…takže my vlastne oslavujeme či pripomíname si niečo, čo by bolo podľa súčasného policajného slovníka demokracie v roku 2020 „výtržnosťou“… (V. Biľak sa pýtal: „Bola to kontrarevolúcia?“)
Stáli sme na námestiach…
Rozhodne sme nestáli na námestiach dňa 17. novembra 1989. V Prahe bola večer zneužitá študentská manifestácia pôvodne k pripomenutiu si fašistických perzekúcií voči študentom počas Protektorátu Bȍhmen und Mȁhren v roku 1939. Vtedy ako prvý bol zabitý študent vysokej školy Jan Opletal. Fašistami. Provokatéri v roku 1989 boli asi na oboch stranách demonštrácie a „niekto vysoko postavený“ dal pokyn pohotovostnému zboru zasiahnuť. „Niekto iný“ narafičil smrť študenta Šmída, ktorého o deň neskôr našli na internáte a doslova povedal: „Sáhla na mne smrt!“ Ale správu už šírili disidenti i zahraničné tlačové agentúry. A druhá generácia komunistov, detí tých otcov bojujúcich v druhej svetovej vojne, sa nahnevala. Na „vlastných“. Neuspokojili sa, ani keď sa už odhalilo, že agent Žifčák si zahral „mŕtveho študenta“. Veď to nik v prvých dňoch nepoprel. Komunistická strana sa náhle dostala do rozkladu a jej reakcia bola „čajíčková“… po takej morálnej facke sa prakticky samorozpustila. Prvé študentské demonštrácie a potom občianske, to boli „happeningy“. Závidieť možno iba to ľudské zdvihnutie emócií. A masovosť. Takto to už dnes nik nedokáže…
Prečo sa hovorí „nežná revolúcia“, keď to bol podvod?
Isteže, pod tlakom rozhorčenej verejnosti „zo smrti študenta Šmída“ vinou KSČ bol zrušený paragraf 4 Ústavy ČSSR o vedúcej úlohe KSČ v spoločnosti. „Bijou naše děti!“ Kričali na námestiach naštvaní ľudia. A komunisti sa hanbili. Dňa 6.12. abdikoval predseda vlády ČSSR L. Adamec. Prezident v súlade s ústavnými právomocami poveril rekonštrukciou vlády ČSSR člena KSČ M. Čalfu. Prezident ČSSR Gustáv Husák v súlade s ústavou ČSSR podpísal menovacie dekréty ministrov vlády „15 ku 5“, kde ešte bolo 12 členov KSČ, a tí zložili do rúk „komunistického prezidenta a socialistickou ústavou“ predpísaný sľub vrátane klauzuly o „vernosti ideám socializmu“ (písal autor L. Měchýř). Bolo to podľa Zákona č.100/1960 Z.z. Prezident ČSSR vzápätí abdikoval, a to opäť v súlade s ústavou. Federálne zhromaždenie ČSSR ako ústavný zákonodarný zbor zložený z poslancov z volieb z roku 1986 potvrdil legitimitu vlády a program vlády ČSSR 19. decembra. Medzitým však už pod tlakom verejnosti zákonodarný zbor nepôsobil ako svojprávny zákonodarca, možno z nevedomosti alebo zo strachu. Poslancom aktivisti z Občianskeho fóra fakticky nadiktovali, aby prijali niektoré nedemokratické, ale hlavne „protirežimové“ zákony, ktoré boli „majstrovským dielom“ ľudí z pozadia skutočnej politickej revolúcie. Ani tu sa však nespomínali žiadne požiadavky na transformáciu hospodárstva, na žiadnu privatizáciu, reštitúcie, rušenie RVHP či rozbitie republiky ani o zrušení socializmu. Antikomunizmus bol importovaný „zvonka“ a hlavne do rôznych politických skupín a strán sa do vedenia dostávali ľudia nenávidiaci „komunistický režim“.
Skutočná „revolúcia“ nastala až po 10. decembri 1989
Najprv bývalá opozícia voči KSČ získané pozície vo vláde nazvanej ako „vláda národného porozumenia“ využila na presadenie politických „revolučných“ zákonov ako ústavného zákona rušiaceho tajnú voľbu prezidenta a zákona, ktorý umožňoval odvolať „riadne zvolených“ poslancov zákonodarných zborov (Federálne zhromaždenie a Česká národná rada a Slovenská národná rada) a nahradiť ich dosadenými poslancami Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu. Spôsob, akým boli 28. decembra 1989 dosadení noví poslanci – kooptovaní, nebol demokratický (Jan Měchýř: Velký převrat aneb Revoluce sametová?) Spôsob, akým bol navrhnutý a zvolený za „prezidenta ČSSR“ disident Václav Havel, bol dobre pripravenou marketingovou manipuláciou masmédiami. Alexander Dubček, ktorého si ľud želal ako osobnosť socializmu 1968, bol z výberu vyradený.
Tu možno doplniť, že vzhľadom na pozastavenie rozpravy a prijímania hlavného ekonomického zákona štátu v parlamente, zákona o štátnom rozpočte ČSSR na rok 1990, kooptovaný minister financií ČSSR a teoretik Ing. Václav Klaus v novej vláde dňa 17. decembra 1989 vyhlásil pre rok 1990 rozpočtové provizórium štátneho rozpočtu na rok 1990. Tým „vystrelil z Aurory“, pretože dovtedy národné hospodárstvo fungovalo svojím algoritmom a nejaké pohyby „nežnej revolúcie“ nevnímalo. Celospoločenské vlastníctvo stále fungovalo a rozpočet 1989 bol 332 miliárd Kčs. Fungoval export, fungovala výroba, obchody pred vianočnými sviatkami boli plné tovaru.
