Je nespochybniteľné, že nátlakové skupiny pred rokom 1989 aj v jeho priebehu aktivizovali svoju činnosť predovšetkým organizovaním verejných protestných zhromaždení s politickým obsahom. Spornou je však oficiálna interpretácia ich vzniku, existencie a pôsobenia z pohľadu samotného prevratu. Hlavnou otázkou zostáva, či totalitno-historický výklad nie je ideologickou konštrukciou, ktorá odráža udalosti, ktoré neboli spontánnym, prirodzeným pohybom, ale riadeným procesom, ktorý viedol k dopredu naplánovanej zmene spoločenského zriadenia. S cieľom vyvrátiť takéto podozrenie došlo dňa 20. septembra 1990 k ustanoveniu vyšetrovacej komisie Federálneho zhromaždenia ČSFR pre objasnenie udalostí 17. novembra 1989 (spravidla označovanej ako Rumlova komisia). V úvode jej Záverečnej správy sa vyslovene uvádza, že takýmto podozreniam chce zabrániť.[49]
Relevantným z hľadiska cieľa správy, teda zabránenia spochybňovania oficiálneho výkladu udalostí 17. novembra, sú závery predchádzajúcej komisie Federálneho zhromaždenia ČSFR a Českej národnej rady pre dohľad na vyšetrenie udalostí zo dňa 17. novembra 1989 (tzv. Stankova komisia). Bola vytvorená bezprostredne po novembrových udalostiach na základe požiadaviek študentov a manifestujúcej verejnosti dňa 29. novembra 1989. Svoju činnosť ukončila v máji 1990. Politické pozadie udalostí 17. novembra na základe určitých informácií, alternatív a poznatkov zhrnula do nasledovných záverov:
- a) je dôvodné podozrenie, ktoré komisia vyjadrila už v decembri 1989, že zásah proti manifestujúcim na Národnej triede dňa 17. 11. 1989 bol dopredu naplánovaný a v súlade s týmto plánom tiež realizovaný. Svedčí o tom jednak pôsobenie por. Správy ŠtB Praha L. Zifčáka v sprievode, ale tiež ďalšie okolnosti a výpovede, i vlastný priebeh zásahu,
- b) v tejto súvislosti existujú určité náznaky, že vlastný zásah bol riadený dvomi veliteľskými miestami, ktoré boli odlišne inštruované,
- c) úsilie komisie o objasnenie pôvodu a zámeru dezinformácie D. Dražskej o smrti študenta M. Šmída, vypočutie jednotlivých účastníkov, podnety smerom k prokuratúre, neviedli k žiaducemu vysvetleniu,
- d) činnosť predstaviteľov federálneho ministerstva vnútra vo vzťahu k Výboru štátnej bezpečnosti ZSSS (KGB) v deň manifestácie i pred manifestáciou vedie k opodstatnenej domnienke, že táto inštitúcia bola o situácii informovaná, i keď nebol dokázaný podiel jeho vplyvu na príprave a realizácii zásahu 17. 11. 1989,
- e) zostáva neobjasnená celková činnosť Štátnej bezpečnosti na príprave zásahu na Národnej triede, ale hlavne nečinnosť tejto veľmi významnej mocenskej zložky bezprostredne po udalostiach,
- f) z niektorých výpovedí možno odvodiť verziu, že zásah na Národnej triede mal viesť k odstráneniu vtedajšieho politického vedenia KSČ. Keď chápeme Štátnu bezpečnosť ako vojensky dobre organizovanú a početnú silu, ktorá plní rozkazy a pracuje disciplinovane podľa pokynov politického vedenia, vzniká otázka, či a kto ju v tomto prípade riadil. [50]
Pretože takéto závery neboli politicky prijateľné, po júnových voľbách (1990) bola ustanovená vyšetrovacia komisia Federálneho zhromaždenia ČSFR pre objasnenie udalostí 17. novembra 1989. Jej záverečná správa vyvracia citované závery predchádzajúcej (Stankovej) komisie: zásah proti manifestujúcim nebol dopredu naplánovaný, neexistovali dve veliteľské miesta, pôvod a zámer dezinformácie bol objasnený, KGB bola o situácii informovaná prostredníctvom svojich pracovníkov (návšteva delegácie podpredsedu KGB V. Gruška však nemala žiadny vzťah k udalostiam 17. 11. 1989), nebol dokázaný vplyv KGB na udalostiach 17. 11. 1989, činnosť ŠtB pred, v priebehu i bezprostredne po zásahu bola objasnená, zásah na Národnej triede nemal viesť k odstráneniu vtedajšieho politického vedenia KSČ.[51]
Domnievam sa, že ak niekto prezentuje záver, že k pádu prednovembrového socializmu viedli nátlakové akcie disentu, študentov, hercov, umelcov a neskôr masové občianske manifestácie, ignoruje reálne rozloženie politických síl vo vtedajšej československej spoločnosti. K „úplnému“ rozpadu, náhlej, v priebehu niekoľkých dní a týždňov uskutočnenej zmene by nemohlo prísť, ak by mocenské inštitúcie štátu, ktoré boli v rukách komunistickej strany, nezostali v nečinnosti. Pasivitu vyznačujúcej sa „nielen absenciou krokov, ktoré by zvrátili ponovembrový vývoj, ale i absenciu takých krokov, ktoré by vtedajší vývoj ovplyvňovali smerom pre moc výhodnejším“[52] Záverečná správa Rumlovej komisie nijako nevysvetľuje. Necháva tak bez odpovedi nelogickú nečinnosť federálneho ministerstva vnútra v dňoch po 17. novembri, ktorú Záverečná správa Stankovej komisie spolu s fámou o smrti študenta M. Šmída označila za kľúč k pochopeniu 17. novembra 1989.[53] Zostáva skutočnosťou, že stranícke vedenie neodporovalo postupu bezpečnosti, odvolalo oddiely Ľudových milícií, odmietlo využiť armádne jednotky na zaistenie verejného poriadku, obranu televízie a rozhlasu. Naopak, televízia opakovane vysielala zábery zo zásahu na Národnej triede, manifestácie režírované Občianskym fórom, v Bratislave začala v priamom prenose od 24. novembra 1989 vysielať Štúdio Dialóg. Vyvolala tým masovú antikomunistickú náladu a spropagovala protagonistov Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu.
