Táto úvaha je určená všetkým, ktorí si želajú na Slovensku zmenu, a nie dosť dobre chápu, že voľby nie sú jej zárukou. Tomu, čo sa deje u nás v posledných dňoch, by cudzinec sotva rozumel. Celá spoločnosť očakávala, ako sa Matovičov-Hegerov kabinet vysporiada s obrovskou korupciou, ktorú tu po sebe vlády Smeru-SD zanechali. Členovia vládnej koalície sa dodnes utešujú, že „my nekradneme“, čo je prvý veľký sebaklam. To, čo sa zmenilo, sú totiž len formy rozkrádania verejných financií – trnavská firmička, ktorá na obchodoch so štátom zarobila za jediný rok toľko, ako smerácky oligarcha Brhel za päť rokov; štátne zákazky bez výberového konania; prasce za 4500 eur a mohli by sme pokračovať. OĽaNO vyhralo voľby na tom, že vnútilo tejto spoločnosti falošný naratív, že hlavou mafie je Fico. Keďže Matovič nie je hlupák, ale podvodník, veľmi dobre vie, že takto to nefunguje. Politici sú v tomto režime iba vykonávatelia vôle oligarchov. Ich zatknutím neprerušíte väzby, iba vymeníte figúrky v tejto zástupnej hre.
Oligarchii to nijako neublíži. Preto je Jaroslav Haščák na slobode a vysmieva sa štátu tým, že od neho žiada ospravedlnenie alebo 13 miliónov odškodné. Takúto drzosť si môžu dovoliť iba „majitelia“ krajiny. To už je poctivejšie, keď oligarchovia sami chytia opraty do rúk (ako Babiš, Trump alebo Porošenko) a jasne ukážu, kto tu v skutočnosti vládne. Až to by bola otvorená hra – nežijeme totiž v demokracii, ale v oligarchii, ako som na to už mnohokrát poukázal. Preto ak to niekto myslí vážne s bojom proti oligarchii, musel by vyhlásiť vojnu nie zopár politickým figúrkam, ale kapitalizmu samotnému. Inak je to v podstate divadlo alebo ak chcete – podvod.
Vidíme, že Matovičovej junte o to nikdy nešlo. Ale to, čo spravili v stredu, je také absurdné divadlo, aké Slovensko ešte nezažilo. Dlho sme čakali na to, že Fica obvinia z nejakej mnohomiliónovej korupcie. A neklamme si: práve za jeho vlády tu bol dovŕšený systém, ktorý vyradil každého čestného človeka pôsobiaceho mimo korupčnej schémy. Lenže namiesto toho má byť šéf Smeru-SD stíhaný a väznený za to, že sám inicioval stíhanie ekonomickej kriminality ľudí z dnešných mocenských štruktúr – Kisku, Matoviča a ďalších. To je také šialené, až z toho zostáva rozum stáť. Ak sa Ficovi a Kaliňákovi dáva ďalej za vinu, že vytvorili „zločineckú skupinu“ tým, že „dosadzovali do úradov svoje spriaznené osoby, kompletne ich ovládli a využívali ich vo svoj prospech“ (sic!), potom musím konštatovať, že každá vláda na Slovensku je zločineckou skupinou… Toto snáď nemyslia vážne. Nielenže je obvinenie opäť postavené na kajúcnikoch, ktorí si takýmto spôsobom zachraňujú krk, ale celé to smrdí strašným fiaskom pri dokazovaní a ja pochybujem, že sa táto fraška dotiahne do konca. Preto sú takí rozpačití nielen odborníci na trestné právo, ale aj samotný policajný prezident Štefan Hamran, ktorý sa vyjadroval veľmi opatrne: „Uvidíme, či sa to podarí dotiahnuť do konca, či dôkazy NAKA budú postačujúce na to, aby sme Fica a ostatných obvinených postavili pred súd.“
