Od päťdesiatych rokov 20. storočia sa stáva ideálnym médiom tzv. “demokratickej komunikácie“ v spoločnosti televízia. Televízia dokáže kombináciou sluchových a zrakových vnemov vyvolávať ilúziu spoluúčasti na dianí v spoločnosti, ale pritom dokáže zvyšovať faktickú izolovanosť a pasivitu tých, čo sa „zúčastňujú“ (teda divákov televízie). Televízia ako masové médium tak vyvoláva pocit vrcholnej dramatickosti udalostí, ale zároveň s tým diváka pozerajúceho izolovane na svoj televízor umŕtvuje spoločensky. Je tu hraná dramatickosť, pričom spoluúčasť je iba fingovaná. To spolu však dokáže celkom zakryť charakter jednostrannej komunikácie, na ktorej je televízia ako masmédium založená.
Spomeňme si len z nedávnej minulosti, ako sme sa „aktívne“ zúčastnili udalostí 17. novembra 1989, ako sme všetci svoju účasť „v revolúcii“ potvrdili, aj keď sme drvivá väčšina túto „revolúciu“ prežívali len v pohodlí svojho domova pozerajúca televíziu.
Televízia skrýva presne podľa všetkých pravidiel pasívnej demokracie úplnú ilúziu voľby, keď príjemca (televízny divák) môže slobodne vyberať medzi rôznymi vysielanými programami, ktoré však ponúkajú s malými obmenami ten istý obsah. Jednostrannosť pôsobenia, pasivita príjemcov komunikácie, pocit spolupatričnosti, ilúzia slobodnej voľby úplne postačia na účinnú manipuláciu priemerným občanom v podmienkach takto centralizovanej masovej spoločnosti. (Pozn. všimnime si „argumentácie presvedčených“, že však tak to videl aj na TA3, aj na Prime, aj na RTVS, ale aj na JOJke, aj na ČT24, takže „je to pravda“).
Podľa sociológa Jana Kellera americký sociológ R. K. Merton hovorí o občanoch, ktorí majú vďaka televízii silný pocit spoluúčasti vo všetkých kľúčových oblastiach diania na planéte. V ilúzii, že sú priamymi účastníkmi svetového diania, presedia pred televízormi práve toľko času, koľko by inak mohli venovať úsiliu o zmenu behu vecí vo svojom bezprostrednom okolí aktívne a činmi.
Podľa Herberta Marcuseho je úloha televízie v súčasnom systéme konzumu až taká kľúčová, že iba jej nefungovanie by mohlo ohroziť celý systém viac, než by systém ohrozili krvavé politické revolúcie.
Politická manipulácia v rámci vysoko centralizovaných útvarov v dnešnej dobe bez televízie je už prakticky nepredstaviteľná.
Toľko voľný preklad českého sociológa Jana Kellera z jeho knihy „Až na dno blahobytu“ z roku 2005 v stati „Televize jako symbol pasívní demokracie“.
Dnes v roku 2022 máme, našťastie, internet a množstvo sociálnych sietí, do ktorých sa preniesla prebiehajúca „horúca hybridná vojna“ informácií. Oficiálne spoločenské masmédiá v rukách vládnucich politických špičiek označujú tieto iné informačné zdroje za „konšpiratívne“ a používajú mocenské zásahy na ich stopnutie. Pre hľadačov pravdy a šíriteľov iných ako oficiálnych informácií je to zatiaľ nerovný boj, pretože sú nielen osočovaní a „vypínaní“, ale napríklad v politickej legislatíve Slovenskej republiky sú trestne stíhateľní. V rámci toho vplyvu „pasívnej demokracie“ si slovenská verejnosť prisvojuje názory, presvedčenie, emócie, ktoré sú „cudzie“ a nie našské. Hlboko to zasahuje do pokoja v názorovom rozklade slovenskej spoločnosti, rozbíja to priateľstvá, rodinné vzťahy, pracovné vzťahy a ťažko zasahuje do psychiky nielen jednotlivca, ale celej spoločnosti.
Ľudia nestrácajúci svoju integritu myslenia a názorov, ľudia vyrovnaní a s pevnými názormi už konajú minimálne v tom, že prestali používať televíziu, poprípade odhlásili programové balíčky televíznych sietí. Počúvajúc svojich vystrašených, emotívne vybičovaných spoluobčanov, divákov a televíziou ovplyvnené masy, už sa s nimi ani nesnažia polemizovať a niečo argumentovať. Ako hovoria múdri staršinovia, pravda raz vypláva na povrch. Sklamanie más, ktoré uverili súčasnému vplyvu pasívnej demokracie, bude však tragické.
Zastavme sa bratia, však sa oni stratia…
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU
Obrázok to vystihol: Toto je dnešný top – super – naj manipulátor sveta. Nenadarmo sa herecké umenie stáva tak produktívnym…
Tragédia je, keď v štáte hrá hlavnú úlohu komik.
DOBRO A ZLO
Čo sme nechali rásť, rastie.
Čo sme nezasiali, nevyrastie.
..v detstve som bol vychovávaný v kultúre mieru. Vždy som si ho prial, a stále si ho prajem. …dnes však už len dúfam, že rozbiehajúca sa tretia svetová prebehne „iba“ ako vojna občianska …Až sem ma vývoj v našej vlasti a „kultúrnom“ okruhu, ktorého sme súčasťou dostal. Ďakujem pekne!