Lorenc dostal v roku 2018 takúto otázku: „Boli ste pre Sovietov zárukou, že v Československu prebehnú novembrové udalosti roku 1989 bez problémov? Vybrali si vás pre túto úlohu alebo to bola všetko iba náhoda?“. Jeho odpoveď bola takáto: „Necítil som sa byť zo zahraničia usmerňovaný“ (na základe informácií, ktoré mal zo sovietskej strany, sa podľa vlastných slov rozhodoval samostatne – poz. autora). A pokračoval týmto vyjadrením: „Ako sa zmeny uskutočnia, bolo iba na nás. Na občanoch a vládnucom establišmente. Sovieti uvítali, že prebehli pokojnou formou. Želali si to“.[54] Sovieti teda požadovali od československého straníckeho vedenia politickú zmenu a boli pritom takí „veľkorysí“, že nechali na domácich predstaviteľoch a inštitúciách, ako sovietsky diktát (v prestavbovej terminológii „pokojné odovzdanie moci do rúk ľudu“) uvedú do života. Ak by takýto scenár mal niekto narušiť (napr. Československá ľudová armáda), Sovieti by zrejme zasiahli sami.
Všeobecne rozšírený záver, že jednotlivé krajiny si v roku 1989 samy určili vlastné smerovanie – bez vedenia či poručníctva ZSSR, je nepravdivý.
Bol teda novembrový prevrat organizovaný v cudzom záujme a v cudzej réžii? Nátlakom? Z donútenia? Záverečná správa Rumlovej komisie síce nepripúšťa, že impulz k československému štátnemu prevratu prišiel zo zahraničia, nepriamo to však vyplýva z jej hodnotenia otázky zahraničných vplyvov na novembrové udalosti, ako aj na celkový vývoj vo východnej Európe: „Je třeba mít na zřeteli vývoj ve Východní Evropě na podzim roku 1989, který by nemohl proběhnout bez souhlasného postoje obou velmocenských složek (býv. ZSSR a USA – poz. autora). Otázka přímé intervence do vývoje těchto zemí (socialistických – poz. autora), včetně samotného působení v událostech 17. listopadu 1989 v Československu je však záležitostí důkladnějšího objasňování naší minulosti a skutečného vlivu, jaký zejména sovětská strana v naší zemi uskutečňovala“.[55] Môžeme len konštatovať, že československý vývoj v rokoch 1988-1989 bol odrazom vplyvu „oboch veľmocenských zložiek“, býv. ZSSR i USA. Snaha, aby sa Sovieti vzdali svojej sféry vplyvu v prospech USA, sa v polovici 80. rokov 20. storočia stala spoločným menovateľom medzinárodných tendencií. Sovietska strana im vyšla v ústrety (pod firmou zmiernenia medzinárodného politického napätia) v rokoch po nastúpení M. S. Gorbačova do najvyššej straníckej funkcie.