Prečo teda predvčerom urobili ten cirkus? Domnievam sa, že Fico mieril správne, keď odpoveď hľadal v článku, ktorý v ten istý deň zverejnil týždenník Plus 7 dní. Milan Lučanský totiž udrel zo záhrobia, keď si pred smrťou skopíroval svoju komunikáciu cez Whatsapp s ministrom vnútra Romanom Mikulcom a redakcia jej prepis zverejnila. Obsah týchto rozhovorov je mimoriadne závažný. Z komunikácie totiž vyplýva, že Mikulec sa zaujímal o tzv. „horúce kauzy“ týkajúce sa kajúcnikov, pýtal sa, čo hovoria, zisťoval, aké sú dôkazy, usmerňoval, či sa vyšetrovatelia zaujímali o to a o to, a dokonca žiadal príslušné vyšetrovacie spisy. Na to však nemá právo. Minister vnútra môže dostávať informácie iba v takom rozsahu, v akom ich vyšetrovateľ môže poskytnúť verejnosti. V žiadnom prípade nemá právo nahliadnuť do spisu. Osoby, ktoré toto právo majú, sú presne vymedzené v Trestnom poriadku a minister vnútra medzi nimi nie je. Ba čo viac, nepochybujem o tom, že toto je len špička ľadovca, že tieto prípady zasahovania do právomocí nezávislých orgánov nie sú ojedinelé, že sú jeho pracovnou metódou (nemôžem nespomenúť prípad, ktorý sa týka aj mňa – keď ma na jeho príkaz prepustili z Akadémie policajného zboru).
Mikulec je síce gauner, ktorý má toho za ušami viac než dosť, no skutočnosti, ktoré vyplávali na povrch z jeho komunikácie s nebohým generálom Lučanským, smrdia takým škandálom, že o odstúpení by nemal ani diskutovať – už dávno mal podať demisiu. Zachoval sa však ako obyčajne bezcharakterne – som presvedčený, že (po právnej stránke zjavne nedotiahnuté) obvinenie pre Fica a Kaliňáka prišlo v stredu tak prekvapujúco práve preto, aby prekrylo Mikulcov škandál, o ktorom väčšina médií cudne mlčí. Vláda vie, že sa na ich lojalitu môže spoľahnúť, preto im predhodila falošnú stopu – rovnako ako v prípade obvinenia Andreja Kisku, ktoré médiá prešli bez väčšieho vzrušenia, no z obvinenia Roberta Fica urobili správu dňa. Z toho istého dôvodu je zábavné, že Andrej Kiska hovorí o svojom obvinení a trestnom stíhaní ako o komplote Fica (štyri roky po jeho demisii a dva roky po vymenovaní Matovičovej vlády!), ale o obvinení šéfa Smeru-SD hovorí, akoby to bol už platný rozsudok. A my práve v takýchto kauzách nesmieme zabúdať na to, že obvinením sa nič nekončí, iba začína. Je však zvláštne, že médiá sa pohoršujú nad tým, že obhajcovia Fica a Kaliňáka chcú, aby prípad dozorovala generálna prokuratúra, ale v prípade exprezidenta Kisku im nevadí, že jeho prípad bude dozorovať špeciálny prokurátor Lipšic, ktorý bol ešte donedávna jeho advokátom. Nie, na spravodlivosť a nezávislosť súdov sa v tomto štáte ešte stále nemôžeme spoliehať.
Aj keď je obrana vedenia Smeru-SD extrémne demagogická, súhlasím s bývalým ministrom vnútra Vladimírom Palkom, ktorý upozornil, že v prípade Roberta Fica treba odlišovať politickú zodpovednosť od trestnoprávnej. Politická zodpovednosť Roberta Fica za stav, v akom štát zanechal, je nesmierna. Dokázať mu však trestnoprávnu zodpovednosť je úplne iná rovina sporu a vymyslieť si na základe Ficovho neetického konania nejakú zločineckú skupinu, je smiešne až trápne, a tak to podľa všetkého aj dopadne. Aj keby sme však mali akúkoľvek mieru podozrenia, pri procesoch takéhoto typu treba byť vždy maximálne opatrní, pretože tu nejde len o obvinenie bývalého premiéra. Predovšetkým ide o obvinenie lídra najsilnejšej opozičnej parlamentnej strany, a tu sa vždy pohybujeme na tenkom ľade. Politická účelovosť takéhoto konania je vždy vysoko pravdepodobná a ak nechceme dosiahnuť ukrajinizáciu slovenskej politiky, mali by sme sa kriminalizácie opozičných lídrov skôr vyvarovať.
