Podnetom k vyvolaniu masových protestov sa stala až študentská manifestácia organizovaná pod oficiálnou hlavičkou Socialistického zväzu mládeže. V rozpore s politickým rozhodnutím došlo dňa 17. novembra 1989 k nepovolenému pochodu študentov z Vyšehradu do centra Prahy a k následnému násilnému zákroku príslušníkov ZNB proti účastníkom pokojnej manifestácie.[34] Manifestácia študentov, ktorí si kvetinami, sviečkami a transparentmi „Nenásilí“ pripomínali významný dátum protifašistického odboja, sa prezentuje ako odmietajúca agresivitu a vyhýbajúca sa konfliktom. Napriek tomu a výslovnému zákazu členov komunistického vedenia použiť (z politických dôvodov) voči manifestujúcim násilie, je časť študentov, ktorá z Vyšehradu zamierila do centra Prahy fyzicky napadnutá a bitá.[35]
Inštruktáž príslušníkov poriadkových jednotiek zasahujúcich proti študentom je pritom nejednotná a všeobecná. Skutočnosť, že nemá k zásahu dôjsť, nie je radovým príslušníkom vôbec formulovaná.[36] Značný vplyv na riadiaci štáb poriadkových síl majú hlásenia príslušníkov pražskej Správy ŠtB o údajných tendenciách k agresivite medzi manifestujúcimi. Takéto hlásenia predstavovali „vodu na mlyn“ pre podráždených a vyčerpaných príslušníkov ZNB zasahujúcich na Národnej triede. Poriadkové sily pod vedením náčelníka pražskej Správy ŠtB plk. J. Bytčánka[37] nesplnili ani jedno z dvoch politických zadaní formulovaných v bezpečnostných rozkazoch: nezabránili pochodu do centra Prahy po skončení oficiálnej manifestácie na Vyšehrade ani sa nezdržali násilného zásahu proti manifestujúcim študentom. Vedenie federálneho ministerstva vnútra zastupované A. Lorencom však bolo po skončení manifestácie spokojné.
Medzi postihnutými demonštrantmi a rovnako zmýšľajúcimi občanmi je zákrok príslušníkov ZNB chápaný ako úmyselná a adresná odpoveď komunistickej vlády na pokusy o presadenie politického dialógu. V jednej zo správ vyšetrovacej komisie FZ pre objasnenie udalostí 17. novembra sa píše: „V průběhu následující noci dozrává v řadě ať již konformě či konfrontačně laděných občanů i účastníků demonstrace stanovisko, že se stávající mocí již nelze vést jakýkoliv dialog a je třeba přistoupit k zásadnějším krokům. Vzniká tak idea studentské stávky, která je nakonec dohodnuta v sobotu 18. listopadu 1989 dopoledne na setkání studentů FAMU… Zásah, který proběhl v blízkosti Národního divadla, má značný dopad také mezi herci a ostatními zaměstnanci pražských divadel. Podnět studentů vede nakonec k narychlo svolané schůzi této divadelní obce v sobotu 18. listopadu 1989 ve 14 hod. v Realistickém divadle k vyhlášení týdenní divadelní stávky. Toto vyhlášení stávky je spojeno s výzvou ostatním občanům, aby o týden později uskutečnili stávku generální“.[38] Po Prahe sa v tento deň, t. j. sobotu 18. novembra začína stále určitejšie šíriť fáma, že piatkový zásah si vyžiadal ľudskú obeť – smrť študenta M. Šmída.[39]
Napriek skutočnosti, že je vyhlásená mimoriadna bezpečnostná akcia, plk. J. Bytčánek v sobotu odchádza mimo Prahu na svadbu, pražská Správa ŠtB až do poobedňajších hodín, kedy má byť zachytená informácia o údajnom usmrtení študenta M. Šmída aktivitu nevyvíja.[40] Podobne panuje pokoj aj na celorepublikovej kontrarozviednej II. Správe ZNB. A. Lorenc ukladá jej náčelníkovi plk. K. Vykypělovi zdržať sa akéhokoľvek zásahu do vývoja.[41] Zložky ŠtB nemôžu zasahovať do vývoja situácie. V dôsledku toho sa jej príslušníci neprejavujú žiadnym zásahom, ktorým by sa pokúsili beh vecí zmeniť.[42] Keď si predstavitelia nátlakových skupín začali uvedomovať napätie politickej situácie, výbuch nespokojnosti obyvateľstva nad zásahom poriadkových síl ZNB, ktorý si mal vyžiadať smrť študenta, aktivizujú svoju činnosť, nerušene sa schádzajú a hľadajú možnosti ďalšieho postupu.[43] Zisťujú, že nastala neobvyklá a mimoriadna situácia: „I keď inokedy sú pri prvých známkach nejakého nepokoja okamžite zadržovaní alebo vyzývaní k opusteniu Prahy, k ničomu takému nedochádza“.[44] Výsledkom bolo zjednotenie dovtedy roztrieštených disidentských skupín, ktorému až do tejto chvíle štátno-bezpečnostné zložky federálneho ministerstva vnútra bránili.[45]
