Pred 100 rokmi, 10. augusta 1922, sa narodil v Klenovci jeden z najmúdrejších ľudí, akých porodila slovenská zem. Dnes si však nechcem spomínať na Vladimíra Mináča ako významného spisovateľa, esejistu, scenáristu, publicistu a v neposlednom rade i politika, ale predovšetkým ako na výraznú postavu protifašistického odboja s pevnými morálnymi a hodnotovými kritériami. Čerpal som pritom z osobných spomienok a stretnutí s majstrom, z jeho článkov a esejí a v neposlednom rade z vynikajúcej knihy V košeli zo žihľavy, v ktorej zapísal svoje rozhovory s veľkým spisovateľom Peter Holka.
O tomto velikánovi našich moderných dejín kolujú v slovenskej spoločnosti dva mýty. Ten prvý znie, že to bol nacionalista. Ten druhý tvrdí, že to bol utilitárny oportunista (po našom: „kam vietor, tam plášť“), že sa vždy prispôsobil aktuálnemu režimu, a tento obraz o ňom šíria tak antikomunisti, ako aj komunisti, všetci, ktorých jeho búrlivá nezávislá povaha niečím dráždila. A ja hneď musím zaprotestovať, že je to veľmi nespravodlivá nálepka. Ak chceme spoznať skutočnú podstatu osobnosti Vladimíra Mináča, nemôžeme obísť kľúčovú formujúcu udalosť jeho života, ktorou bolo Slovenské národné povstanie a následné útrapy v dvoch koncentračných táboroch.
Mináč nebol uvedomelý komunista od mladíckych čias, ako napríklad Laco Novomeský. S marxistickým učením sa začal cieľavedome oboznamovať až od začiatku šesťdesiatych rokov, dovtedy o ňom, ako sám priznával, nič nevedel. A hoci v sebe nosil hlboký zmysel pre sociálnu spravodlivosť, jeho tvorivý potenciál i štátnické uvažovanie sa sústreďovalo predovšetkým až výlučne na emancipáciu Slovenska. Napriek tomu a práve preto, ako hovorieval, nikdy nesúhlasil s vojnovým Slovenským štátom – „ani vnútorne, ani vonkajškovo“. Pociťoval ho ako nespravodlivosť – už len preto, že musel utekať z Felediniec do Klenovca a z Rimavskej Soboty do Tisovca. Zo dňa na deň od neho nová moc žiadala, aby sa vzdal všetkého, čím dovtedy žil: ideálov, idealizmu, aj dôvery v historické osobnosti, ktorú dovtedy pociťoval. „Slovenský štát nebol kresťanský, ale katolícky,“ protestoval, aby zdôraznil aj svoje protestantské korene. Na druhej strane pripúšťal, že Slovenský štát ho v ničom neobmedzoval, mohol študovať, čo chcel a nenútil ho ísť na front. „Bolo oveľa lepšie žiť na Slovensku ako v Maďarsku, nehovoriac o Poľsku, Čechách, bývalej Podkarpatskej Rusi alebo Ukrajine,“ priznával.
Súviciace:
Nedopísaná história baťka Vladimíra Mináča
Vladimír Mináč, dlhoročný predseda Matice slovenskej, významný slovenský spisovateľ, publicista, scenárista, redaktor, literárny kritik, národovec, ale i osobnosť s neotrasiteľným ľavicovým presvedčením, aktívny účastník druhej svetovej vojny, ktorú zažil ako povstalecký vojak aj ako väzeň koncentračného tábora, nositeľ titulov zaslúžilý umelec (1966) a národný umelec (1975), počas socializmu vplyvný a významný predstaviteľ slovenskej kultúry i spisovateľskej tvorby sa narodil 10. augusta 1922 v Klenovci.
matica.sk
Slovenské národné povstanie pociťoval od začiatku ako „pokus o novú štátnosť“. Samotná skúsenosť vojnovej Slovenskej republiky mala vplyv aj na politickú prax Povstania a Povstanie neumožnilo politikom začleniť Slovensko mechanicky do ČSR. „Jednoducho, museli vziať na vedomie nové povedomie na Slovensku a povedomie sa v mase občanov veľmi zmenilo; zmenilo sa smerom k národnému povedomiu, smerom k nároku na vlastnú identitu a na vlastný štát. Povstanie bolo aj prvým pokusom formulovať samostatnosť Slovenska v rámci Česko-slovenskej republiky. Aj dnešné pokusy o štátnosť nemožno zväzovať s nesamostatným slovenským štátom, ktorý bol naozaj štátom protektorátnym, nad ktorým držal ochrannú ruku protektor a ten protektor sa ešte k tomu volal Adolf Hitler; treba ju odvodzovať od samostatných rozhodnutí slovenskej politickej reprezentácie,“ vášnivo zdôrazňoval Vladimír Mináč.
