Práve dnes, v štátny sviatok Dňa víťazstva nad fašizmom som nútený konštatovať, že Slovenská republika nemá ani po troch desaťročiach svojej samostatnej existencie vlastný písaný štátny protokol, čo cítiť pri každom kroku, pri každej štátnej ceremónii, pri každom štátnom akte našich ústavných predstaviteľov. Zisťujem, že to dokonca takmer nikomu nechýba, že politici ani netušia, na čo je to dobré, ale verte mi, že nielen odborníci, ale aj zahraničné návštevy si tieto nedostatky všímajú, robia si z nás žarty a pohŕdavo nás považujú za nejakú zaostalú provinciu, ktorá ešte nedozrela na štát. Pri zahraničných návštevách štátne zástavy často nevisia v správnom poradí, nerozlišuje sa medzi vlajkou a zástavou, ešte ani raz sa nestalo, aby boli štátne vyznamenania udelené v ten istý deň atď. Pritom to nie je len formalita, ale jeden zo základných atribútov vyspelosti, suverenity a stability. Oficiálny štátny protokol by mala vypracovať Kancelária prezidenta SR v spolupráci s ministerstvom zahraničných vecí a mal by ho schváliť parlament, ale pri pohľade na to, čím sa dnes tieto inštitúcie zaoberajú, sa ani nemôžeme čudovať, že sú im takéto otázky ukradnuté. Absencia štátneho protokolu však prináša v praxi nemalé problémy a neraz aj hanbu.
Naše politické špičky sa hrdia návštevou prvej dámy USA Jill Bidenovej a považujú ju za poctu svojej činnnosti. Tým by som sa však veľmi nechválil. Jill Bidenová sa na úvod poklonila pamätníčku zavraždeného novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej na Námestí SNP v Bratislave, pričom si ani len nevšimla monumentálny pamätník Povstania za svojím chrbtom a obišla ho. Toto by sa vo vyspelých krajinách nemohlo stať, tam sa vždy oficiálne návštevy začínajú pri centrálnom pamätníku, napríklad v Paríži pri Víťaznom oblúku a podobne. Za čias česko-slovenskej federácie sa aj u nás sporadické zahraničné návštevy (napríklad francúzskeho prezidenta Mitteranda) začínali pri pomníku na Námestí SNP, no po vzniku samostatnej Slovenskej republiky sa od toho upustilo. To, že Jill Bidenová ignorovala pamätník najvýznamnejšej udalosti moderných slovenských dejín, nie je, samozrejme, vina manželky amerického prezidenta, ale slovenského protokolu, ktorý na tom nielen netrval, ale to ani len nenavrhol.
Dnes sa zasa Jill Bidenová stretla s ukrajinskými ženami, modlila sa za Ukrajinu a po prekročení hraníc sa v Užhorode vraj „neplánovane“ (ach, vy hlúpe stojany na mikrofóny, ako sa takáto návšteva môže uskutočniť neplánovane?) stretla s manželkou ukrajinského prezidenta Zelenskou. A tu som šokovaný hneď niekoľkokrát. Neviem, či si to pani Bidenová všimla, ale protokol ju mal jednoznačne upozorniť, že dnes je nielen na Slovensku, ale aj vo väčšine európskych krajín štátny sviatok Dňa víťazstva nad fašizmom. Odignorovať ho je hrubou urážkou hostiteľského štátu. Navyše, ak si uvedomíme, že prvá dáma USA strávila väčšinu času s Ukrajincami a na OFICIÁLNEJ NÁVŠTEVE SLOVENSKA sa stretne najprv s manželkou ukrajinského prezidenta, až potom s prezidentkou Slovenskej republiky… to je taká hanba, že z toho musia protokolistom vybuchovať hlavy. Nie tak však našim najvyšším ústavným činiteľom, ktorí sa pchajú pani Bidenovej do zadku tým viac, čím viac dáva najavo, že sú pri tejto ceste druhoradí.
