Obsahom príspevku je politický vývoj, ktorý prebiehal v Československu v rokoch 1987-1989. Vyznačoval sa dvomi tendenciami: na jednej strane bola realizácia reforiem, ktorú v rámci politiky tzv. prestavby pod sovietskym nátlakom realizovalo vedenie Komunistickej strany Československa (KSČ), na druhej strane bola aktivizácia opozičných protikomunistických skupín, ktorá sa prejavovala organizovaním pouličných demonštrácií ako foriem politického nátlaku.
Cieľom autora je poukázať na skutočnosť, že tak vedeniu KSČ ako aj protikomunistickým skupinám išlo v rokoch 1988-1989 o zásadnú politickú zmenu. Jej spúšťacím mechanizmom sa stala študentská demonštrácia dňa 17. novembra, ktorá vyvolala masové protesty československého obyvateľstva. Na ich pozadí začal „dialóg“ medzi zástupcami protikomunistickej opozície a komunistickým establishmentom. Jeho výsledkom bola likvidácia socialistických spoločenských vzťahov v Československu.
Podľa hegemoniálnej totalitno-historickej interpretácie novembrových udalostí roku 1989, Sovietsky zväz v rokoch 1988-1989 prestal uplatňovať svoj veľmocenský vplyv na politiku Komunistickej strany Československa (KSČ). Tým sa moc československého straníckeho vedenia mala stať vratkou. KSČ údajne stratila svoju doterajšiu veľmocenskú oporu a dostala sa pod silný tlak demokratickej opozície reprezentovanej Chartou 77 a ďalšími „nezávislými“ občianskymi iniciatívami. Nakoniec spoločnosť vedená V. Havlom a jeho hrdinskými druhmi v „nežnej revolúcii“ porazila totalitný komunistický režim, aby mohla byť aj v Československu nastolená sloboda a demokracia. Takáto interpretácia musí byť podrobená zásadnej kritike.
Jednou z jej najväčších slabín je čierno-biele videnie skutočnosti (zlý režim a dobrá spoločnosť, resp. zlí komunisti a dobrí disidenti). Záujem na politickej zmene jednostranne prisudzuje len protikomunistickej opozícii a ignoruje skutočnosť, že KSČ v rokoch 1988-1989 v rámci presadzovania politiky prestavby usilovala o „transformáciu doterajšieho spoločenského usporiadania na pluralitné“. Vo svojej štúdii preto vychádzam z predpokladu, že úsilie o politickú zmenu bolo v rokoch 1988-1989 charakteristické tak pre protikomunistickú opozíciu ako aj pre stranícke vedenie na čele s M. Jakešom. V období novembra a decembra 1989 sa obidva smery spojili v úsilí odstrániť socialistické spoločenské vzťahy a nahradiť ich kapitalistickými. V oficiálnej interpretácii sa však hovorilo (a doteraz) hovorí o nahradení totality a neslobody demokraciou, slobodou a právnym štátom.
Základným východiskom, platformou pre tzv. transformačný proces, bola vláda M. S. Gorbačova v Sovietskom zväze s jej programom prestavby. Po svojom nastúpení do funkcie generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (ÚV KSSZ) v marci 1985, začal presadzovať politiku reforiem, ktoré sa najprv sústredili na hospodársku oblasť (presadzovanie princípu trhu). Avšak od začiatku roku 1987 sa reformy presunuli do politickej oblasti. V období od januárového pléna ÚV KSSZ roku 1987 po konanie 19. všezväzovej konferencie KSSZ v júni 1988, už bolo bez akýchkoľvek pochybností, že v ZSSR neprebieha len ďalšie z ideologických kampaní, ale že sa najskôr budú meniť politické pomery.[1] V roku 1988 boli v ZSSR povolené rôzne formy vlastníctva, došlo k narušeniu primátu komunistickej strany a princípu sovietov. Na jar 1989 bol na základe všeobecných volieb kreovaný nový zákonodárny zbor – Zjazd ľudových poslancov. KSSZ sa v ňom stala len jedným z mnohých politických subjektov.
