V rovnakom čase, v akom začali Sovieti nanucovať svoju politiku prestavby, teda od začiatku roku 1987, sa v Československu začalo aktivizovať nátlakové hnutie zastrešované Chartou 77. Od roku 1988 sa prejavovalo organizovaním protestných zhromaždení k výročiam historických udalostí: k vzniku Československa, invázii vojsk Varšavskej zmluvy, k Medzinárodnému dňu ľudských práv, k upáleniu J. Palacha. Stupňujúca sa aktivita nátlakových zoskupení, pravidelnosť a intenzita ich verejných vystúpení mala v súčinnosti so zahraničím dostať komunistické vedenie pod silný tlak zdola.
Skupiny protikomunistických disidentov (mylne označované za „nezávislé“), sú v prevažujúcich výkladoch novembrového prevratu považované nielen za katalyzátor spoločenskej zmeny, ale priamo za jej príčinu. Mali reprezentovať a spontánne tlmočiť odpor československej verejnosti proti „komunistickému režimu“.
Oficiálna interpretácia prezentuje demonštrácie nátlakových skupín ako celospoločenskú záležitosť. Bezpečnostné opatrenia voči aktivistom a sympatizantom Charty i ďalších skupín, nimi organizované demonštrácie, petície a iné nátlakové akcie v konfrontácii so štátnou mocou, povyšuje na hlavnú a rozhodujúcu otázku prednovembrového spoločenského vývoja. Ten je s ohľadom na vzťah protirežimná opozícia-komunistické vedenie popisovaný ako neustály nárast konfrontácie, ako narastajúci tlak (občianskej) „spoločnosti“ proti (totalitnému) „režimu“ (alt. „moci“). Situácia sa hodnotí ako neudržateľný stav vedúci bezpodmienečne k potrebe riešiť ho. Vládnuca totalitno-historická interpretácia sa tak vyznačuje eskalačným napätím, krajným vyhrotením prednovembrovej spoločenskej situácie, ktoré hrozí každú chvíľu vyvrcholiť dramatickým rozuzlením teleologického príbehu: eschatologickým naplnením konečného zmyslu dejín komunistickej totality – zásadnou zmenou spoločenských vzťahov prinášajúcich slobodu a demokraciu.
Rovnaký tón zaznieva aj zo spomienok 1. námestníka FMV A. Lorenca: schyľovalo sa k vážnej konfrontácii, napätie vzrastalo, vnútorná nespokojnosť ľudí čím ďalej tým viac vystupovala na povrch, dialóg sa stále nekonal… Rastúce snahy o politickú konfrontáciu, ktoré vznikali v disidentských zoskupeniach, nemohli podľa neho skončiť inak než masovou politickou demonštráciou.[14] Tieto snahy mali predstavovať akútnu hrozbu, pričom v politickom vedení stále absentovala ochota k dialógu. Nakoniec pod tlakom „nezávislých“ skupín občianskych aktivistov, ku ktorým sa v novembri 1989 pripojili vysokoškolskí študenti, sa spoločnosť mala prebudiť, nastala agónia moci, režim stratil gravitáciu a imunitu. Nakoniec, v priebehu niekoľkých dní, náhle padol(!).
Aký bol reálny stav? Pred Novembrom 1989 existovalo v Československu niekoľko desiatok nátlakových skupín. Najstaršou a najvýznamnejšou z nich bola Charta. Vznikla síce už v roku 1977, avšak dlhé obdobie zostávala politicky a spoločensky izolovaná. V jej činnosti došlo ku kvalitatívnej zmene až v priebehu roku 1987. Signálom tejto zmeny sa stal dokument Slovo k spoluobčanom, ktorý materiály federálneho ministerstva vnútra hodnotili ako vstup Charty do politického diania.[15] Zatiaľ čo predchádzajúce dokumenty mali charakter pokusov o verejné oslovenie oficiálnych štátnych štruktúr, Slovo k spoluobčanom (vydané 6. januára 1987) bolo adresované priamo verejnosti.