Na tomto mieste však chcem povedať niekoľko kritických poznámok do opozičných radov. Časť voličov opozície sa vo svojej zaslepenosti nevie dočkať predčasných volieb a automaticky si ich spája s víťazstvom. Chcem dôsledne varovať pred takýmto vnímaním situácie. Všetky prieskumy už totiž niekoľko mesiacov signalizujú, že súčasná vládna koalícia by v pozmenenej zostave (doplnená o Progresívne Slovensko a možno aj KDH) mohla pokračovať. Najnovšie dáta z agentúry AKO dokonca ukazujú, že aj keby dvojica Smer – Hlas k sebe prizvala Republiku (čo je kombinácia, ktorú kategoricky odmietam), na parlamentnú väčšinu to stačiť nebude. Tento scenár hrozí, ak si niektorí ľudia neuvedomia, že bez jednoty strán naľavo od stredu vrátane Smeru-SD je zmena momentálne nemysliteľná. Už vidím, ako podaktorí dostali z tohto scenára hysterický záchvat, ale tento postoj vychádza z reality. Ja sám som zakladal politické hnutie Socialisti.sk s ambíciou, aby sa tu vytvorila nielen alternatíva voči dovtedajšiemu štýlu vládnutia, ale aj autentická ľavica. Tento zámer sa však nevydaril a dnes si treba priznať, že aj keby sa dala dokopy celá mimoparlamentná ľavica, za dva roky z mnohých dôvodov životaschopnú alternatívu nepostaví. Samostatná autentická ľavica je dnes prakticky nevoliteľná. Ostáva iba spoločný postup. Lenže ten naráža na neochotu aj zo strany Smeru a Hlasu.
Často sa stretávam s nechápajúcimi reakciami o to nahnevanejších, o čo neinformovanejších ľudí, ktorí majú pocit, že integrácii ľavice bránia mimoparlamentné strany. Takejto alternatíve stojí v ceste celý rad prekážok, okrem iného aj ideologických, ale tá najdôležitejšia je, že sa jej dlhodobo bráni samotný Smer-SD. Robert Fico niekoľkokrát verejne označil Socialistov.sk za konkurenciu. Nikdy nemal zmysel pre partnerov a raz už na to škaredo doplatil – keď v roku 2010 vytuneloval HZDS a vo voľbách síce zvíťazil, ale nemal s kým vládnuť. Robert Fico sa učil od Miloša Zemana, ktorý mu už pred dvadsiatimi rokmi radil, aby všetko pohlcoval. Lenže táto taktika pomohla jeho mladej strane mocensky sa etablovať, no v žiadnom prípade mu nepomôže mocensky sa udržať. Je choré, ak „sociálny demokrat“ Fico považuje za partnera exkotlebovca Tarabu, ktorého strana sa ani neobjavuje v prieskumoch verejnej mienky, no pohŕda mimoparlamentnými ľavicovými stranami ako konkurenciou. Preto sa vie pravé spektrum vždy pozliepať a prekonať rozdiely, a preto je ľavé spektrum také deravé.