Pohľad späť dnešnými očami veľmi zabolí
Najprv boli pozmenené názvy republík: Od 1. 3. 1990 poslanci SNR navrhli premenovať Slovenskú socialistickú republiku na Slovenskú republiku, to isté ČNR navrhla pri zmene Českej socialistickej republiky na Českú republiku. Od 1. 4. 1990 Federálne zhromaždenie premenovalo Československú socialistickú republiku na Československú federatívnu republiku a začal sa ľúty politický zástupný „boj o pomlčku“. Nový prezident (ešte stále prezident ČSSR) V. Havel v januári 1990 udelil „politickým väzňom“ po svojom zvolení širokú amnestiu, čím sa na slobodu dostali tisíce väzňov prevažne s kriminálnym správaním. Ľud bol dostatočne zastrašený. Na 27. schôdzi Federálneho zhromaždenia 18. – 24. apríla 1990 už „revolúcia pokračovala“ prijatím zákonov, ktoré otvorili cestu ku kapitalizmu v ekonomike. Zmena hospodárskeho zákonníka, zákon o akciových spoločnostiach, ktorý umožňoval rozpredaj štátnych podnikov, zákon o devízach rušil devízový monopol štátu, zákon o individuálnom podnikaní fyzických osôb legalizoval súkromné podnikanie, zákon o štátnom podniku zbavoval podniky ich závislosti od štátu, zákon o hospodárskych stykoch so zahraničím rušil štátny monopol na zahraničný obchod. „Sociálne zákony“ z dielne vtedajšieho FZ umožňovali vlastniť súkromný majetok, nepracovať, boli prijaté zákony o dani z obratu, o dôchodkovej dani (odvodoch), o sociálnom zabezpečení zamestnancov (a vytvorenie inštitútu úradov práce), zákon o nájme bytových a nebytových priestorov, zákon o zabezpečení plurality odborov (prakticky zrušené Revolučné odborové hnutie)= rozdrobenie odborov. Zákon o súdnej rehabilitácii, ktorý „otvoril dvere“ reštitúciám a majetkovým finančným kompenzáciám „za krádeže komunizmu“. Ešte skôr, než boli voľby, dochádzalo k zdražovaniu verejnej dopravy (železnice, autobusy) a k zrušeniu zápornej dane, teda automaticky k zvýšeniu cien potravín, detských potrieb a ošatenia/obutia bez dotácií štátu. Štát na dotácie už nemal peniaze.
Vybičovaný antikomunizmus a vnuknutý mediálny názor, že „za všetko zlé môžu komunisti“ a „že socializmus hospodársky skrachoval“, vytvorili jasný marketing a volebnú kampaň na voľby v júni 1990, keď sa vlády ujali antikomunistické a pravicové strany a vytvorili 27. júla „Vládu národnej obete“. Podľa slov V. Klausa „si treba utiahnuť opasky“, po roku prišiel s projektom „šokovej terapie ekonomiky“, to už sa však začala asanácia národného hospodárstva. Prebehli tri zničujúce devalvácie koruny, rozbili sa vertikálne i horizontálne väzby národného hospodárstva, podniky začali „kľakať“ pod ťarchou zadlžovania, platenia bankám sankcie za „nepredajné zásoby“ spôsobené vtrhnutím importovaných tovarov do celého maloobchodu, veľkoobchodu i do výrobnej spotreby podnikov. Rozkrádalo sa vo veľkom a bez zákonných obmedzení, podľa ústavy nik nemal právo siahať na súkromný majetok a súkromné vlastníctvo sa stalo ústavným ľudským právom. Až v roku 1991 prišli zákony o malej, veľkej privatizácii, to už prevažná väčšina podnikov kľačala na kolenách. Export bol podlomený aj návrhom čs. ekonómov Klausa a Dlouhého na rozpustenie Rady vzájomnej hospodárskej pomoci. Sovieti s radosťou začali účtovať za dodávky nafty, plynu a kovov v dolároch. Klaus si požičal od Svetovej banky v júli 1991 450 miliónov USD.
Asanácia – scenár Havel, réžia Klaus?
A prišla vlna úplného rozkrádania. Kupónová privatizácia, ktorá „nevyšla“. Privatizácie, reštitúcie, rozbíjanie družstevníctva, zvyšovanie cien, nezamestnanosť ako „ukazovateľ úspešnosti transformácie“. Podvody, platobná neschopnosť, „nepoznám špinavé peniaze, len peniaze“ (Klausov výrok), iná predstava o rušení priemyselných podnikov a o privatizácii u Klausa a Mečiara, cesta k zvrchovanosti Slovenska ako ochrana vlastných záujmov, roztrhnutie republiky.
Hanba. Vlastne tá „nežnosť“ je po 31 rokoch možno iba v tom, že brat na brata, sused na suseda nevytiahol strelnú zbraň. Česi, Moravania a Slováci sa rozišli „nežne“. Nie ako národy Juhoslávie.
Čerpané zo zakázaných kníh „Velký převrat aneb Revoluce sametová?“ Jan Měchýř a „Kronika polistopadového vývoje1990-1994“ – S. Ravík, ktoré sú majetkom Spolku národohospodárov Slovenska. Autor sa sám nezúčastnil, pretože ako pracovník exportu a medzinárodnej hospodárskej kooperácie sa vrátil do úplne zmenenej krajiny až 9. decembra 1989 a žasol.
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU
Klaus, tento organizátor a vykonávateľ najväčšej zlodejčiny 20 storočia, sa teraz tvári ako bojovník za občianske práva. Mein Gott!