Išlo o zjednotenie do spoločného orgánu, ktorý by mohol v nastávajúcej politickej kríze vystupovať ako hovorca protestujúcich občanov a protistrana v otvárajúcom sa „dialógu“ s existujúcimi vládnymi orgánmi. V nedeľu 19. novembra večer sa tak v Činohernom klube môže uskutočniť hromadné stretnutie, na ktorom príde k založeniu Občianskeho fóra vyzývajúceho k občianskej neposlušnosti, generálnemu štrajku a jednaniu o svojich požiadavkách. Napriek skutočnosti, že rozkazom federálneho ministra vnútra č. 16/89 zo dňa 17. novembra 1989 je na celom území republiky vyhlásená mimoriadna bezpečnostná akcia, a to až do pondelka 20. novembra 1989, zostávajú bezpečnostné zložky štátu v pasivite. V záverečnej správe pre dohľad na vyšetrenie udalostí zo dňa 17. novembra sa uvádza: „Státní bezpečnost neudělala prakticky vůbec nic, ačkoliv měla přesné zprávy o všem, co se děje. Nechala disidenty (jindy zadržované při každém významném výročí) v klidu a pokoji založit Občanské fórum a svrhnout režim“.[46] Občianske fórum v Prahe a Verejnosť proti násiliu v Bratislave boli podľa P. Janíka ustanovené, „pretože oficiálne miesta si potrebovali vytvoriť štruktúry, ktorým mohli odovzdať dovtedajší mocenský monopol KSČ, potrebovali partnera na rokovanie, lebo udalosti, ktoré hrozili prerásť do nekontrolovateľného živelného vývoja, museli byť niekým usmerňované“.[47]
Lorenc, ktorý zodpovedal za štátno-bezpečnostnú situáciu, na zasadnutí predsedníctva ÚV KSČ v nedeľu 19. novembra 1989 nijaké opatrenia pre zložky federálneho ministerstva vnútra nenavrhoval. Neboli mu ani uložené (!). Skutočnosťou zostáva, že po 17. novembri neboli použité žiadne mocenské prostriedky proti žiadnej aktivite nátlakových skupín ani proti akémukoľvek zhromaždeniu občanov, a to bez ohľadu na vtedajšiu právnu kvalifikáciu týchto akcií.[48] Vedome tak neprišlo k naplneniu zákona ani k realizácii opatrení, ktoré vyplývali z mimoriadnej bezpečnostnej akcie a neskôr z mimoriadneho bezpečnostného opatrenia, ktoré na celom území štátu v pondelok 20. novembra 1989 vyhlásil federálny minister vnútra F. Kincl. Pasivita sa pritom netýkala len zložiek federálneho ministerstva vnútra, ale komunistickej vlády ako celku.
Od pondelka 20. novembra sa denne konali na námestiach v Prahe a postupne i v iných väčších mestách demonštrácie. Zároveň začal „dialóg“ s predstaviteľmi opozície pri „okrúhlom stole“. S cieľom zmeny „súčasného československého spoločensko-politického usporiadania na pluralitné“, ho viedol L. Adamec. Politika „dialógu“, v ktorom jedna strana diktovala svoje požiadavky a druhá ich plnila, plynule prešla v politiku „národného porozumenia“. Na zasadnutí ÚV KSČ dňa 24. novembra 1989 odstúpilo celé jeho predsedníctvo na čele s M. Jakešom. KSČ rezignovala na svoju vedúcu úlohu. 27. novembra 1989 úspešne prebehol dvojhodinový generálny štrajk vyhlásený Občianskym fórom, ktorého hlavnou požiadavkou bol odchod neschopných vedúcich politikov, záruky občianskych slobôd a potrestanie vinníkov policajnej zvôle. 3. decembra menoval G. Husák novú vládu, po jej odmietnutí OF bola dňa 9. decembra menovaná vláda „národného porozumenia“ v čele s M. Čalfom, 28. decembra došlo k rekonštrukcii Federálneho zhromaždenia s A. Dubčekom v čele, ktoré o deň neskôr zvolilo V. Havla prezidentom. Reálnym výsledkom politiky „národného porozumenia“ nebolo prehĺbenie reformného procesu na platforme socializmu, ale reštaurácia kapitalizmu, ktorý si podľa prieskumov verejnej mienky z konca roka 1989 želali len 3 % obyvateľov Československa. Komunisti odovzdali moc skupine ľudí, s ktorou sa dohodli nielen na odovzdaní moci, ale aj na zabezpečení personálnej kontinuity a na pôsobení komunistickej strany v novom politickom systéme obnoveného kapitalizmu.