ZSSR vyžadoval, aby k zmenám pristúpili aj jeho spojenci, t. j. aby východoeurópske socialistické štáty začali prijímať rovnaké opatrenia, ktoré od základu menili doterajšie usporiadanie ako Moskva. Napriek princípu nezasahovania do vnútorných záležitostí spriatelených krajín dala sovietska strana zreteľne najavo, že by u svojich spojencov rada videla pozitívne reakcie na zahájený proces prestavby. Dňa 2. februára 1987 bola veľvyslancom socialistických krajín v Moskve predstavená oficiálna interpretácia uplynulého januárového pléna ÚV KSSZ. Boli im pripomenuté záverečné slová Gorbačovovho prejavu o tom, že „prebudovať“ sa musia všetci. Zmeny sa mali týkať okrem iných hospodárstva, sociálnej oblasti, personálnych zmien, tzv. glasnosti (otvorenosť a informovanosť) a tiež politiky – zmeny mali viesť k demokratizácii systému vládnutia.
Politika prestavby v Československu
Prestavba bola z perspektívy Československa spočiatku chápaná ako primárne sovietsky projekt s neistými výsledkami, a to až do doby, kým sa neukázala záväznosť Gorbačovovej prestavby pre celú východoeurópsku sovietsku koalíciu. Až do konca roku 1986 nebolo úplne jasné, či v ZSSR neprebieha len ďalšia ideologická kampaň, ktorá sa hospodárskych pomerov a mocenských vzťahov nakoniec nedotkne. Signálom, že pripravované zmeny nezostanú len na papieri, bolo pre československé stranícke vedenie až spomínané plénum ÚV KSSZ z januára 1987. Vtedy sa stalo zrejmým, že sa ani ČSSR nevyhne nejakej podobe prestavby a čistkám v mocenskom aparáte. V nasledujúcich februárových dňoch 1987 navštívil Československo sovietsky minister zahraničných vecí E. Ševarnadze, aby československému straníckemu vedeniu dôrazne pripomenul zahájenie prestavby a vyjednal niektoré detaily Gorbačovovej aprílovej návštevy v Prahe.
Zatiaľ čo do pléna ÚV KSSZ z januára 1987, teda predovšetkým v priebehu roku 1986, sa v oficiálnych československých materiáloch dôsledne hovorilo o „prebudovaní hospodárskeho mechanizmu“ a pojem „prestavby“ bol vyhradený pre popis sovietskych pomerov a udalostí, od januára 1987 sa presadilo poňatie československej prestavby.[2] Československé vedenie, ktoré bolo tradične servilné voči Moskve, sústredilo svoju pozornosť na hospodárske reformy. Generálny tajomník ÚV KSČ G. Husák s predsedom československej vlády L. Štrougalom chceli v rámci prestavby realizovať len ekonomické reformy bez politickej destabilizácie a zbytočných ideologických diskusií o minulosti a socializme.[3] Ciele a úlohy československej prestavby tak zostali na jar 1987 obmedzené na hospodárstvo, logika zmien mala zostať len na úrovni ekonomickej, reformy nemali zasahovať do politickej sféry. Hlavným cieľom bolo usmerniť ich tak, aby Komunistická strana Československa nestratila svoje mocenské pozície; ústredný cieľ vedenia strany a štátu bolo nepripustiť politickú destabilizáciu a zabrániť strate vládnucich pozícií strany. Ešte vo februári 1987 začali prípravné práce na dokumente o „prestavbe hospodárskeho mechanizmu“.[4] Aj v Československu mala byť postupne realizovaná hospodárska decentralizácia a posilnené princípy trhu.[5]
Ústrednú udalosť v Československu na jar roku 1987 predstavovala návšteva M. S. Gorbačova v dňoch 9.-11. apríla. Hlavným Gorbačovovým cieľom bolo zdôrazniť naliehavosť nielen hospodárskych ale aj politických zmien, zároveň sa však pokúšal demonštrovať princíp nezasahovania do vnútorných československých záležitostí.[6] Gorbačov tu dodal prestavbe povahu revolučnej zmeny keď hovoril o potrebe zásadnej rekonštrukcie, o zásadnom prelome. Nemalo ju však v Československu realizovať staré vedenie. Sovieti požadovali personálne zmeny. Gorbačovova návšteva de facto otvorila cestu novému generálnemu tajomníkovi ÚV KSČ. G. Husáka na jeseň 1987 vystriedal v tejto funkcii Gorbačovovi oddaný M. Jakeš. Od Jakeša očakávalo sovietske vedenie ústretový prístup v zavádzaní reforiem a schopnosť ich realizácie. V čele československej prestavby tak boli ľudia okolo Jakeša, ktorí sa po celú dobu prestavby tešili podpore ZSSR (R. Hegenbart, V. Mohorita, J. Lenárt a ďalší).[7]
Aj v Československu sa stále viac ukazovalo, že okrem hospodárskych zmien, sa v ZSSR otvárajú tiež kľúčové ideologické otázky a predovšetkým politické reformy. Na konci júna 1988 sa v Moskve konala všezväzová konferencia KSSZ, ktorá sa výslovne dovolávala princípu „demokratizácie“ a otvárala perspektívu zmeny politického systému v ZSSR (spochybnenie úlohy sovietov a vedúceho postavenia KSSZ v spoločnosti, vytvorenie nového zákonodarného zboru, presadenie princípov prezidentskej moci).