Všeobecne rozšírený záver, že jednotlivé krajiny si v roku 1989 samy určili vlastné smerovanie – bez vedenia či poručníctva ZSSR, je nepravdivý. Podľa tejto tézy, sovietskym predstaviteľom náhle nestačili sily ovplyvňovať smer vývoja u svojich socialistických spojencov, resp. túto schopnosť stratili v roku 1988. Pretože sa údajne nechceli vrátiť k silovému riešeniu, nezostávalo im nič iné, než svojim spojencom slovne prejavovať solidaritu a vyvarovať sa pritom akýchkoľvek záväzkov. Vraj spriatelené socialistické štáty (vrátane Československa) v roku 1989 stáli na periférii sovietskych záujmov, vraj Gorbačov sa venoval naliehavejším problémom, než bolo postavenie straníckeho vedenia vo východoeurópskych socialistických štátoch, vraj sa nachádzal v natoľko komplikovanej situácii, že mu nezostávalo nič, ako voliť taktiku minimálnych zásahov a prejavov zdržanlivosti. „Zamatové revolúcie“ údajne už sovietske vedenie príliš nezaujímali. Okrem starostí o problémy vlastnej krajiny na Sovietov vraj pôsobila koncepcia „nezasahovania“ do vnútorných záležitostí, opierajúca sa o predstavu, že ľudia sami si majú určovať svoje osudy. Takéto a podobné názory by vypovedali o tom, že Gorbačov neusiloval o likvidáciu tzv. sovietskeho bloku. Mohol Gorbačov dosiahnuť svoje programové ciele, ktoré spočívali v odstránení triedne rozdeleného sveta bez sústredeného a cieleného úsilia zlikvidovať existujúce socialistické spoločenské vzťahy? Mohol tak urobiť bez dôsledného ovplyvňovania, riadenia a kontroly straníckych vedení v spojeneckých štátoch východnej Európy? Odpoveď je záporná. Inak svoj zámer dosiahnuť nemohol než dôsledným veľmocenským pôsobením v smere naštartovať trajektóriu kapitalistického vývoja v krajinách sovietskeho vplyvu.
Záver
Zákrok proti manifestujúcim študentom v piatok 17. novembra 1989 môžeme považovať za provokáciu, ktorá konečne vyvolala žiadané protesty obyvateľstva. Fáma o smrti M. Šmída spolu s opakovanými televíznymi zábermi z násilného zásahu proti manifestujúcim študentom vyprovokovala obyvateľstvo k masovým demonštráciám. Tým došlo v Československu k špecifickému spôsobu odovzdania moci, odlišnému od situácie v okolitých socialistických štátoch. V Československu k žiadnemu kontinuálnemu odovzdaniu moci protikomunistickej opozícii nedošlo, prevrat tu neprebehol plynulým vývojom ako v prípade Poľska alebo Maďarska. Dôvodom bol zrejme rok 1968, ktorý sa pre československé stranícke vedenie nemal stať precedensom. Vedenie KSČ nechcelo zostať v pozícii Dubčekovho vedenia, ktoré bolo odmietnuté ako kontrarevolučné. V roku 1970 prijal ÚV KSČ Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ, ktorého odvolanie by znamenalo popretie skutočnosti, že udalosti roku 1968 smerovali k reštaurácii kapitalizmu. Pretože vo vedení KSČ neexistovala ochota legitimizovať „obrodný proces“ vykazujúci značnú podobnosť so sovietskou prestavbou, musela byť v Československu umelo vyrobená zámienka pre spustenie prevratu, ktorý „zvrhne“ doterajšie komunistické vedenie. Touto zámienkou sa stala novembrová provokácia v roku 1989.
V Československu však neexistovali závažnejšie vnútropolitické dôvody pre prevrat. Politika konsolidácie, ktorá začala v roku 1969, bola úspešná, k hospodárskym problémom, ktoré by viedli k sociálnemu napätiu a nakoniec k zmene politických postojov ľudí, nedochádzalo, väčšina obyvateľstva mala naďalej pozitívny vzťah k socializmu ako dôstojnejšiemu spoločenskému usporiadaniu než kapitalizmus. Koncom novembra a v decembri 1989 sa veľká väčšina československého obyvateľstva vyjadrila pre socializmus ako žiaduce spoločensko-politické usporiadanie do budúcnosti. Na otázku, ako by sa spoločnosť mala do budúcnosti vyvíjať, odpovedalo „socialistickou cestou“ 45% v novembri a 41% v decembri; „kapitalistickou cestou“ 3% v novembri aj decembri; „niečo medzi socializmom a kapitalizmom“ 47% v novembri a 52% v decembri. Podľa výskumov verejnej mienky dokonca schvaľovalo v polovici roku 1989 vedúcu úlohu KSČ 51% obyvateľstva.[56]
Vedomé úsilie zlikvidovať socializmus v Československu, ktorého sociálnou oporou nebola úzka vrstva byrokracie, ale drvivá väčšina spoločnosti, nebolo prianím väčšiny československého obyvateľstva. Ľudia, ktorí boli v roku 1989 na námestiach, nemanifestovali za zničenie socializmu, ale za jeho „vylepšenie“. Deštrukcia a pád socializmu nemajú vo svojom základe súvislosť s objektívnymi podmienkami, neboli ani dôsledkom vývoja antagonistických a nezlučiteľných rozporov v rámci socialistického spoločenského usporiadania. Boli dôsledkom vedomej politickej aktivity realizovanej konkrétnym vedením KSSZ a KSČ.