[34] Myšlienka zorganizovať manifestáciu k výročiu 17. novembra 1939 vznikla medzi skupinou „nezávislých“ študentov, ktorí boli pod spravodajskou kontrolou ŠtB a infiltrovaní jej vplyvovými agentúrami. Skrytým zámerom nezávislých študentov medzi ktorými nachádzame rodinných príslušníkov významných Chartistov (Benda, Dienstbier), bolo premeniť povolenú oficiálnu manifestáciu na nepovolenú demonštráciu pochodom do centra Prahy (Opletalovej ulice).
[35] V sprievode museli byť viacerí príslušníci a tajní spolupracovníci ŠtB (predovšetkým L. Zifčák), ktorých úlohou bolo dosiahnuť, aby manifestácia pokračovala nepovolenou trasou do centra mesta. „Spontánne rozhodnutie“ účastníkov manifestácie uskutočniť po skončení oficiálnej časti sprievod Prahou bol tak výsledkom predovšetkým vplyvovej agentúry ŠtB.
[36] Závěrečná zpráva vyšetřovací komise Federálního shromáždění pro objasnění událostí 17. listopadu 1989. Federální shromáždění ČSFR, Praha, 28. 1. 1992, Ústav pro soudobé dějiny Akademie věd České republiky, Knihovna, sig. 750/99, s. 40.
[37] V inkriminovanej dobe 13. – 17. 11. 1989 boli všetky útvary Správy ZNB hl. mesta Prahy a Stredočeského kraja, teda správy, ktorej význam je pre objasnenie udalostí 17. novembra 1989 najdôležitejší, podriadené náčelníkovi pražskej správy ŠtB plk. J. Bytčánkovi (náčelník S ZNB bol „zhodou okolností“ v Moskve).
[38] Závěrečná zpráva vyšetřovací komise Federálního shromáždění pro objasnění událostí 17. listopadu 1989. Federální shromáždění ČSFR, Praha, 28. 1. 1992, Ústav pro soudobé dějiny Akademie věd České republiky, Knihovna, sig. 750/99, s. 26.
[39] Široko rozšírená dezinformácia D. Dražskej natáčanej štábom americkej TV ABC o usmrtení študenta Matematicko-fyzikálnej fakulty KU v Prahe M. Šmída (ako svojho spôsobu nového J. Opletala), bola vydaná P. Uhlom a odvysielaná zahraničnými vysielačkami v sobotu 18. 11. 1989 vo večerných hodinách (AFP dokonca informovala o neoverenej zvesti, podľa ktorej študenti hovoria o štyroch mŕtvych, dvoch dievčatách a dvoch chlapcoch). Napriek tomu, že v Záverečnej správe Rumlovej komisie sa uvádza, že „Dražskou podaná smyšlenka je navíc pro daný účel, tedy vyvolání psychózy a pobouření obyvatelstva, poměrně nevhodná“ (s. 78), svoj účel splnila dokonale. Bola vyvrátená až v priebehu noci zo soboty 18. 11. na nedeľu 19. 11. 1989.
[40] Závěrečná zpráva vyšetřovací komise Federálního shromáždění pro objasnění událostí 17. listopadu 1989. Federální shromáždění ČSFR, Praha, 28. 1. 1992, Ústav pro soudobé dějiny Akademie věd České republiky, Knihovna, sig. 750/99, s. 59.
[41] Tamže, s. 59.
[42] Tamže, s. 60-61.
[43] Tamže, s. 66-67.
[44] Tamže, s. 67.
[45] Pomocou taktiky spočívajúcej v prehlbovaní rozporov medzi jednotlivými prúdmi disentu sa im to úspešne darilo, avšak hlavnou prekážkou zjednotenia „opozície“ neboli ani tak opatrenia ŠtB ako nepraktickosť a politická neschopnosť samotného disentu. (Záverečná správa Rumlovej komisie, s. 63).
