém bez vnějších mocenských zásahů“. V rozpore s ich predpoveďou neprišlo po roku 1989 obdobie, „kdy budeme moci bez tvrdých vnějších tlaků a podle svých představ, názorů a zkušeností vytvářet naše nové poměry“. Budúcnosť si neutvárame ani po dôkladnej analýze skúseností okolitého sveta, ani podľa našich podmienok a možností. Stali sme sa tými, ktorými sme nechceli byť – cudzincami vo vlastnej krajine.