Článok vyšiel v zborníku: Murdza, K. (ed.): November 1989. Politika, právo, polícia a bezpečnosť, Akadémia Policajného zboru v Bratislave, Bratislava 2020
[49] Dôvod spracovania Záverečnej správy Rumlovej komisie, jej autormi považovanej za „úplné objasnenie udalostí 17. novembra 1989“, je uvedený hneď v úvode: je to politická problematizácia štátneho prevratu spätá s takým výkladom udalostí 17. novembra, ktorý môže „narušovať politický vývoj našej spoločnosti“ (Pozri: Závěrečná zpráva vyšetřovací komise Federálního shromáždění pro objasnění událostí 17. listopadu 1989. Federální shromáždění ČSFR, Praha, 28. 1. 1992, Ústav pro soudobé dějiny Akademie věd České republiky, Knihovna, sig. 750/99, s. 1). Cieľ spracovania správy bol teda účelový: bola to snaha zabrániť spochybňovaniu 17. novembra úvahami, že išlo o podvod, dopredu pripravené udalosti, teda zabrániť spochybňovaniu ponovembrového spoločenského vývoja.
[50] Pozri: Závěrečná zpráva o činnosti společné komise sněmoven Federálního shromáždění a České národní rady pro dohled na vyšetření událostí ze dne 17. listopadu 1989 v Praze. Společná česko-slovenská digitální parlamentní knihovna, FS ČSSR 1986-1990, tisk 430, část č. 2, s. 2 (online) [Cit. 7. 5. 2012]. Dostupné na: http://www.psp.cz/eknih/1986fs/tisky/t0430_01.htm
[51] Závěrečná zpráva vyšetřovací komise Federálního shromáždění pro objasnění událostí 17. listopadu 1989. Federální shromáždění ČSFR, Praha, 28. 1. 1992, Ústav pro soudobé dějiny Akademie věd České republiky, Knihovna, sig. 750/99, s. 120.
[52] Tamže, s. 2.
[53] Závěrečná zpráva o činnosti společné komise sněmoven Federálního shromáždění a České národní rady pro dohled na vyšetření událostí ze dne 17. listopadu 1989 v Praze. Společná česko-slovenská digitální parlamentní knihovna, FS ČSSR 1986-1990, tisk 430, část č. 1, s. 7 (online) [Cit. 4. 5. 2012]. Dostupné na: http://www.psp.cz/eknih/1986fs/tisky/t0430_01.htm
[54] LOVAŠ, K. – LORENC, A.: Je štátny prevrat, na víkend domov neprídem… Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2018, s. 122.
[55] Závěrečná zpráva vyšetřovací komise Federálního shromáždění pro objasnění událostí 17. listopadu 1989. Federální shromáždění ČSFR, Praha, 28. 1. 1992, Ústav pro soudobé dějiny Akademie věd České republiky, Knihovna, sig. 750/99, s. 3.
[56] Pozri: VANĚK, M.: Veřejné mínění o socialismu před 17. listopadem 1989. Analýza výsledků výzkumů veřejného mínění prováděných ÚVVM od roku 1972 do roku 1989. Maxdorf, Praha 1994, s. 56 a 21.
Literatúra a dokumenty
DINUŠ, P.: Politika bez masky. Príspevok k politickému diskurzu na Slovensku po roku 1989. Veda, vydavateľstvo SAV, Bratislava 2015
Informace k současným aktivitám vnitřního protivníka, zejména v souvislosti se 70. výročím založení Československa. 85 schôdza predsedníctva ÚV KSČ v polovici septembra 1988, Národní archiv ČR, PÚV KSČ, P85/88, bod 6, príloha IIIb
KREJČÍ, O.: Proč to prasklo aneb hovory o demokracii a „sametové revoluci“. Trio, Praha 1991
KREJČÍ, O.: Sametová revoluce. Professional Publishing, Praha 2014
LÉVESQUE, J.: The Enigma of 1989. The USSR and the Liberation of Eastern Europe. Berkeley, 1997
LORENC, A.: Ministerstvo strachu? Neskartované vzpomínky generála Lorence. Tatrapress, Bratislava 1992
LOVAŠ, K. – LORENC, A.: Je štátny prevrat, na víkend domov neprídem… Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2018
PULLMANN, M.: Konec experimentu. Přestavba a pád komunismu v Československu. Scriptorium, Praha 2011
VANĚK, M.: Veřejné mínění o socialismu před 17. listopadem 1989. Analýza výsledků výzkumů veřejného mínění prováděných ÚVVM od roku 1972 do roku 1989. Maxdorf, Praha 1994
Závěrečná zpráva vyšetřovací komise Federálního shromáždění pro objasnění událostí 17. listopadu 1989. Federální shromáždění ČSFR, Praha, 28. 1. 1992, Ústav pro soudobé dějiny Akademie věd České republiky, Knihovna, sig. 750/99
Internetové zdroje
JANÍK, P.: Čo predchádzalo 17. novembru 1989. 17. 11. 2015, s. 1 (online) [Cit. 12. 2. 2018]. Dostupné na: www.parlamentnelisty.sk
Závěrečná zpráva o činnosti společné komise sněmoven Federálního shromáždění a České národní rady pro dohled na vyšetření událostí ze dne 17. listopadu 1989 v Praze. Společná česko-slovenská digitální parlamentní knihovna, FS ČSSR 1986-1990, tisk 430, část č. 1, s. 7 (online) [Cit. 4. 5. 2012]. Dostupné na: http://www.psp.cz/eknih/1986fs/tisky/t0430_01.htm
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU
Dobre píše bývalý minister financií Grécka Yannis Varoufakis, ktorý bojoval s Eurokomisiou, MMF a ECB, že tak ako sa spustili procesy proti Grécku (Syriza v 2015 kapitulovala), počas u nás neohlásenej „nežnej“ sa už svet v 1989 ponáral do hlbokej finančnej a hospodárskej krízy. „Globálny plán“ stvorený Američanmi prestal fungovať a bolo treba hľadať nové obete, ktoré by kŕmili „Globálneho Minotaura“ a obsadili tučné trhy východoeurópskych krajín aj ZSSR. Bolo to všetko splánované ako dnes je vojna na Ukrajine manipulovaná.