Ku geometrickému nárastu celého radu nových zoskupení dochádza v období rokov 1988-1989. Ak v roku 1986 ich bolo len šesť, tak o dva roky neskôr ich je 47 a v polovici roku 1989 šesťdesiat.[16] Nové skupiny inklinovali k organizovaniu konkrétnych verejných prejavov a k petičným akciám. Mnoho z nich nevzniklo spontánne, ale boli iniciované predovšetkým Chartou, pričom sa prejavovali často výraznejšími a zjavnejšími akciami než Charta samotná. Ich členovia boli predovšetkým mladší ľudia .[17] Nebolo ich však mnoho. Viacerí sa angažovali v troch i viac skupinách, a tak počet všetkých ich členov v súhrnne predstavoval len zopár stoviek.[18] Všetky tieto zoskupenia boli pod spravodajskou kontrolou štátnobezpečnostných zložiek federálneho ministerstva vnútra a infiltrované tzv. vplyvovými agentúrami. Úlohou teda nebolo len podávať informácie o zámeroch ľudí usilujúcich o politickú konfrontáciu, ale predovšetkým usmerňovať činnosť týchto zoskupení. V tomto zmysle Štátna bezpečnosť (ŠtB) vznik niektorých „nezávislých“ skupín sama podporovala.[19] Cieľom jej spravodajskej činnosti proti politizujúcim skupinám i proti Charte samotnej nebola ich likvidácia.[20]
Roky 1988-1989 sú rokmi opakovaných politických demonštrácií. Po 19 rokoch, ktoré uplynuli od augustových protestov roku 1969, sa v deň 20. výročia invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa uskutočnila prvá vážna demonštrácia s otvorenými prejavmi nesúhlasu s politikou KSČ. „Nezávislé“ skupiny, ktoré stáli za jej prípravou, zároveň oznámili zámer organizovať na pražskom Václavskom námestí demonštrácie každú poslednú sobotu v mesiaci.[21] V septembri 1988 obsahovali informácie federálneho ministerstva vnútra pre vedenie KSČ záver, že politickú iniciatívu preberajú opozičné sily a politické a štátne orgány nedokážu tejto situácii účinne čeliť. Po kritike ZNB, že nebránil vzniku demonštrácie 21. augusta 1988, boli prijaté „rozsiahle opatrenia k preventívnemu zmareniu masovej demonštrácie“[22] pripravovanej pri príležitosti vzniku Československa 28. októbra 1988.
Napriek týmto „rozsiahlym preventívnym opatreniam“ sa demonštrácia uskutočnila a poriadkové sily ZNB zasahovali. Zásluhou zahraničných médií, predovšetkým rozhlasových staníc Rádio Slobodná Európa, Hlas Ameriky a BBC, ktoré sa koncom roka 1988 prestali rušiť,[23] sa svet na základe dobre zvolenej propagandistickej taktiky a stratégie čoraz viac dozvedá o „silnejúcom tlaku československej opozície“[24], o zápase (občianskej) spoločnosti proti (komunistickému) režimu, o pouličnej vojne, ktorá každým mesiacom, každým týždňom, každým dňom speje k rozhodujúcemu stretu v „komunistickom“ Československu. Len za obdobie od augusta 1988 do augusta 1989 odvysielalo päť rozhlasových staníc (Rádio Slobodná Európa, Hlas Ameriky, BBC, Deutschlandfunk a Vatikán) 516 príspevkov venovaných aktivizácii nátlakových skupín v českom či slovenskom jazyku. Pritom priemer, ktorý pripadá na druhú polovicu roku 1988, predstavuje 28 príspevkov mesačne, v prvej polovici roku 1989 to už bolo 50 príspevkov. Za rovnaké obdobie v tlači, ktorá bola vtedy do Prahy dovážaná zo západných krajín, bolo zverejnených 1 393 informácií a komentárov o činnosti nátlakových skupín.[25]