[46] Závěrečná zpráva o činnosti společné komise sněmoven Federálního shromáždění a České národní rady pro dohled na vyšetření událostí ze dne 17. listopadu 1989 v Praze. Společná česko-slovenská digitální parlamentní knihovna, FS ČSSR 1986-1990, tisk 430, část č. 1, s. 7 (online) [Cit. 4. 5. 2012]. Dostupné na: http://www.psp.cz/eknih/1986fs/tisky/t0430_01.htm
[47] JANÍK, P.: Čo predchádzalo 17. novembru 1989. 17. 11. 2015, s. 1 (online) [Cit. 12. 2. 2018]. Dostupné na: www.parlamentnelisty.sk
[48] LORENC, A.: Ministerstvo strachu? Neskartované vzpomínky generála Lorence. Tatrapress, Bratislava 1992, s. 167.
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU
Predseda KSS Jozef Hrdlička k 17. novembru
KOMUNISTICKÁ STRANA SLOVENSKA K NOVEMBROVÉMU PREVRATU V ROKU 1989
Čas plynie veľmi rýchlo a udalosti v ňom sa vzájomne prekrývajú. 17. novembra 1989 bol zvonku i zvnútra zinscenovaný politický prevrat. Vsadil na neskúsenosť a možnosť manipulácie s mladými ľuďmi a na sľuby o vylepšení socializmu. Pod vznešenou ideou slobody a demokracie sa skrývala hlavne sloboda okrádania. Dokázali ľudí presvedčiť, že sa musia dať okrádať a byť okrádaní pre vlastne blaho.
Nasledovalo postupné klamanie, podvádzanie, rozkrádanie, či využívanie uchopenej moci na obnovenie kapitalistických pomerov. Politický prevrat z novembra 1989, ktorý vyprovokovali pod zámienkou lepšieho a dôstojnejšieho života pre občanov, spustil totálnu deštrukciu spoločnosti s katastrofálnymi dôsledkami na život bežných ľudí. Nasmeroval vývoj k postupnej strate národnej a štátnej suverenity, ako aj k postupnému oslabovaniu bezpečnosti a ohrozeniu mieru. Aktuálne udalosti toto tvrdenie v plnej miere potvrdzujú.
Slovensko sa stalo krajinou, kde jeho ľuďom nepatrí už ani zem pod nohami. Zničili sa prosperujúce závody na úkor cudzích vlastníkov, ktorí si tu budujú svoj kapitál. Zdevastovala sa poľnohospodárska pôda na úkor automobilových montážnych hál. Divoká privatizácia, ako krádež storočia, umožnila rozkradnúť celú priemyselnú štruktúru Slovenska. Banky, poisťovne energetika, či nerastné bohatstvo, sú v cudzích rukách. Poľnohospodárstvo a potravinárstvo je zdevastované. Naši ľudia sú lacnou pracovnou silou v nadnárodných spoločnostiach a zo Slovenska sa stala montážna dielňa západných firiem. Naše vyspelé školstvo, ktoré vzdelávalo a zároveň vychovávalo mladú generáciu k rešpektu k národným, kultúrnym a ľudským hodnotám je demoralizované a preberá konzumný charakter. História je manipulovaná a deformovaná. Vyspelé socialistické zdravotníctvo sa dostalo do patovej situácie. Zdravie je dnes predmetom biznisu a kšeftov. Sociálna starostlivosť o starých, chorých ľudí je v rukách charitatívnych organizácií, súkromných prevádzkovateľov, zneužívajúcich bezradnosť a ťažkú situáciu ľudí. Silný sociálny systém štátu bol rozložený. Ponovembrové vlády a to všetky, bez rozdielu, nasmerovali Slovensko k tzv. euroatlantickým hodnotám. Zavliekli nás do zločineckého vojensko-politického paktu NATO a postavili proti Ruskej federácii ako nepriateľa. Z Európskej únie, v ktorej sme mali byť rovnocenným partnerom členských krajín sa stal poslušný lokaj záujmov USA.