Problém spôsobuje aj nerozhodnosť Hlasu. Mnohí nezainteresovaní pozorovatelia považujú spor medzi Robertom Ficom a Petrom Pellegrinim za fiktívny. Nie je to pravda. Ich spor je skutočný, osobný a takmer neprekonateľný. Hlas so Smerom ísť nechce. Otvorene poškuľoval po koalícii s SaS a Progresívnym Slovenskom, kým im to percentuálne vychádzalo. Posledné mesiace však nevychádza ani to. Patová situácia v prieskumoch spôsobila, že pravicové kruhy začali uvažovať o tom, že bez Pellegriniho vládu nezostavia (toto môže byť aj dôvod, prečo ide NAKA po krku pohlavárom Smeru, ale šéfa Hlasu šetria). Volič to prehliadol a preferencie Hlasu začali stagnovať, dokonca klesať, no aj keby získal napokon Pellegrini len 10 percent a Fico až 30, tých 10 môže byť z mocenského hľadiska hodnotnejších, a zo Smeru, ktorý rýchlo stráca koaličný potenciál, sa môže stať len silná nepríjemná opozícia. V posledných dňoch však do týchto prepočtov vstúpil celkom nečakaný faktor.
Irena Biháriová šokujúco oznámila, že na májovom sneme Progresívneho Slovenska sa nebude opätovne uchádzať o predsednícku stoličku a jediným kandidátom je Michal Šimečka. Rozhodla sa vraj preto, lebo doba si vyžaduje silného lídra s plnou kompetenciou v zahraničnej politike… Tomuto vysvetleniu môže uveriť len úplný idiot. V skutočnosti Biháriová stratila podporu podnikateľského krídla a digitálnej oligarchie, a jej rozhodnutiu predchádzal tvrdý tlak Esetu a neférová antikampaň v Denníku N. Svoju intrigánsku úlohu tu zohrala (ako vždy) Monika Tódová, ktorá koncom minulého roka urobila tri rozhovory so Šimečkom, Valáškom a Trubanom, a nápadne sugestívnymi otázkami sa ich pýtala na nástupcu súčasnej predsedníčky. Napokon, Irena Biháriová si to všimla, na Tódovú ostro zaútočila a obvinila ju z porušovania zásad novinárskej etiky a z politicky angažovanej žurnalistiky (s čím sa dá iba súhlasiť). O to smutnejšie je, že túto hru napokon prijala, a svojím statusom vyjadrujúcim bezvýhradnú podporu Šimečkovi sa poriadne strápnila. O to viac, že samotný Michal Šimečka sa vo včerajšom PR rozhovore v TA3 vyhol priamej odpovedi na otázku, či podporí jej kandidatúru na post podpredsedníčky… Progresívne Slovensko však nie je opozičnou, ale skôr mimovládnou stranou. Z hľadiska toho, čo sledujeme, je na tejto výmene dôležité nielen to, že môžeme očakávať posun od sociálneho liberalizmu k extrémnemu neoliberalizmu a militarizmu. Všimnúť si treba ešte jednu vec: Kým Irena Biháriová odmietala iba koalíciu so Smerom-SD, Michal Šimečka nepripúšťa ani koalíciu s Hlasom-SD. A to znamená, že Peter Pellegrini sa bude musieť spamätať a uvedomiť si, kde je jeho miesto.
Ak vládna koalícia očakáva, že kriminalizáciou opozičných lídrov zníži ich preferencie, môže sa tragicky prerátať. Neberie totiž do úvahy, že dva roky s Matovičom, Hegerom, Remišovou, Sulíkom a Kollárom významnej časti voličov stačilo na to, aby pre nich otázky korupcie prestali byť také významné. Ako ukázal čerstvý Národný prieskum hodnôt 2021, do popredia sa dostali (priam raketovo vyleteli) otázky mieru a základných životných potrieb. Tie dnes trápia občanov neporovnateľne viac ako hriechy minulých vlád. Inak povedané, z vlády, ktorá je absolútne nekompetentná riadiť štát a odbúrava demokratické zriadenie, začíname mať väčší strach ako z možnosti návratu Fica. Súčasná opozícia môže z tohto trendu ťažiť, ale pozor – túto komparatívnu výhodu môže veľmi rýchlo stratiť, ak sa tu objaví nová silná alternatíva. Nezabúdajme, že Smer-SD nedokázal v posledných voľbách predstaviť ani volebný program a svojich voličov zlákal na infantilné videjká. To už nemusí a nemôže stačiť.
https://youtu.be/2FI-l6reEdo