Už bolo bez akýchkoľvek pochybností, že v ZSSR sa budú meniť politické pomery. KSČ sovietskej straníckej konferencii pripisovala mimoriadny význam. Formulácie ako „prestavba politickej nadstavby, politického systému a vedúcej úlohy KSSZ“ alebo „nová koncepcia socialistickej demokracie“ naznačovali, že sa KSČ bude musieť vyrovnať so zmenami, ktorým sa doposiaľ vyhýbala. Nepomohlo, že do popredia z jej strany stále výraznejšie vystupoval dôraz na „československé špecifiká“. V polovici novembra 1988 navštívil Československo člen politického byra a tajomník ÚV KSSZ pre medzinárodné otázky A. N. Jakovlev, aby na domáce stranícke vedenie vyvíjal nátlak v smere uskutočnenia zásadnej politickej reformy – okrem hospodárskych otázok sa muselo pustiť aj do prípravy zásadných politických („demokratizačných“) zmien. Kopírovanie sovietskeho vzoru malo od roku 1988 zasahovať nielen hospodársku, ale aj ideologickú a hlavne politickú oblasť. Bolo zrejmé, že Sovieti požadujú zmenu v mocensko-politickom usporiadaní.
M. Jakeš následne sovietskej strane referoval o úspešnom postupe československej prestavby. I v Československu mala rozvíjať všetky svoje atribúty – ekonomickú reformu, glasnosť, premenu úlohy národnej fronty (čím Jakeš mienil politickú reformu) a demokratické základy hnutia rád (teda demokraciu „zdola“).[8] Vedúci 13. oddelenia ÚV KSČ R. Hegenbart tvrdil, že najneskôr do konca roka 1989 budú vo vedení KSČ prijaté zásadné zmeny.[9] Začalo sa hovoriť o reálnych politických pozíciách KSČ v nových podmienkach. Nutnosť politickej zmeny bola legalizovaná vyjadreniami o potrebe novej politiky „dialógu“ s predstaviteľmi protikomunistických skupín, ktoré začali byť považované za relevantnú opozíciu s cieľom „dosažení změny současného čs. společensko politického zřízení na pluralitní“.[10] Cieľom politiky „dialógu“ bolo nahradenie tzv. mocenského monopolu KSČ zoskupením rozhodujúcich politických síl, v prvom rade komunistov, Západom podporovaných protikomunistických disidentov a zo strany vyhodených komunistov.[11] V auguste 1989 sa v pražskom hoteli Paříz uskutočnilo rokovanie československých a západných predstaviteľov.
Jeho účastníkom bol tajomník ÚV KSČ pre zahraničné otázky J. Lenárt, vedúci oddelenia ÚV KSČ pre silové zložky R. Hegenbart a 1. námestník federálneho ministra vnútra ČSSR A. Lorenc, ktorých partnermi boli veľvyslanci hlavných členských štátov NATO. Podľa P. Janíka bola predmetom stretnutia „koordinácia postupov počas nadchádzajúcich spoločenských zmien, aby sa zabezpečil ich pokojný priebeh, ktorý neskôr dostal označenie zamatová či nežná revolúcia. Dôležité bolo, aby sa zabránilo deštrukcii, ekonomickému chaosu a predovšetkým, aby sa zabezpečila ochrana života a majetku občanov“.[12] Lorenc neskôr tvrdil, že „koncom roku 1989 už išlo len o spôsob, akým sa zmeny uskutočnia“.[13] Buď prostredníctvom prechodnej vlády reformných komunistov alebo zásadným politickým prelomom.