Mladý študent Povstanie očakával, vedel o jeho prípravách, preto pre neho nebol problém rozhodnúť sa. Ako typický intelektuál však uvažoval aj o tom, ako by sa správal, keby nežil na území, na ktorom vypuklo SNP. Zvlášť proti srsti mu boli tvrdé postupy proti tým spisovateľom, ktorí podpísali manifest proti Povstaniu. Prišli mu ako niekedy až nezmyselne kruté. Sú ľudia, ktorí nie sú schopní prekonať svoju slabosť alebo strach, ktorí nikdy nepoznali cestu osobnej vzbury. Mináč mal pre nich zvláštne pochopenie… Na druhej strane sa ako aktívny účastník SNP dokázal pozrieť na Povstanie kriticky, s nadhľadom a bez zbytočného pátosu. Za jeho najdôležitejšie svedectvo v tomto zmysle považujem nasledujúce myšlienky: „Dostať sa na povstalecké územie si nevyžadovalo veľa odvahy; odvaha sa začínala počas Povstania: v trvaní a vytrvaní. Povstanie samo seba zdecimovalo po ústupe do hôr; do hôr ustúpila iba ak tretina povstalcov a dve tretiny sa prikryli slamou alebo zemiakmi, a tak pretrvali. Na našom veľkorysom pokuse chýbala práve vytrvalosť, a to vytrvalosť vojaka.“ Už Alexander Matuška vyčítal Slovákom to, čo nazval „trochárstvo“, nedôslednosť. Spolu s Mináčovou výhradou voči nášmu nedostatku vytrvalosti je to kľúčový pojem filozofie našich dejín, naše historické prekliatie i výzva do budúcnosti.
Mináč rovnako tvrdí, že v Povstaní (aspoň zo začiatku) nikto nekádroval, kto je vojak a kto partizán. „To všetko sú voloviny,“ komentoval takéto rozdeľovanie znechutene. „V Povstaní boli takéto vyhranené strety iba na najvyššej úrovni, nie dolu.“ Študentská čata, do ktorej bol zaradený, mala tri družstvá. On sám bol veliteľom družstva a bol hrdý na to, že mal na starosti guľomet. Jeho čata bránila Klenovec, až pokým sa neobjavila nemecká obrnená kolóna. Potom ich „klenovské tetky“ uprosili, aby nezničili Klenovec, tak ustúpili do hôr. Vzali si osem dobre vykŕmených volov, múku a inú poživeň, ktorá im pomohla v ťažkých podmienkach prežiť. Často sa presúvali, utekali v noci, daždi a zúfalstve, ale skutočné problémy sa pre neho začali až v zime, keď si k ohníku zohnal zopár dievčat, piekli si slaninku, zemiaky, niečo popili a Vladimír Mináč, ktorému milostné pletky nikdy neboli cudzie, sa chcel trochu povyťahovať. „Frajersky som krútil na prste svoj služobný revolver, žiaľ, bol odistený, narazil mi lúčik na prst a prestrelil som si nohu.“ Touto hlúpou nehodou sa pre neho odštartovala najväčšia dráma jeho života.