Väčšina ľudí na Slovensku je dnes pred dilemou žiť, alebo len prežiť. Väčšina už dlhodobo žije na úkor svojej budúcnosti – na dlh. Žijeme dobu poznačenú energetickou i ekologickou krízou. Dennodenne sme svedkami narastania cien všetkých tovarov a služieb. Aký čas ešte ostáva na to, aby ľudia pochopili, že toto všetko sa deje len preto, že v takýto vývoj neverili, že podcenili svoje schopnosti postaviť sa na odpor ponovembrovým vládam v ich protiľudovej politike a nevystavili im účet v najdemokratickejšom spôsobe – vo voľbách? V kapitalizme sa reálna moc neopiera o vyšší spoločenský záujem, ale len o majetok, peniaze a vplyv. Inak povedané, kapitalizmus nemá s demokraciou nič spoločné. Práve naopak, je nepriateľom. Všetky tie iluzórne „demokratické hodnoty“ sú len predstierané a jedinou skutočnou hodnotou je biznis a peniaze. A keď väčšina spieva pieseň svojho mecenáša, tak na spoločnú pieseň práce už akosi nezostal čas.
Komunistická strana Slovenska, ktorej likvidácia bola v roku 1989 na programe dňa a jej činnosť bola postupne, za pomoci síl vo vnútri strany eliminovaná dokázala prežiť. Odoláva intenzívnemu pôsobeniu síl, ktoré majú zabraňovať šíreniu pravdy o cieľoch politického prevratu a zadržiavať informácie o jej pôsobení a programe. Komunistická strana Slovenska je dnes bez pochyby jediným politickým subjektom, ktorý na nebezpečenstvo politického vývoja spoločnosti upozorňoval. Situácia, v ktorej sa naša spoločnosť ocitla a realita ťažkého prežitia súčasnej doby mnohých ľudí, komunistom dáva za pravdu. V ničom sme sa nemýlili! Podvod sa vydaril! Ľudia uverili sľubom o smerovaní k lepšiemu životu, ale dnes sa tento podvod odkryl v plnej nahote.
Komunistická strana Slovenska sa obracia na občanov s výzvou, aby nepodliehali skepticizmu, ale aby už prestali veriť sľubom politických subjektov, ktoré im v súčasnom kapitalistickom systéme sľubujú lepšie podmienky. V kapitalizme sa dlhodobo nedá žiť ani dobre ani dôstojne ! Môže mať len na oko sociálnejší charakter, čo nerieši trvale stabilnú životnú úroveň väčšiny. Všetky politické strany, vrátane sociálno-demokratických svojimi programami a činnosťou len účelovo klamú občanov o možnosti lepšie žiť v kapitalizme. Takto vedome klamali počas politického prevratu, takto klamali počas uplynulých viac ako tridsať rokov. Ak tomu ľudia podľahnú, bude to vždy len o vykorisťovaní slabších mocnejšími. A to predsa nechceme !
Aj keď sa proti komunistickým myšlienkam dnes bojuje prekrúcaním a falzifikovaním histórie, primaním antikomunistických zákonov, mediálnou či inou diskrimináciou a v blízkej budúcnosti možno i rôznymi represiami, bude to vždy len potvrdená historická pravda, že kapitalizmus sa bráni voči odporu a nespokojnosti ľudí všemožnými prostriedkami.
Jediným východiskom zo zlej situácie v ktorej sa dnes nachádzame, je dať opäť šancu socialistickej alternatíve. Komunisti v minulosti dokázali úspešne bojovať s fašizmom. Po vojne dokázali zrealizovať množstvo pozitívnych zmien a zmeniť postavenie človeka. Po novembri 1989 dokázali predvídať spoločenský vývoj, pred nástrahami ktorého varovali. Dnes, ako jediní ponúkajú skutočný obrat politiky smerujúci k dôstojnému životu človeku, k sociálnej spravodlivosti, k bezpečnosti a mieru.❤️👍👍👍
Výborné analytické objasnenie. Je zaujímavé, ako sa menil prístup exgenerála Lorenca k jeho podielu na celej akcii „17.november“: Ešte na Kluboch Nového Slova po roku 1990 tvrdil „ja nič-ja muzikant“ a postupne pripúšťal až dnes hrdo potvrdzuje svoju zodpovednosť za tú akciu.
No a mimochodom – bola obrovská chyba celej ideologickej výzbroje KSČ, že nemala spracované postupy a varovania pred takými akciami aké sa „rozbehli“ v novembri 1989. Dnes už, poučení, vieme, že to boli „pilotné projekty“ budúcich „oranžových revolúcií“ a aj tzv.Arabskej Jari a nakoniec – i UA Majdanu.
Tera obrovská chyba ideologického frontu KS, len chudák Biľak si povzdychol v kútiku: „je to kontrarevolúcia? Nie je to kontrarevolúcia?“
FB Komunistická strana Slovenska – KSS
Skrachované hodnoty „ víťazného“ novembra.