[1] PULLMANN, M.: Konec experimentu. Přestavba a pád komunismu v Československu. Scriptorium, Praha 2011, s. 66-67.
[2] Tamže, s. 63.
[3] Otváranie otázok spätých s udalosťami tzv. Pražského jara z roku 1968 a možností rehabilitácie jeho stúpencov, boli odmietnuté.
[4] V strede záujmu sa nachádzali nasledujúce hospodárske reformy: zmena úlohy štátu a centrálneho plánovania, zvýšenie priestoru pre samostatné rozhodovanie podnikov, posilnenie zainteresovanosti na efektivite podnikov (znovuzavedením robotníckej samosprávy s možnosťou voľby riaditeľov), podpora pracovnej stimulácie a platovej diferenciácie, možnosť cenovej reformy atď.
[5] V januári 1988 vláda schválila Smernice k zabezpečeniu komplexnej prestavby hospodárskeho mechanizmu, ktoré mali byť definitívnym návodom, ako v život uviesť dôležité hospodárske reformy. Prvá etapa realizácie „prestavby hospodárskeho mechanizmu“ mala nastúpiť v rokoch 1991-1995.
[6] PULLMANN, M.: Konec experimentu. Přestavba a pád komunismu v Československu. Scriptorium, Praha, s. 70.
[7] Personálnymi zmenami v strane sa definitívne začala rúcať pozícia G. Husáka vo vedení KSČ. Do ústredného výboru strany boli kooptovaní M. Štěpán, R. Hegenbart a V. Mohorita, z funkcií odišli A. Kapek, J. Haman, J. Havlín. Odchádzali ľudia, o ktorých sa do tej doby mohol G. Husák viac či menej oprieť. K zmenám došlo nielen v centrálnom aparáte, ale aj na Slovensku. Vzrastal vplyv ľudí okolo M. Jakeša a J. Lenárta. Personálne zmeny v československom straníckom aparáte boli sprevádzané zmenami vo vláde.
[8] PULLMANN, M.: Konec experimentu. Přestavba a pád komunismu v Československu. Scriptorium, Praha 2011, s. 112, 113, 165.
[9] LORENC, A.: Ministerstvo strachu? Neskartované vzpomínky generála Lorence. Tatrapress, Bratislava 1992, s. 156.
[10] Informace k současným aktivitám vnitřního protivníka, zejména v souvislosti se 70. výročím založení Československa. 85 schôdza predsedníctva ÚV KSČ v polovici septembra 1988, Národní archiv ČR, PÚV KSČ, P85/88, bod 6, príloha IIIb, s. 1.
[11] Od roku 1987 začali kapitalistické rozviedky intenzívnejšie podporovať disidentov pretože ich predstava, že opozícia vznikne v rámci strany nebola reálnou. Od uvedeného roku prebiehali priame kontakty západných kapitalistických politikov a štátnikov (A. Mock, F. Vranitzky, J. Whitehead, F. Mitterand, poradca amerického prezidenta E. Rowny) s československými disidentmi.
[12] JANÍK, P.: Čo predchádzalo 17. novembru 1989. 17. 11. 2015, s. 1 (online) [Cit. 12. 2. 2018]. Dostupné na: www.parlamentnelisty.sk
[13] LOVAŠ, K. – LORENC, A.: Je štátny prevrat, na víkend domov neprídem… Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2018, s. 162.
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU
„Úžasná“ prestavba!
Dôsledky:
BOHATSTVO A CHUDOBA
Tak som si trochu zarýmovala:
O „NEŽNEJ“ po „NEŽNEJ“
Golf a párty!
Diabol rozdáva karty.
Luxusné vily, autá a jachty.
Chamtivosť napína plachty.