Demonštrácia „nezávislých“ skupín organizovaná pri príležitosti Medzinárodného dňa ľudských práv 10. decembra 1988 sa uskutočnila na Škroupovom námestí. Bola povolená. Napriek tomu neznamenala významný posun situácie. Demonštrácia neprilákala davy ľudí a nechala opozičné požiadavky vyznieť do prázdna.[26] Zúčastnil sa jej približne rovnaký počet ľudí, aký by prišiel, aj keby povolená nebola. Rok 1989 začal protestom pri príležitosti výročia upálenia J. Palacha. Podľa anonymnej informácie sa mal na Václavskom námestí opäť upáliť mladý človek. Demonštrácia, ktorú môžeme považovať za vrchol protestných zhromaždení organizovaných nátlakovými skupinami, neskončila jednou akciou, ale trvala celý týždeň, a to „bez ohľadu na to, či bezpečnostné zložky proti demonštrantom zasahovali alebo nie“.[27]
Bola tu zrejmá snaha vyvolať reťazovú reakciu. Neúspešne. Takáto reakcia medzi občanmi Prahy nevznikla, počet demonštrujúcich a ich zloženie sa prakticky nemenili.[28] Disidentské nátlakové skupiny utrpeli výrazný nezdar. Demonštrácia dňa 21. augusta 1989 skončila napriek očakávaniam veľkého masového protestu opäť neúspechom. Zostalo len pri pokuse. Najviac vzruchu na Václavskom námestí spôsobili zástupcovia maďarských opozičných skupín, ktorí na demonštráciu pricestovali z Budapešti. Podľa Lorencových spomienok priebeh 21. augusta 1989 zaskočil spravodajské kruhy zo Západu a nezodpovedal ani odhadom sovietskej strany.[29] Na pracovnom rokovaní delegácie federálneho ministerstva vnútra s vedením sovietskeho Výboru štátnej bezpečnosti (KGB) v Moskve na prelome augusta a septembra 1989, jeho predseda V. Krjučkov otvorene povedal, že sovietska strana v auguste 1989 očakávala v Československu vznik vážnych problémov, a priznal, že miernym priebehom udalostí bol prekvapený.[30]
Po demonštrácii dňa 28. októbra 1989 nastáva zjavná diskontinuita vo vývoji a priebehu politických protestov. Ich organizátormi už nebudú nátlakové zoskupenia disidentov. Ukázalo sa, že nedokážu vyvolať politický protest, ktorý by na svoju stranu strhol masy stále pasívnych obyvateľov. Ich činnosť nezískala širšiu spoločenskú podporu, do otvorených protestných akcií sa stále zapájalo málo ľudí, resp. zapájali sa do nich stále tí istí. „Zpětný pohled na listopadové dny roku 1989 v Praze ukazuje“, píše O. Krejčí, „že protivládní síly byly pro normální dobu zcela nedostatečné. To platí pro radikální opozici s Chartou 77 v čele, která neměla organizační struktury ani propagandistické možnosti k provedení převratu“.[31]
K vyvolaniu nových protestov mohlo v septembri 1989 slúžiť obsadzovanie pražského veľvyslanectva Nemeckej spolkovej republiky občanmi Nemeckej demokratickej republiky. Túto udalosť môžeme hodnotiť ako priamu inštruktáž odporu československých občanov proti komunistickej vláde.[32] Inštruktáž však nevyšla. Praha síce bola plná Trabantov, ľudí to však ani v najmenšom nepodnietilo k vyvolaniu masových politických demonštrácií. O osudoch Nemcov ľudia skôr žartovali, podobne ako s humorom komentovali prejav generálneho tajomníka ÚV KSČ M. Jakeša pred funkcionármi Západočeského kraja v Červenom Hrádku.[33]
[14] LORENC, A.: Ministerstvo strachu? Neskartované vzpomínky generála Lorence. Tatrapress, Bratislava 1992, s. 156.
[15] Závěrečná zpráva vyšetřovací komise Federálního shromáždění pro objasnění událostí 17. listopadu 1989. Federální shromáždění ČSFR, Praha, 28. 1. 1992, Ústav pro soudobé dějiny Akademie věd České republiky, Knihovna, sig. 750/99, s. 13.