To, že 17. november 89 nebola žiadna spontánna akcia, ale zmena režimu sa pripravovala dávno predtým, svedčí aj článok v českých HN zo 17. novembra 1999, kde emigrant Karel Hvížďala, ktorý utiekol do NSR uvádza nasledovné skutočnosti:
V októbri 1988 sa stretol s Pavlom Tigridom, ktorý mu už vtedy položil otázku – „Čo by si tomu povedal, keby budúci prezident bol Václav Havel ?“
Režiséri nežnej kontrarevolúcie si Havla chystali už viac rokov dopredu. Podchvíľou dostával literárne ceny po celom svete a vyrábali z neho československého Solženicyna.
Hvížďala žijúci v Bonne ďalej uvádza, že už v r. 1988 si všimol, že sa mu prestali vyhýbať pracovníci čs. veľvyslanectva v Bonne a tiež k nemu začali prúdiť „priatelia“ z ČSSR, ktorý sa ho predtým báli navštíviť. Zrazu o rozhovor s ním začali prejavovať záujem zahraniční novinári, ktorí sa ho pýtali hlavne na Václava Havla.
Takže v kontexte týchto indícií je zrejmé, že išlo o vysokú hru, do ktorej boli zasvätení aj starostlivo vybratí vysokí funkcionári KSČ.
O záveroch príspevku platí to, čo som napísal v predchádzajúcom statuse, celý príspevok je dobre podloženým opisom samotného priebehu udalostí 17. novembra, ale ani slovom sa nezmieňuje o vlastných príčinách pádu socializmu. Ak platí, že pád socializmu bol spôsobený vedomou aktivitou KSSZ ako aj KSČ, tak ako je možné, že vedúca sila spoločnosti, vedenie KSČ, ktoré však reprezentovalo celú stranu sa vôbec mohla vydať na cestu zrady komunistického hnutia a likvidáciu socializmu, ktorý budovali pracujúci? Kedy sa na túto cestu vydala, prečo sa na danú cestu vydala a ako jej to mohlo viac ako milión komunistov dovoliť? Toto sú rozhodujúce otázky, ktoré by si komunisti mali klásť pri príležitosti 17. novembra. Ako je možné na uvedených základoch vážne tvrdiť že tu nejestvovali antagonistické rozpory, keď tu strana, podľa ústavy vedúca sila socialistickej spoločnosti, ktorá mala byť avantgardou pracujúcich nakoniec proti nim priamo konšpirovala a zradila ich? Ako že tu nebol objektívny rozpor medzi tým, že pracujúci boli vlastníkmi výrobných prostriedkov, ale strana svojou politikou ich premenila len na zamestnancov v podnikoch, ktoré podľa ústavy títo zamestnanci vlastnili? Akože tu nebol rozpor, keď podľa princípu diktatúry proletariátu mala byť na čele riadenia spoločnosti nie strana, ale trieda pracujúcich, ale táto bola premenená len na zamestnancov, ktorí budujú socializmus, ale nemali možnosť hovoriť do jeho riadenia? Tvrdiť, že pád reálneho socializmu nesúvisí s jeho objektívnymi podmienkami je to isté ako tvrdiť, že socializmus padol úplne náhodou, pretože na čele boli náhodou nejakí skorumpovaní jedinci, čo je iste veľmi ďaleko od reality. Príspevok správne konštatuje, že občania si neželali pád socializmu, ale jeho „vylepšenie“ a je celkom príznačné, že hlavnú podmienku jeho vylepšenia videli v odstránení vedúcej úlohy KSČ, čo požadovali v rámci generálneho štrajku, ktorá si svoju skutočnú komunistickú úlohu neplnila už dávno a v novembri sa to ukázalo v plnej miere.