Protekcie, korupcie.
Skrášlovacie injekcie.
Drahé šperky.
Drahé šaty.
Pracujúci bez výplaty!
Plesy!
Keď nemáš prachy, nie si!
Exekúcie.
Perzekúcie.
Zazobaní politici.
Ľudia mrznú na ulici.
Žena sa predáva.
Chlapec sa predávkuje.
Banky bankujú.
Tanky tankujú.
Čierne zlato.
Krvavé NATO.
Boj koalície o pozície.
Predvolebné kecy.
Hlavy vo vreci.
Gorily a Threemy.
Nevoľno je mi.
Vynikajúca osveta a správny článok, ktorý mal prejsť všetkými médiami a nielen na Slovensku!
Vecné a faktami doplnené.
Vedia vôbec ľudia, že hospodárska reforma v ČSSR smerovala k tomu, že päťročný plán 1990-1995 bol postavený na expanzii čs.priemyslu i poľnohospodárskych agrokombinátov do exportných projektov a do získania zahraničných trhov? Že sa otvárala spolupráca so zahraničnými hospodárskymi subjektami cez spoločné podniky (žiadna privatizácia a výpredaj!) a že na základe výsledkov JZD Agrokombinát Slušovice sa mnoho prvkov organizovania agropriemyslu a ekonomických i sociálnych nástrojov preberalo do celoštátnej hospodárskej praxe?
Mali sme „nakročené“ stať sa silnou proexportne zameranou ekonomikou, ale za podmienky celospoločenského vlastníctva výroby a obchodu. Bol to správny smer, ktorý opozícia či ako sa hovorí „kontrarevolúcia“ potrebovala zastaviť. Preto sa to všetko poponáhľalo ešte pred prijatím štátneho rozpočtu na 1990 na november 1989, preto tá náhlivosť „revolúcie“.
Politicky to nekomentujem, dobre to Dinuš objasňuje.
Peter budeš sa na mňa hnevať, ale my sme po prevrate nemali nakročené stať sa silnou proexportne nakročenou ekonomikou. Nám určili úlohu kolónie, ktorou sme sa aj stali.
Len tak mimochodom v akom predstihu sa plánovali päťročnice, keď už v roku 1986 zainteresovaní hovorili o dôslednom prebudovaní hospodárstva? Nebol plán na roky 1990 – 95 len na učičíkanie ľudí okolo Husáka?
Agrokomplex Slušovice bol korporáciou v štýle Mondragonského družstva a počas socializmu by nikdy nevznikol nebyť toho, že nad ním držal ruku Štrougal a s poľnohospodárstvom mal veľmi málo spoločného. Slušovice boli parazitom socialistického hospodárstva a na krajnom východe Slovenska by o negatívnom dopade na životné prostredie i morálku ľudí mohli mnohí dlho rozprávať.
.. pri príležitosti dnešného festivalu, s vedomím jeho koreňov a plodov, prajem všetkým demokratom a generáciám ich nasledovníkov, bojujúcim za demokraciu demokratickou cestou mnoho síl a neutíchajúcej viery . Pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou !
Nuž, Tvoj prielom do monolitu oficiálnej interpretácie Novembra ´89 je zaujímavý. Iste možné sú simplifikácie, ktoré používaš, ale sú skôr funkciami Tvojho pohľadu na politickú situáciu, než porozumením dianiu. Aby som bol konkrétny: prestavba reagovala na stagnáciu a historické (staršie) chyby komunistických strán. Nevznikla z iniciatívy CIA a signatárov Charty 77… Oni iba zneužívali situáciu, ktorú vytvorili Chruščovovi reformátori, nahradením budovania komunizmu konvergenčnou doktrínou. A rozvinuli ambiciózni „prestavbári“, ktorí vycítili príležitosť v prevrate, uplatneniť svoje osobné politické ambície. Na rozdiel od Tvojho textu si myslím, že komunistické hnutie je pokrokové a dynamické, nie konzervatívne a pasívne (obrana hodnôt a systému). Podľa mňa došlo k zneužitiu tejto dynamiky, pretože zlyhali osobne lídri strán (Gorbačov, Adamec, Krenz a iní). Tón „prestavby“ potom udávali revizionisti, z časti až antikomunisti (Jakovlev, Mohorita, u nás ÚML ÚV KSS). Ja za tým vidím aj generačnú diskontinuitu, keď „starí“ už nemohli a „mladí“ ešte nevedeli… Ale aj nedostatok demokracie v komunistických stranách, kde rozhodovali viac intrigy, ako schopnosti. Pre mňa platí Leninove: Komunizmus nemôže poraziť nikto, len komunisti sami! A to sa stalo! Myslím, že studenej a občianskym vojnám, či intervenciám čelili komunisti v Rusku, Sovietskom Rusku, v socialistických krajinách dlhodobe, a až do šesťdesiatych rokov, aj úspešne. Nedokázali čeliť hybridnej, divereznej vojne, aj pre stratu ideálov a s tým spojenej bezradnosti a rezignácii. Dúfam, že v pokračovaní článku sa dotkneš aj motívov, ktoré som uviedol, práve v záujme, pridať relavanciu analýze politických procesov v ČSSR v období reštaurácie kapitalizmu.