Stalo sa politickou „módou“ obviňovanie socializmu z neúspechov ponovembrového režimu. Sľuby novembrových „tribúnov“ Milana Kňažka, Jána Budaja a im podobných vystupujúcich na tribúnach v podobe spasiteľov sa nesplnili. Ich tvrdenia a sľuby boli postavené na klamstvách. Nepriaznivý stav v položení národa je alarmujúci. Politika ničotnosti arogantnej moci doviedla Slovensko do všeobecnej krízy protiľudového režimu. S neustálou obžalobou socializmu sa znova chcú vykúpiť. Ich pieseň o slasti prinesenej „demokracie“ prestala účinkovať. Tridsaťtri rokov páchne hnilobou po celom Slovensku. Chvályhodný je príbeh tejto doby, keď „demokratické“ pseudohodnoty prekvitajú v zderstve a ožobračovaní pospolitého ľudu. Dosiahli konjunktúru zločinnosti.
Ponovembrové vlády vyhlasovali, že budú rešpektovať vôľu ľudu, že už nebude trpieť v područí komunistickej diktatúry. Sľubovali a podvádzali. Ich vládnutie od roku 1990 ohrozuje bytie slovenského národa. Privatizáciou, to je rabovačkou zbohatli jednotlivci a vydobytú slobodienku aj užívajú na úkor pracujúcich, ktorí privatizované hodnoty vytvorili. V tom tkvie bieda spoločnosti.
Mladá generácia nemá ani potuchy, že „demokratický“ režim hneď v začiatkoch panovania pristúpil k rozsiahlym politickým čistkám. Vzdelaní a skúsení riaditelia priemyselných podnikov boli odvolaní z funkcii a miesto nich nastúpili nekompetentní prisluhovači moci, ktorých úlohou bolo ich vytunelovať a zlikvidovať ako nerentabilné. Ťažké strojárenstvo, zbrojný priemysel bol zlikvidovaný, pretože bol konkurenciou zbrojoviek západnej Európy a USA. 85 tisíc kvalifikovaných robotníkov, technikov, konštruktérov bolo vyhodených na ulicu. Pod zámienkou transformácie a reštrukturalizácie ekonomiky sa uskutočnila likvidácia štátnych podnikov v obuvníckom, bavlnárskom, textilnom, konfešnom a sklárskom priemysle. Znižovanie výroby v ďalších odvetviach zapríčinili vysokú nezamestnanosť, viac ako 400 tisícom pracujúcim. Privatizácia sa stala základňou nezamestnanosti a utrpenia rodín a bezdomovcov vytlačených na perifériu miest odkázaných v zimnom období na krutú smrť zamrznutím. Potvrdilo sa, že privatizácia je liahňou korupcie lebo je neodlučne spojená s kapitalistickým režimom.
Personálne čistky výrazne zasiahli aj zdravotníctvo, školstvo a kultúru. Vlády SR nedokázali zabezpečiť výstavbu priemyselných podnikov vo vlastníctve štátu ako zdroj financií do štátneho rozpočtu pre riešenie problémov v uvedených oblastiach. V priebehu rokov boli zrušené mnohé zdravotné ambulancie v obciach, závodoch, školách a poľnohospodárskych podnikoch. Pre znižovanie nákladov bolo prepustených tisícky zdravotných sestier. Časte reformy v zdravotníctve, nekoncepčnosť a nezodpovednosť v jeho riadení sú výsledkom súčasného stavu. Za 33 ročné obdobie nebola postavená ani jedna štátna nemocnica. Nebyť socializmu, kde by sa poskytovala pomoc nemocným?
V oblasti vzdelávania devastáciou prešlo učňovské odborné školstvo, predaj internátnych budov a zariadení. V priebehu niekoľkých rokov bolo zrušených viac ako päť tisíc materských škôl. Dnes chýbajú. Takmer v každom okrese, najmä v mestách boli zrušené ako nadbytočné základné školy. Znížili sa počty stredných odborných škôl. Uvedené zničujúce zásahy zapríčinili chýbajúci nedostatok kvalifikovaných pracovných síl vo výrobe. Husákové deti a ich odbornosť doposiaľ prezentujú vysokú úroveň socialistického školstva.