Základnou premisou socializmu je spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov.
A marxisticko-leninská teória hovorí, že nevyhnutnou podmienkou pre zachovanie spoločenského vlastníctva výrobných prostriedkov je vedúca úloha KS. A ukázalo sa v praxi, že je to pravda.
Ak teda niekto chcel vylepšovať socializmus v ČSSR odstránením vedúcej úlohy KSČ, tak to musel byť nepríčetný diletant.
Bez urážky a bez nadávok Vás musím upozorniť, že niečo na Vašom argumente nesedí, keď Peter jasne ukázal, že to bola KSČ ktorá nebola žiadnym garantom spoločenského vlastníctva, práve naopak ho ľahko vymenila za súkromné, tak akým je strana garantom spoločenského vlastníctva? Okrem toho Vaše znalosti marxizmu-leninizmu sú nejaké deravé, lebo v Marxovej teórii sa o vedúcej úlohy strany v spoločnosti a už vôbec nie o nej ako podmienke zachovania spoločenského vlastníctva nič nehovorí. Veď samotný pojem spoločenského vlastníctva hovorí, že vlastníkom výrobných prostriedkov je trieda pracujúcich, ktorá s nim produkuje materiálne bohatstva a súčasne o ňom mala rozhodovať ako vlastník a žiadna strana. Teória o vedúcej úlohy strany v spoločnosti ako jej avantgardy je produktom Lenina a vznikla v špecifických podmienkach socialistickej revolúcie v Rusku a ako ukázala realita v bývalom socialistickom tábore, tak po čase sa „avantgarda“ stratila a ostala len strana pri moci a tak to aj dopadlo.
nebola to KSČ, bol to spoločný tlak VB a Vatikánu, ktorý zničil ČSSR. umožnila to zrada Raisy Gorbačovovej, ktorá chránila všetky figúry CIA okolo Gorbačova a chodila na stretnutia do Sorosovej OpenSociety, ktorá je krycou fasádou MI-6 a MZ VB a Gorbačov chránil spiklencov v ČSSR.
KSČ nemala silu zastaviť prevrat, lebo jej členovia boli roky otravovaní jedom propagandy a v kritickej chvíli neboli rozhodní a jednotní. uverili sme podsúvanej propagande z Hlasu Ameriky a rádia Slobodná Európa – lenže už aj názvy týchto projektov CIA sú lživé.
pán Manda rada by som poznala Vašu predstavu o tom, kto by mal rozhodovať o zisku z výrobných prostriedkov a teda mal by byť zodpovedný za vývoj spoločnosti ak nie strana, lebo trieda pracujúcich je veľmi široký a neurčitý pojem. Priznám sa, že si vôbec neviem predstaviť spoločnosť kde všetci rozhodujú a majú kolektívnu zodpovednosť.
Dobrý deň,
v prvom rade nesúhlasím s tým, že by pojem triedy pracujúcich bol neurčitým pojmom. Marxov pojem námezdne pracujúcich presne vymedzuje skupinu tých pracujúcich, ktorý sú nútení pre zabezpečenie svojho života predávať svoju pracovnú silu súkromným vlastníkom výrobných prostriedkov, t.j. sú vykorisťovaní. A v danom prípade je jedno či ide o robotníka, výskumníka, lekára v súkromnej nemocnici, či učiteľa v súkromnej škole, ich spoločným znakom je to, že môžu pracovať len potiaľ, pokiaľ vlastníkovi prinášajú zisk. Na tejto kategórii sa z hľadiska ekonomického postavenia námezdnej pracovnej sily od Marxových čias zmenila len ich technická podoba, t.j. už to nie sú prevažne „ušmudlaní“ robotníci, ťažko manuálne pracujúci, ale robotníci pracujúci pomocou NC techniky, robotov, skalpelov a pod. Podľa štatistickej ročenky u nás pracuje asi 1,4 milióna námezdne pracujúcich, t.j. vykorisťovaných.
Za socializmu so zánikom súkromných podnikateľov tvorila jadro spoločnosti pracujúca trieda, t.j. tí ktorí sa živia svojou prácou, ale v ich rámci boli oprávnene prvoradí predovšetkým tí, ktorí svojou prácou či už manuálnou alebo výskumnou, riadiacou a pod. produkovali a reprodukovali materiálne podmienky života spoločnosti. Pretože od materiálnych podmienok života spoločnosti sú závislé ostatné sféry života spoločnosti.