Juraj, nehodnotil som politickú situáciu. Za tú si mohli komunisti sami!
Písal som o situácii v národnom hospodárstve ČSSR. V roku 1988 spustili široký pilotný projekt osamostatňovania sa štátnych podnikov od stredného článku centrálneho riadenia: od VHJ (generálnych riaditeľstiev výrobno-hospodárskych jednotiek), čo boli štátne podniky vždy po celom ČSSR združené z 12-niekedy i 25 podnikov. V júli 1988 začal platiť zákon o štátnych podnikoch, na ktoré sa transformovali tie VHJ ktoré boli i s podnikmi legislatívne definované ako národné podniky. Zmena vlastníctva ešte stále nebola, zmenili sa hlavne možnosti samostatnejšie si riadiť hospodársky výsledok. Deviata (?) päťročnica 1990-1995 už bola konštruovaná na nové štátne podniky a na združovanie družstiev a rôznych neagro-výrob do agrokomplexov a neboli to len Slušovice – to už boli agrokombináty. Uvoľňovali sa možnosti pre zahranično-obchodné pôsobenie.
To, že „obyčajný človek a nezávislá osobnosť“ (OĽANO?) mal už vtedy dojem že keď nekúpi v obchode najnovšiu elektroniku zo Západu a najfajnejšie lahôdky, že to je krach socializmu, spoznali sme „jeho“ názory a voľbu vtedy rovnako ako dnes po 2020 a teraz.
Politiku tu oddelím: vedenie KSČ sa „zľaklo“ vonkajšieho vývoja – ako v ZSSR Gorbyho, tak i Malty 1989 i DDRonov, potom i Rumunskej popravy Ceauceska. Stuhlo a odišlo.
Juraj, nie je to Peter D.autor článku, čo Ti odpovedá.
Juraj, v tom ostatnom Tvojom súhlasím, len „prestavba“ bola viac o politike ako o ekonomike, bolo to o tom, že skostnatelá verchuška vlastne si nevedela predstaviť, že podniky môžu hospodáriť samostatne. To je otcovský komplex, neveriť vlastným deťom.
Neviem ( nie som si istý) tým, že by hospodárska prestavba „socializmu“ mala smerovať k nahradeniu plánovania (výroby a distribúcie) „trhom“. Argumentovať môžem tým, že globálne korporácie už vtedy smerovali opačne – od „trhu“ k plánovaniu…Zmyslom odnárodnenia „národných podnikov“ tzv. štátne podniky, bola primárne (ako potvrdil ďalší vývoj) príprava ich privatizácie. Bez nahradenia všeľudového vlastníctva, „štátnym“ by nemol štát privatizovať (nebol by „vlastníkom“), museli by získať súhlas každého občana, ako spolumajiteľa, nebola by možná „odškodňovacia“ kupónka, ktorá umožnila okradnúť majiteľov odškodňovacou lotériou (v ktorej okrem lumpov s mikrovlnkami, prehrali resp.boli okradnutí všetci….). Nerozumiem, čo „pružné“ , napružené „trhom“, rozumej ziskom je lepšie? Ide len o akceptáciu toho, že socializmus nemá ekonomiku resp. že ekonomika mimo kapitalizmu (trhu a zisku) neexistuje?