Bolo to niekedy medzi Vianocami a Novým rokom, v horách panovala treskúca zima, snehu až po pás. Mináča museli veľmi strastiplne znášať do dediny, potreboval pomoc. Lekár ho ošetril, zopár dní sa u neho skrýval, ale na Silvestra obkľúčil Klenovec pluk SS. Uniknúť sa nedalo a tí, ktorí sa o to pokúsili, boli zastrelení. Ženy nahnali do kostola, chlapov do krčmy (tak, ako to robili vždy a všade), a tam ich začali (podľa slov Mináča) triediť ako fazuľu: kto prežije a kto bude na mieste popravený. Vyberal ich miestny zradca pod krycím menom kapitán Antek. Mináč bol medzi tridsiatimi, ktorých na mieste nezabili. „Bola to noc, keď som sa dotkol smrti nie ako náhody, ale ako niečoho neodvratného a konkrétneho… kľačali sme traja na kolenách opretí o stenu, uprostred bol neznámy vojak, poranený na viacerých miestach, krvácal celú noc, ale nezomrel…“ spomínal si s trpkosťou spisovateľ. Antek hral dvojitú úlohu, ale Mináč ani na chvíľu nezapochyboval, že sa na neho nemôže spoľahnúť. Keď sa na niekoho nahneval, ako napríklad na horára Reptiša zo Sinca (mal za manželku jeho sesternicu Maňu), na mieste, pred jeho očami, ho zastrelil… Ešte na Mináča stačil zakričať, aby pamätal na jeho dvoch synov…
K tridsiatim ľuďom z Klenovca pridali ďalších dvadsať z vrchov a spolu ich odvliekli najprv do Hnúšte a odtiaľ do Banskej Bystrice. Spolu s Vladimírom Mináčom odvliekli aj jeho otca, matku a 11-ročnú sestru. Jeho otca pustili v Trenčíne, matku so sestrou v Nitre – prihovoril sa za nich manažér z fabriky Tomáša Baťu. On poputoval z nitrianskeho väzenia priamo do Mauthausenu. O tom, že tú cestu vôbec prežil, hovoril ako o obrovskom šťastí. Na každom kroku číhala smrť. Keď ich viezli z Bystrice do Nitry, zastali v Kremničke. Ale pec bola v ten deň plná. „V ten deň si už odstrieľali svoje,“ povedal s úľavou. O tom, čo sa dialo, neskôr, hovoriť nechcel. Nedostal to z neho ani jeho blízky priateľ Peter Holka. „Ja ten koncentrák stále ešte nemôžem spomínať, proste, nestrovil som ho,“ ospravedlňoval sa. „Vždy som sa vyhýbal myslieť naň, aby som si zachoval nejakú ľudskú tvár, nejakú ľudskú spôsobnosť, aby som nemyslel na ľudskú zvlčilosť, aby som sa nestal nepriateľom ľudstva, aby som si neuvedomoval stále to, s čím sa nedá žiť,“ hovorieval s takou skrivenou tvárou od bolesti, až ste ju pociťovali fyzicky.
Nevyrovnal sa s tým do konca života. Ani v jeho prozaických prácach nenájdete významnejšie miesta, kde by sa o tejto životnej skúsenosti zmieňoval. Vždy som rozmýšľal nad tým, aké ľudské poníženie tam musel prežiť, či ho zo seba nemôže zmyť alebo má dokonca pocit viny. Párkrát som sa z neho pokúšal niečo vytiahnuť aj ja, ale vždy odpovedal len úsečne a neochotne. Preto som sám navštívil Mauthausen, aby som videl, aby som pochopil a aby som sa ho nepýtal hlúpo. Viem, že istý čas pálil mŕtve telá v peci, v pozostatkoch ľudí nahádzaných na kopu neraz spoznával známych i blízkych, nevedel v sebe spracovať toľké ľudské poníženie a do konca života sa nezbavil tejto nočnej mory. Potom nosil podvyživený a chorý z blízkeho kameňolomu ťažké 50-kilogramové balvany po strmom schodisku, ktoré dostalo prezývku „schody smrti“. Bol som tam, videl som ich na vlastné oči a nechápal som. Mal tie schody spočítané. Bolo ich 186. Ak niekto spadol, buď ho zastrelili alebo so sebou strhol ďalších pod ním. Niekoľko mesiacov sa celý jeho život koncentroval na to, aby sa sústredil, ako správne klásť nohy pred seba a nestratiť rovnováhu. Nič viac. V Mauthausene zavraždili stotisíc ľudí, ale Mináč prežil. Tým sa však jeho útrapy neskončili. Z Mauthausenu ho hnali na cestu smrti do Dachau, ktorá trvala štyri dni a štyri noci. Bol úplne vyčerpaný, pamätal si len, že stáli v dobytčáku nalepení jeden na druhom bez vody, bez jedla, bez akýchkoľvek základných potrieb. Došlo tam k niekoľkým prípadom ľudožrútstva na ľuďoch, ktorí už nevládali a odpadli. V Dachau sa zhromažďovala antifašistická elita. Bol tu väznený publicista Ferdinand Peroutka, maliar a spisovateľ Josef Čapek, kardinál Josef Beran, ale aj guvernér Slovenskej národnej banky Imrich Karvaš či spoluzakladateľ Česko-Slovenska a významný sociálnodemokratický politik Ivan Markovič, ktorý neskôr zahynul v Buchenwalde. Tu sa dožil aj konca vojny. „Oslobodil ma texaský jazdecký pluk armády generála Pattona,“ hovorieval s vďačnosťou, hrdosťou i pohnutím v hrdle. Na Američanov nikdy nenadával. Keď sa vrátil domov, vážil 40 kíl a mama ho niekoľko mesiacov dávala dokopy…
Vladimír Mináč si celý život dával pozor, aby sa nedotkol takých spomienok, ktoré by ho mohli viesť k nenávisti. Vždy si ich strážil a najmä si strážil spomínať na všetko, čo súviselo s koncentračnými tábormi. Preto mal radšej Dostojevského ako Tolstého, lebo mal pocit, že mu viac rozumie, že rozumie poníženým, urazeným, ukrivdeným a biednym. Preto vnímal päťdesiate roky ako pohyblivé piesky, ako dozvuky vojny, preto cítil vari skôr ako ostatní sťahovanie slučky na hrdle, a preto sa naučil, ako latku nielen preskočiť, ale aj podliezť, obísť a v každom prípade prežiť. Súdiť takýchto ľudí má právo len ten, kto prešiel ten kus cesty v ich topánkach.
