Výzva k občanom a inštitúciám má dvadsaťtisíc štyristo deväťdesiatšesť pozretí. Ak si to predelíme počtom obyvateľov našej krajiny, zistíme, že zhruba nula celá tri desatiny percenta obyvateľov sa s výzvou oboznámilo. Nie je jasné, koľko percent obyvateľov krajiny s výzvou súhlasí, a je veľmi diskutabilné, čo tieto zanedbateľné desatiny percent ľudí sú ochotné urobiť, aby prispeli k zmene nášho života. Zanedbateľné preto, lebo napríklad strana so ziskom tri desatiny percenta nemá šancu dostať sa niekam… ani za desať rokov. Na veľkú radosť konkurencie. Ostáva len dumať a domýšľať si, aký mechanizmus dokáže vytvoriť viac ako dvadsaťpercentné zisky zoskupení na našej politickej scéne. Aké zázraky sa dejú pri výpočte preferencií a aký proces prebieha v hlave a ruke voliča, ktorý stojí pred urnou a v tej chvíli si myslí, že on ovplyvní chod celej krajiny? Na druhý deň aj tak zistí, že ovplyvnil veľké nič a zotavuje sa zo svojho sklamania. Nerozumie ničomu. Vo svojom okolí nepozná nikoho, kto by volil stranu, ktorá takzvane vyhrala. Výsledky však ukazujú, že v jeho okolí je minimálne každý piaty človek voličom víťaza… Frustrovaný volič má aj tak svoje vysvetlenie, ktoré zverejní najskôr tak svojim doma alebo svojim v krčme. Jeho vysvetlenie však nikoho nezaujíma… Ako inak. Ani v demokracii nie je zaručené, že hlas volajúceho pôjde do neba…
Vravelo sa, že národ zjednotí jeho tragický osud. Ten dokáže stmeliť všetkých bez predsudkov o príslušnosti k tomu či onomu. Kontrolka nad hlavami občanov začne blikať tak intenzívne, že sa začne prejavovať pud sebazáchovy a ten nenechá ľahostajným nikoho a nič, čo doteraz spalo a nevedelo sa prebrať zo smrtonosného spánku.
Tiež sa zvyklo hovoriť, čo sa má stať, aby sa spáči prebrali. Aká udalosť má prebehnúť, aby ľuďom svitlo, že sa neodvratne blíži ich záhuba…?
Zdá sa však, že ľuďom nič nedochádza.
Česť a sláva výnimkám.
Ľuďom je stále dobre.
Majú čo jesť, majú ešte dosť peňazí, čo nie je skutočnosť, ktorú získate nakukovaním do ich peňaženiek.
O tomto fakte hovoria skôr plné regály všelijakých vecí a dovezených potravín, rastúce ceny a poplatky kdekade… Je síce narušený kolektívny stereotyp obyvateľstva, ale akoby sa nič nedialo. V konečnom dôsledku však stojíme pod šibenicou…
Odbory nedokážu vytvoriť celospoločenskú nutnosť generálneho štrajku a milí poslanci nevedia, že oni sami môžu položiť vládu za dvadsaťštyri hodín tým, že sa vzdajú mandátov.
Namiesto toho sa dejú pseudosofistikované hry, ktoré riešia málo a skôr sťahujú slučku na krku občana, než by situáciu uvoľňovali a takzvane riešili.
Takéto Humberto tu už bolo toľkokrát…
A je tu zas.
Adolescenti vo vláde deklamujú frázy bez rozmyslu a netušia, že kopú jamu republike, ktorú oni nevybudovali.
Kedysi príťažlivý liberalizmus sa adaptoval na podmienky korporácií a razom si našiel hovorcov bez kritického myslenia.
Zostala len jediná pravda.
Pravda peňazí, ktoré v skutočnosti ani nie sú, a celospoločenský tlak vytvára plechový organizmus médií.
Človek je druhoradý a zároveň sa stal cieľom.
Akoby táto planéta z nepochopiteľných dôvodov odmietala svoj vlastný druh.
V skutočnosti zanedbateľné percento vie, že všetko je inak, že túto hru režíruje niekto iný, niekto, kto sa skrýva za ustrašené davy a z celého hrdla vreští: „Chyťte zlodeja…“
Ľudkovia si voľkajú.
Pomaly splývajú so svojím androidom a netušia, že sú na ražni a pomaly sa opekajú. Čakajú, že tento filmík s produkcie tajomnej produkčnej spoločnosti sa skončí príchodom nového …mana a oni budú v dojemných scénach natočení s výrazom dementného porotcu supersúťaže, ktorý vidí levitujúceho chlapca z vidieka…
Ľudkovia si pochvaľujú, že všetko je O. K.
Keby to tak nebolo, bolo by inak. Ako za starých čias, keď sa za seba zastali v poslednej chvíli, keď Turek dokvitol až k Viedni…
Staré dobré časy.
Všetci vedeli, že císařpán je vůl, ale jediný, kto to deklaroval, bol Švejk s licenciou nepostihnuteľného idiota. Dokonca aj jeho vznešená hláška, že „vláda, ktorá zdražie pivo, padne“, leží zaprášená na polici nepovšimnutých bonmotov a staré dobré sci-fi romány o tom, čo teraz je a čo bude, nikto neberie vážne…
Čo sa teda má stať?
Stane sa toho veľa.
Viac, ako si ktokoľvek vie predstaviť.
Deväťdesiatdeväť celých sedem desatín tých, ktorí „stoja nad vecou“, si to ale vôbec nevšimne. V pohodlnej digitálnej asimilácii nekonfliktne odovzdajú kľúče od svojej duše Cháronovi.
Rozhodli sa tak slobodne.
Čo už, že anjeli nad ich hlavami plačú a kvília.
Čo už… Oni na to majú právo.
**
Táto správa nie je smutná.
Naopak.
Dáva na známosť, že ľudstvo nezlyhalo.
Pripomína odhodlanie tristo bojovníkov pri Termopylách, hrdinstvo obyvateľov hradu Montségur, Sitna či Bodoňa, nad ktorým sa zľahla zem.
Je to málo, ale stačí na to, aby sme si spomenuli, že nie sme sami.
Je to dosť na to, aby sme žili večne.
Podobne ako dvadsaťtisíc štyristo deväťdesiatšesť párov očí a uší, ktorých výhradní majitelia sa v tichosti a neviditeľnosti chytili za ruky s túžbou žiť, milovať a zveľaďovať božské kráľovstvo vo svojom srdci.
A to je už čo povedať…!
https://longinus78.webnode.sk/l/vlado-balint-co-sa-ma-stat-aby