Na tomto základe Vaša otázka o tom, kto má rozhodovať o zisku z výrobných prostriedkov nie je celkom korektná, pretože vyvoláva dojem, že aj za socializmu sa vykorisťuje, čo je inak dnes dosť rozšírená predstava. Za socializmu pracujúci prostredníctvom daní odvádzali časť hodnoty vytvorenej vlastnou prácou štátu, ktorý ich spätne vkladal do budovania infraštruktúry, (cesty, železnice, školy, nemocnice, športoviská ako aj na rozvoj samotnej výroby a pod), ktorá uspokojovala spoločné potreby členov spoločnosti. Táto dávka sa od zisku odlišuje podstatne v tom, že v podobe zisku si časť hodnoty vytvorenej robotníkom privlastňuje súkromný podnikateľ na svoje súkromné záujmy. A tak sa vytvára to čo vidíme okolo seba, že mnohé indivídua bohatnú a žijú v palácoch a väčšina spoločnosti chudobnie. Za socializmu sa dane používali pre uspokojovanie potrieb celej spoločnosti.
V socializme o použití hodnoty, ktorú pracujúci odviedli zo svojej mzdy mali rozhodovať vlastníci výrobných prostriedkov, a podľa ústavy nimi bol pracujúci ľud. V realite však o ich použití rozhodoval štát, ale na jeho čele bola strana( od roku 1960 aj podľa ústavy) a tak možno trochu zjednodušene povedať, že UV strany rozhodovalo o ich použití atď. a nie pracujúci, ktorí boli podľa ústavy vlastníkmi výrobných prostriedkov. V uvedenej súvislosti je možné povedať, zjednodušene, že strana v zastúpení celého pracujúceho ľudu rozhodovala o celkovom rozvoji spoločnosti a súdiac podľa dosiahnutých sociálno-ekonomických výsledkov to nerobila zle. Lenže objektívnym faktom ostáva, že najvyššie orgány strany neboli volené celou triedou pracujúceho ľudu a dokonca neboli volené ani radovými členmi strany, ktorí nemali vplyv na voľbu najvyšších orgánov strany. A nemali vplyv ani na rozhodovanie strany, pokiaľ išlo ciele rozvoja spoločnosti. Toto postupne vyústilo do stavu, ktorý opísal Peter, že najvyššie orgány strany súhlasili s likvidáciou socializmu atď.
Ako by to malo byť za socializmu organizované tak, aby pracujúci ľud ako vlastník výrobných prostriedkov o nich aj ako vlastník rozhodoval doteraz neexistuje jednotný pohľad. Ale v zásade nejde o to, ako hovoríte, aby všetci rozhodovali o všetkom, čo ani nie je možné, ale z toho neplynie, že by všetci nemali rozhodovať o rozmanitých dôležitých otázkach rozvoja spoločnosti tak, aby to bolo na prospech všetkých. K tomu je ale potrebné, aby boli výrobné prostriedky celej spoločnosti prenajaté za pevne stanovených podmienok pracovným kolektívom, ktoré by podobne ako to bolo na družstvách rozhodovali na členskej schôdzi o hlavných ekonomických otázkach podniku. A k tým vlastníckym otázkam patrí predovšetkým rozdeľovanie vytvorenej hodnoty medzi všetkých účastníkov výroby, rozhodovania o investíciách a rozhodovanie o manažmente podniku. Tu je dôležité si uvedomiť, že v rámci každého podniku existujú tzv. výrobno-technické a výrobno-vlastnícke vzťahy. Je jasné že o technických otázkach nie je možné len tak hlasovať, lebo tie sú v daných podmienkach pevne stanovené technológiou výroby. O týchto otázkach nemôže len tak rozhodovať ani súkromný vlastník. Teda pracovné kolektívy by rozhodovali o vlastnícko-ekonomických otázkach.
Takýto model spolurozhodovania pracujúcich na riadení vlastníctva by už neumožnil centrálnym orgánom vytvárať centrálny plán výroby bez toho, aby to neodsúhlasili výrobné kolektívy, ktoré by sa museli nutne podieľať aj na plánoch dlhodobého rozvoja. Približne takto by všetci nerozhodovali o všetkom, ale všetci by rozhodovali o rôznych dôležitých otázkach rozvoja spoločnosti.
To, že aj strana by v takýchto podmienkach musela fungovať iným spôsobom je jasné. Tu už upozorním len nato, že po 1945, keď bolo mnoho podnikov znárodnených, sa v nich začali vytvárať robotnícke orgány kontroly riadenia podniku, ale tento moment bol zlikvidovaný po 1948, keď sme fakticky prešli na sovietsky model budovania socializmu, teda na štátom riadené podniky.
ďakujem za odpoveď pán Manda, ale nepáči sa mi že mi vkladáte do úst niečo čo som nepovedala a ani len nenaznačila. Neviem na základe čoho ste nadobudli dojem že si myslím, že počas socializmu boli pracujúci vykorisťovaní. Ja som sa pýtala na Váš názor, pretože nedávno sme diskutovali o tom či stranu potrebujeme alebo nie, a Vy ste sa vyjadrili že len na začiatku budovania socializmu.