[16] LORENC, A.: Ministerstvo strachu? Neskartované vzpomínky generála Lorence. Tatrapress, Bratislava 1992, s. 99. Podľa informácií vtedajšieho Federálneho úradu pre tlač a informácie bolo pred rokom 1987 v Československu len 5 skupín – Charta 77, Výbor na ochranu nespravodlivo súdených, Československo-poľská solidarita, Výbor na ochranu práv maďarskej menšiny a časť Jazzovej sekcie. V roku 1987 pribudli ďalšie 4 skupiny, v roku 1988 14 a do augusta 1989 ich bolo 39. Zároveň v predvečer 17. novembra 1989 fungovalo 11 ad hoc výborov na podporu aktivistov nátlakových skupín, ktoré zaisťovali napr. podpis rôznych petícií. Ak meriame aktivitu nátlakových skupín podľa množstva dokumentov, ktoré vydali, tak v priebehu prvého polroku 1989 stúpla na dvojnásobok. Pozri: KREJČÍ, O.: Proč to prasklo aneb hovory o demokracii a „sametové revoluci“. Trio, Praha 1991, s. 57.
[17] Závěrečná zpráva vyšetřovací komise Federálního shromáždění pro objasnění událostí 17. listopadu 1989. Federální shromáždění ČSFR, Praha, 28. 1. 1992, Ústav pro soudobé dějiny Akademie věd České republiky, Knihovna, sig. 750/99, s. 17.
[18] LORENC, A.: Ministerstvo strachu? Neskartované vzpomínky generála Lorence. Tatrapress, Bratislava 1992, s. 99.
[19] Tamže, s. 99.
[20] Tamže, s. 98.
[21] Tamže, s. 143.
[22] Tamže, s. 146.
[23] K ukončeniu činnosti československej „rádioobrany“ zrejme prišlo na priamy sovietsky nátlak, viď LÉVESQUE, J.: The Enigma of 1989. The USSR and the Liberation of Eastern Europe. Berkeley, 1997, s. 182.
[24] Závěrečná zpráva vyšetřovací komise Federálního shromáždění pro objasnění událostí 17. listopadu 1989. Federální shromáždění ČSFR, Praha, 28. 1. 1992, Ústav pro soudobé dějiny Akademie věd České republiky, Knihovna, sig. 750/99, s. 16.
[25] Pozri: KREJČÍ, O.: Proč to prasklo aneb hovory o demokracii a „sametové revoluci“. Trio, Praha 1991, s. 50.
[26] PULLMANN, M.: Konec experimentu. Přestavba a pád komunismu v Československu. Scriptorium, Praha 2011, s. 168.
[27] LORENC, A.: Ministerstvo strachu? Neskartované vzpomínky generála Lorence. Tatrapress, Bratislava 1992, s. 150.
[28] Tamže, s. 151.
[29] Tamže, s. 157.
[30] Tamže, s. 158.
[31] KREJČÍ, O.: Sametová revoluce. Professional Publishing, Praha 2014, s. 77-78.
[32] LORENC, A.: Ministerstvo strachu? Neskartované vzpomínky generála Lorence. Tatrapress, Bratislava 1992, s. 159.
[33] A. Lorenc v reakcii na kritiku, že kontrarozviedka nebola schopná zistiť kto rozmnožoval záznam z dôverného Jakešovho vystúpenia priznal, že pokyn k pátraniu po rozmnožovaní a šírení kazety s prejavom formálne vydal, „svému spolupracovníkovi jsem se za něj však omluvil. Nepátralo se“. (Pozri: LORENC, A.: Ministerstvo strachu? Neskartované vzpomínky generála Lorence. Tatrapress, Bratislava 1992, s. 156).
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU
Vďaka Peter, boli to ozaj „politické hry“ a nátlakové skupiny boli živené nenávisťou k socializmu a platené tak ako dnes mimovládky Západom.
Neboli to žiadne „ekonomické dôvody“ a krach ekonomiky.
Okrach sa vlastne zaslúžil Václav Klaus, teoretik a prognostik, ktorý vo funkcii ministra financií Čalfovej vlády nezvládol proces prípravy štátneho rozpočtu na rok 1990, vytvorčil „rozpočtové provizórium“ a keďže ešte to boli všetko štátne výrobné a obchodné podniky i banky, hodil ich cez palubu otvorením trhov. Skutočný ekonomický krach Československa prišiel až v roku 1991 po zdražovaní – havlovštinou vyjadrené, zavládla „blbá nálada“.