Odpoveď Jurajovi: Chce to ale od Teba chronologické usporiadanie vývoja: Po 1. hospodárska prestavba nesmerovala k zrušeniu plánovania trhom. Samotná päťročnica je plán, ktorý sa uzákonil vždy v agregovaných číslach (teda nie na počet kusov, ako fantazírujú dnešní kritici) a upresňoval sa v ročných plánoch finančných ukazovateľov a hmotných/materiálnych bilanciách. Preboha, nik neplánoval počet kusov vajec na závod, ani počet ceruziek pre kraj, ako to tárajú nezasvätení kritici. To už bolo vecou uzatvárania dodávateľsko-odberateľských zmlúv zo zákona medzi strednými článkami riadenia /VHJ/ vo výrobe a distribúcii, často medzi podnikom a obchodom,
Po 2.V roku 1988 už prebiehali pilotné projekty, keď si podniky samé riadili svoje bilancie a na základe ich úspechu bol prijatý zákon o zrušení stredného článku riadenia, tj. VHJ, ale celoštátne plánovanie na 5 rokov s ročné hmotné a finančné bilancovanie nebolo zrušené.
Štátny podnik bol zriaďovaný štátom, teda ministerstvami a bol to celospoločenský tj.všeľudový majetok. Legislatívny pojem „národný podnik“ vznikol dokonca ešte zo znárodnenia v 1945 Benešom, keď boli menovaní Národní správcovia nad podnikmi. Preto aj pojem národný podnik zostal len tam, kde sa predpokladal možný útok po právnej stránke zo sveta (typické pre goodwill a značku Budvar, kde v medzinárodnom obchode prebiehal spor o značku s americkým Budweiserom).
O PRIVATIZÁCII možno snívali kariérni straníci pod dojmom amerických seriálov Dallas. Alebo potomkovia bývalých majiteľov napr. Baťa či ČKD (česká Kolben-Daněk).
Mimochodom, prvý privatizačný návrh doniesol až Václav Klaus už ako minister financií ČSFR v septembri 1990, keď už KSČ bola rozprášená. A kupónovú privatizáciu spustilo Klausovo ministerstvo až v roku 1991, teda takmer ŠTYRI roky po vzniku štátnych podnikov zo zrušených GR VHJ.
Prosím, ak argumentovať, tak vecne a nie demagogicky, Juraj.
No a ten posledný odstavec, Juraj, to už patrí do „novoveku“, teda Tvoj výraz „pružné -napružené trhom/ziskom“, to boli kritici socializmu po roku 1989 a mikrovlnky sa vymieňali za Mečiarove dlhopisy dokonca už až po 1993 za SR.
Ozaj pozor na vecnú argumentáciu, prosím.(PZV)
Pre správne pochopenie udalostí je dôležité vedieť nasledovné – Jakovlev bol zdokumentovaný agent CIA, ale Gorbačov ho chránil – to bola slabosť, ktorá vyvolala postupný rozvrat disciplíny. Gorbačova do globálnej politiky vytiahla Margaret Thatcher z VB. Gorbačovova žena Raisa chodila do Sorosovej Open Society. Sorosova Open Society je len krycia fasáda pre operácie britského MZ a tajnej služby. Británia je pod vonkajšou kontrolou nadnárodných rodinných klanov a veľmi starých dynastií, ktoré ovládajú aj Vatikán.
Uzáver: Gorbačov bol slaboch, jeho žena Raisa ho ovládala a riadila, celkom možné, že bola na neho nasadená ako agent v sukni. Ona má obrovský podiel na zničení socializmu, ale bez naverbovaných a infiltrovaných vnútorných nepriateľov by ho zničiť nedokázali. hlavní spolupáchatelia boli Jakovlev, Ševarnadze, návšteva oboch v ČSSR bola tlakom na zničenie socializmu a rozbitie ČSSR. tajné služby silne využívali emigrantov z ČSSR ako bola Madelleine Albright, ako je Sulík a desiatky ďalších hlavne v médiách, tí za peniaze a ilúzie zrádzali svoju vlasť.