Z filozofického hľadiska ste mi dali odpoveď s ktorou súhlasím, ale je filozofické hľadisko životaschopné v realite obzvlášť zo sociálno – ekonomického hľadiska?
Z Vašej odpovede som pochopila že ste za zamestnanecké akciovky a nie ste za návrat k reálnemu socializmu ako sme ho poznali.
Mne je ťažko hovoriť o tom čo sa dialo v roku 1945, či 1948, lebo tieto udalosti poznám len z literatúry, ale viem čo sa reálne dialo v roku 1968, kedy tiež vznikali v podnikoch zamestnanecké akciovky a na družstvách pridružená výroba, ktorá nemala nič spoločné s poľnohospodárstvom ale bola podstatne výnosnejšia než poľnohospodárstvo. Došlo to tak ďaleko že napr. masla bol taký nedostatok, že sme asi rok museli dovážať z bývalého ZSSR. Trvalo asi rok kým sa zas všetko dostalo do normálu.
Neviem čo máte proti sovietskemu modelu budovania socializmu. Bol to model priateľský pre všetky vrstvy obyvateľstva. To, že Čechoslováci boli zas pápežskejší než pápež, za to sovieti nemohli.
Reálny socializmus je to najlepšie v dejinách ľudstva čo ľudia dokázali vymyslieť a samozrejme že ak sa niečo robí, robia sa aj chyby. Tie je však potrebné naprávať a nie zatracovať celý systém.
presne tak, Katarína – presná odpoveď a odrazenie nesprávnych uzáverov. plná podpora tomuto videniu stratégie.
Pani Kuliková, nejako systém zahaproval, a moju odpoveď nejako nezobral, tak ešte raz stručne. Ak použijete výraz „zisk“, tak ten je v ekonómii nutne spojený s vykorisťovaním a to preto, že zisk predstavuje hodnotu, ktorú kapitalista nadobúda nad hodnotu, ktorú do výroby vložil a túto môže získať len vykorisťovaním. A preto je to pre neho zisk. Za socializmu však hodnota ktorá sa do výroby vkladá, hodnota surovín, strojov a ľudskej práce sa na konci procesu, ak je úspešný v tej veľkosti aká bola do neho vložená späť navracia. Tu nikde žiadny „zisk“ nie je. Štát pomocou daní z tejto hodnoty odoberá na spoločenské potreby, ale to nie je jeho „zisk“, t.j. hodnota nad hodnotu, ktorú do výroby vložil. Teda za socializmu nemôžete prísť k zisku, t.j. k hodnote väčšej než ktorú ste do procesu vložili. Preto som povedal, že ak používate pre socializmus kategóriu zisku, tak tým nepriamo hovoríte, že sa tam aj vykorisťuje.
Pokiaľ ide o zamestnanecké akciové spoločnosti, tak to nie sú formy zospoločenšteného vlastníctva, ale súkromného vlastníctva rozdeleného v danom prípade aj medzi zamestnancov. Kto má viac akcií má väčší podiel na vlastníctve a aj silnejší hlas pri rozhodovaní. Pojem spoločenského vlastníctva je vo svojej jednoduchej podstate spoločným vlastníctvom rovných vlastníkov. Čo ale opäť niektorí chápu tak, že každý vlastní rovnaký diel s národného majetku, čo je však nesprávne pretože to by bola len iná forma súkromného vlastníctva rovným dielom rozdelená medzi pracujúcich. Podstatu spoločenského vlastníctva výborne vystihol jeden stredoveký komentátor v spore o tom či vlastníctvo ktoré dal Boh ľuďom spoločne bolo správne deliť na súkromné. Podľa jeho vyjadrenia s ktorým súhlasím je jadrom spoločenského vlastníctva to, že každé indivíduum je rovným vlastníkom s každým iným vlastníkom, ale nikto z nich nič individuálne nevlastní, lebo to vlastnia len spoločne. A preto o tomto vlastníctve môžu rozhodovať len demokraticky, t.j. vôľa väčšiny je rozhodujúca.
aj ja Vám musím odpovedať ešte raz, takže v krátkosti
Ja osobne tvrdím, že tak kapitalizmus ako aj socializmus sú predovšetkým ekonomické a nie politické smery rozdielne akurát vlastnením výrobných prostriedkov a prerozdeľovaním zisku. Bolo by naivné sa domnievať, že socialistické podniky nevytvárali zisk, ostatne z čoho by sme mali „to zadarmo“. Z daní určite nie
Pani Kulikova, z Vašej odpovede je zrejmé, že si zamieňate dva odlišné pojmy, t.j zisk s nadhodnotou. To, čo Vy označujete ziskom je vlastne nadhodnota, a ako správne upozorňuje pán Manda, zisk je kategória vlastná iba kapitalizmu, predstavuje tu časť nadhodnoty, ktorú si privlastnuje kapitalista.