Kvalita a dostupnosť kultúrneho života sa vytratila. Poslaním novodobých „kultúrnych“ mocipánov bolo a je zničiť slovenské národné povedomie najmä u mládeže, aby bola pripravená na inváziu zahraničných monopolov. Priechod bol vytvorený západnej a zvlášť americkej pakultúre. Išlo o vytvorenie konzumnej spoločnosti, o vytlačenie slovenských kultúrnych hodnôt, ktoré sa prienikom šoubiznisu vo veľkej miere aj podarilo. Výlučne prozápadná orientácia negatívne poznačila používania slovenského jazyka v televíznych prenosoch a to porušovaním jeho spisovných noriem. Dychtivosť po vymanení zo slovenskej „malosti“ umožnila prienik cudzích slov (anglických) na ktoré existujú osvedčené slovenské názvy a pomenovania. Uvedené fakty potvrdzujú, že socializmus bol najviac žičlivý pre rozvoj školstva, národnej kultúry a rodnej reči v histórii slovenského národa.
Pre mnohých nereálne videnie spoločnosti je v tom, že nevychádzajú z triedneho rozdelenia spoločnosti, to je z nerovnosti, chudoby a bohatstva a vykorisťovania. Drancovanie Slovenska je výsledkom tých, ktorí dosiahli bohatstvo na nešťastí druhých. Tiež im ide o prosperitu Slovenska, ale pre seba.
Hospodárske krízy sú súčasťou kapitalistického spôsobu výroby. Pre pracujúcich znamenajú hrozbu zvyšovaním nezamestnanosti, chudoby a s ňou aj zúfalstva vedúce k sebevraždám. Sme svedkami energetickej krízy, drahoty a prudkého zvyšovania cien základných potravín a vysokej inflácie. V konaní predsedu vlády E. Hegera sú rozhodujúce politické rozhodnutia Európskej únie, ktoré lokajsky plní pri uplatňovaní sankcii proti Rusku a v ukončení odberu ruského plynu a ropy. Uvedený postup je „unikátnym“ hazardom proti slovenskému národu. Výsledkom je kolaps mnohých priemyselných podnikov a prudko znižujúci stav poľnohospodárskej výroby. Beh udalosti potvrdil, že na Brusel sa nedá spoľahnúť, pretože je len realizátor amerických požiadaviek, ktoré vyžaduje plniť od členských štátov. Tu hmatateľne vidieť „úspechy“ tohto spoločenstva a jeho „hodnoty“, ktoré zdôrazňuje Z. Čaputová a s ňou výkvet vládnych ministrov a koaličných poslancov.
Politika hazardu sa deje za podpory Zuzany Čaputovej. Jej rozšafnosť nepozná mieru, prezentuje všetko čo škodí občanom a Slovensku. Bezvýhradne slúži mocenskej politike USA, podporuje neokolonializmus členských štátov NATO – Veľkej Británii a Francúzska. Svojim konaním podporuje miliardové zisky zbrojárskych korporácii v USA na úkor chudoby nášho pospolitého ľudu. Od zvolenia za prezidentku SR svojou aktivitou podporuje fašistické sily na Ukrajine a v pobaltských štátoch – Litve, Lotyšsku a Estónsku. To sú jej „hodnoty“ spásy pre
slovenský národ. Na protesty občanov v konaní jej zahraničnej orientácie nereaguje, koná bez ich súhlasu. Jej „demokracia“ sa rovná diktátu.
Zúčastňuje sa aj na oslavách Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici v objekte Múzea SNP, ktoré v posledných dvoch rokoch páchne atmosférou zatvorenosti, je len pre pozvaných. V jej frázovitom vystupovaní chce získať pozornosť a uznanie bez výpovede o politickom, sociálnom a štátnickom význame SNP – to je národnej a demokratickej revolúcie. Vo vystúpeniach neprezentuje objektívnu historickú ideu Povstania. Stotožnila sa s ministrom vojny J. Naďom a podpísala ním prezentovaný návrh zákona o prechode celoslovenskej inštitúcie – Múzea SNP pod ministerstvo obrany. Tým z neho vytrhli revolučné jadro, ktoré patrí k základným pilierom slovenskej štátnosti. Prezidentka je spoluzodpovedná za falzifikáciu ozbrojeného vystúpenia slovenského národa v boji proti nacistickej armáde Nemecka a ľudáckeho fašizmu.