A ešte jedna vec sa mi vidí v tejto súvislosti obzvlášť dôležitá: Mináčov odpor k ľudáctvu. Kadejaký pusipajtáš súčasnej moci so samozvaným právom kádrovať si dnes myslí, že tohto giganta slovenskej kultúry pozná a že ho môže osočovať ako nacionalistu. Je to veľká urážka, pretože Mináč bol v prvom rade exkluzívne vzdelaným národovcom, predstaviteľom neexistujúcej elity, ktorá by mala byť samozrejmá, keby na ňu ostatní dosiahli. Jeho kritické vlastenectvo, tak podobné Štúrovmu, ktoré vedelo aj poriadne pokarhať, ak bolo za čo, vnášalo do nášho národného vývinu hlas starozákonného proroka. Ale nič mu nebolo viac cudzie ako príklon k extrémnej pravici. Mináč si mnohých pohneval už ako predseda Matice slovenskej, keď vyhlásil, že nedopustí, aby ľudák prekročil prah Matice slovenskej. Preto bol taký rezervovaný jeho vzťah k zámorskej emigrácii, lebo on veľmi dobre vedel rozlíšiť, kto je vlastenec a kto fašista.
Po prevrate ho čoraz viac znepokojoval rastúci pravicový extrémizmus a neoľudácke tendencie. Vyjadril sa k tomu veľmi jasne v zbierke esejí Sub tegmine z roku 1992: „Ani za najtuhšieho centralizmu som sa nebál o osud svojej krajiny a svojho národa: národ bol na tichom, ale vytrvalom vzostupe. Teraz sa bojím, extrémny nacionalizmus sa z okrajov národnej skutočnosti pomaly, ale isto presúva k prameňom jeho budúcnosti, k mládeži, a keďže slovenská mládež bude sociálne dvojnásobne postihnutá, bude hľadať východiská lacné a rýchle. Primitívny nacionalizmus je pre národ sebevražedný, dostáva sa do konfliktu, neraz ozbrojeného, s inými primitívnymi nacionalizmami: ale najhoršie je to, že z celého národa robí zbor vrieskajúcich primitívov, že sa striasa svojich vnútorných hodnôt, že popiera svoj vývin a svoju kultúru. Desaťročia som sa snažil vydobyť zo slovenskej skutočnosti, zo slovenských dejín, osobností, činov, dôvody na národné sebavedomie. Ak toto má byť výsledok, premárnil som život.“
Je to jeden z najdôležitejších duchovných odkazov tohto génia. Vladimír Mináč nebol bezbrehým oportunistom, bol mužom pevných morálnych postojov a jeho hodnotový svet lemovali dva pevné piliere: láska k Slovensku a antifašizmus. Z týchto princípov nikdy neuhol, celý život ich rozvíjal svojím jazykom, intelektom i múdrosťou, a za toto si ho vážim, za toto tvorivé budovanie slovenskej identity sa nielen v mojich očiach stal nesmrteľným.
Vladimír Mináč bol naozaj veľmi múdry človek, ja som sa s ním osobne stretol len raz v živote, bol bezpochyby absolútna elita národa. Svedčí o tom jeho život i dielo, ktoré nám zanechal. Takíto ľudia nám dnes chýbajú. Po prevrate v r. 1989 mal, bohužiaľ, pravdu keď predpovedal smutnú budúcnosť slovenskému národu. Najlepším dôkazom toho je fakt, že v našich mestách a obciach nie je po V. Mináčovi pomenovaná žiadna ulica. Zato po Jozefovi Tisovi áno.