Je načase si spomenúť na udelenie štátnych vyznamenaní in memoriam pre vedúcich štátnych činiteľov v SNP – Karolovi Šmidkemu, Gustávovi Husákovi, Lacovi Novomeskému, Vavrovi Šrobárovi a Janovi Švermovi, ktorý padol v boji proti fašizmu koncom októbra 1944. Je ľudské oceniť i podiel príslušníkov Interbrigád, ktorí ako prví padli v boji proti fašizmu pri obrane republikánskeho Španielska v rokoch 1936 – 1939 a vzdať im úctu. Morálny prístup vyžaduje pokloniť sa robotníkom zastrelených v štrajkových zápasoch za svoje práva v rokoch 1919 – 1937 a položiť k ich pamätníkom kvety. Doposiaľ štátni predstavitelia si nespomenuli na ich obete. Pred pravdou sa zatvárajú dvere.
Záverom:
Hanobenie socializmu aj po troch desaťročiach zvyšuje intenzitu klamstiev a podvodov. Oligarchovia a ich vládni sluhovia boja sa socializmu a nemôžu spávať. Tieň chamtivosti a neľudskosti ich prenasleduje. Súčasnosť je zrkadlom ich budúcej prehry. Obžalobu si píšu svojimi protiľudovými skutkami. Slovensko stratou ekonomickej základne stratilo aj štátnu suverenitu. Stalo sa korisťou cudzieho kapitálu. Slovensko s pomocou zadubených koaličných poslancov sa obsadzuje i vojensky prostredníctvom cudzích armád. Neustále omieľane „hodnoty“ po novembri 1989 skrachovali. Zostali len ožobráčení ľudia, bez perspektívy do budúcnosti. Z prežitých rokov v tomto marazme je nutné poučiť a hľadať východisko – viesť nekompromisný zápas za sociálnu spravodlivosť.
Budúcnosť patrí socializmu!
Juraj Bobor
Slávka, ak by tá Tebou tak odporúčaná Hrdličkova KSS urobila aspoň toľko tých činov, koľko slov si venovala tým dvom príspevkom, asi by bola opäť „vedúcou silou slovenskej spoločnosti“. Lenže Hrdličkova KSS sa stratila tak ako všetky podobné sekty v histórii: už ju nemožno voliť, pretože nepostavila kandidátku ani do parlamentných volieb, ani teraz do volieb verejnej správy a VÚC, nemá žiadnych odborníkov, ktorí by mohli verejne oponovať a argumentovať súčasným vládam a politickým silám, ba dokonca už ani nepredstavuje nijaké riziko pre súčasný totalitný systém.
Tak čo to tu preboha píšete?
Rozhorčený? Čím?
Hrdličkove činy? A s kým?
Čo to tu „preboha“ píšem? No predsa názory pána Hrdličku a pána Bobora na dôsledky NOVEMBROVÉHO PREVRATU V ROKU 1989, pretože sa s ich názormi stotožňujem. ❤️❤️❤️Alebo sú pán Hrdlička a pán Bobor na tomto webe neželaní? Ak sú neželaní, potom som neželaná aj ja, a tak už „preboha“ nebudem písať .Mimochodom, nepísala som pre Boha, som ateistka.
Hrdličkova KSS sa stratila, pretože po nej DNES nie je dopyt. Ale ten čas príde! Časy sa menia, zajtra dovidenia.
Jozef Hrdlička a celá KSS sú želaní, ale nič nerobia.Kto je Bobor? Nie je ich vidieť, nie je ich počuť. Nie je ich cítiť. A vážim si Vás, ale to vyhrážanie sa, že „ten čas príde, časy sa menia, zajtra dovidenia“, nuž, tak komunikujú sekty a nie seriózne a mnohočlenné politické strany.
Hrdličkove činy? Dosť úspešne robí režimu „užitočného idiota“, keďže mnohí ďalší by už tú ľavicu volili, ale nie jeho a nie KSS, kedže tá je už dve volebné obdobia „zombie“.
Lenže Dinušov materiál je o niečom úplne inom, a my tu strácame čas Hrdličkom a zombieKSS.
Jadrom trojdielneho príspevku P. Dinuša k 17. novembru je idea, že vedenie KSČ zradilo nie len stranu, ale aj pracujúci ľud, ktorý socializmus vybudoval. Uvedená idea je v jeho príspevku dostatočne doložená. Uvedenému obsahu však celkom nezodpovedá názov príspevku: „Cesta k 17. novembru 1989 ..“ pretože neobjasňuje celú cestu zrady UV KSČ, kedy nastúpilo cestu zrady a predovšetkým prečo k tomu vôbec došlo. Samotný technický či faktografický priebeh 17. novembra, ktorý je obsahom príspevku, odstránenie socializmu konštatuje, ale nevysvetľuje a práve toto by malo byť jadrom úvah komunistov, pokiaľ si pripomínajú obnovu kapitalizmu.