Chaos nastal aj pri oficiálnych oslavách štátneho sviatku. Jeden ústavný činiteľ v Bratislave, druhý vo Zvolene, tretí v Liptovskom Mikuláši a štvrtý (premiér Eduard Heger) nevzdal hold padlým, vôbec a namiesto toho nadával Rusom. Akoby tí statoční muži, ktorí pred 77 rokmi padli v boji za našu slobodu, boli zodpovední za Putinove zločiny… Absolútna neúcta. Pred štyrmi rokmi som v príhovore na oslavách výročia ukončenia druhej svetovej vojny v Liptovskom Mikuláši upozornil, že z hľadiska štátneho protokolu sa všade, všade v Európe konajú centrálne oslavy Dňa víťazstva nad fašizmom na miestach, kde sú najväčšie vojenské cintoríny domácich vojakov. Preto som presvedčený, že takéto oslavy by mali byť na Slovensku v Liptovskom Mikuláši, konkrétne na Háji-Nicovô, kde je pochovaných 1361 partizánov a vojakov 1. čs. armádneho zboru. https://www.youtube.com/watch?v=NgZ7hz-ahIU Slavín je úžasné miesto, najväčšia a najkrajšia nekropola v strednej Európe, podaktorí tam chodia aj niekoľkokrát do roka, často len kvôli nádhernému výhľadu a neopakovateľnej atmosfére. Ale Slavínu by mal patriť najmä 4. apríl, ktorý by sa mal už konečne oslavovať nielen ako výročie oslobodenia hlavného mesta, ale tak ako to býva s metropolami aj inde v Európe – ako výročie oslobodenia štátu. 8. mája by sme mali chodiť do Liptovského Mikuláša.
Na záver by som chcel niečo odkázať iniciatíve Mier na Ukrajine okupujúcej Slavín. Nemám pocit, že im ide naozaj o mier a na vyvolávanie konfliktov si nevybrali ani správne miesto, ani správny čas. Inokedy radi poukazujú na to, že nás oslobodili Ukrajinci (sú pritom takí hlúpi, že si myslia, že ukrajinské fronty sa nazývajú podľa Ukrajincov, a nie podľa územia, na ktorom boli založené, ale dobre). V poriadku, treba pripomínať aj podiel Ukrajincov, Bielorusov, Arménov, Kazachov, Turkménov, Židov, Tatárov, Rumunov atď., a samozrejme aj Čechov a Slovákov – všetkých, ktorí oslobodzovali našu vlasť a položili za našu slobodu svoje životy. Opomeniem aj to, že leví podiel na oslobodzovaní mali podľa štatistík ruskí vojaci, čo dnes mnohí nechcú počuť. Ale práve preto, že na Slavíne sú pochovaní aj Ukrajinci, si títo padlí zaslúžia úctu a pietu, nie demonštrácie proti „ruskému fašizmu“. Týmto zneucťujú aj ukrajinských hrdinov. Je hrozné, že Vladimír Putin pošpinil étos víťazstva nad fašizmom. Je strašné, že aj dnes, práve dnes (!!!) dopadali rakety na ukrajinskú školu, plnú ľudí, čo dôrazne odsudzujem! Ale tento deň napriek všetkému vždy bude patriť padlým hrdinom, patrí aj civilným obetiam druhej svetovej vojny, ktoré sa tak často opomínajú, ale nemal by sa zneužívať na takú ideologickú estrádu, ktorú dnes predviedol Eduard Heger.
Preto mi dovoľte, aby som dnešný sviatočný deň ukončil citátom Erasma Rotterdamského z jeho Žalospevu mieru z roku 1517:
„Ja, Mier, preslávený ľuďmi i bohmi, vyhlasujem: som otcom, zdrojom, živiteľom, rozhojňovateľom a obrancom všetkého najlepšieho, čo kedy existovalo na nebi i na zemi. Bezo mňa nikdy a nikde nebýva nič kvitnúce, nič spoľahlivé, nič čisté a sväté, bezo mňa neexistuje nič príjemné pre ľudí. Vojna je prapríčinou všetkého zla a biedy, bezodný oceán, ktorý všetko pohlcuje bez rozdielu. Za vojny všetko kvitnúce, všetko zdravé hynie, všetko pevné sa rúca, všetko krásne a užitočné sa ničí, všetko sladké sa stáva horkým.“
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU
„Vojna je prapríčinou všetkého zla a biedy…“a prapríčinou vojny je egoizmus a ľudská chamtivosť, a prapríčinou ľudskej chamtivosti a egoizmu je systém, ktorí im dovolí rásť.
Odignorovať Deň víťazstva nad fašizmom môžu len fašisti/dušou fašisti/ a pri slove fašizmus mi podvedomie vyhadzuje aj vyjadrenia istého gymnazistu:
„Tak Čaputová vyhrala a prvé, čo spraví je, že zatočí s opicami a antisemitami, ako ste vy. Členov tejto skupiny máme označených a budete prvý, ktorých budeme strieľať. Nech žije EÚ! Nech žije Zuzana! Nech skape slovenská štátnosť a samostatnosť!
„Nič neviete, ste neúspešní, a tak za svoje smutné životy viníte Ameriku, EÚ, mimovládky, aktérov, ktorí sa vaše životy snažia zlepšovať. Žijete v dierach, obliekate sa ako opice a jete veci, ktoré my bohatí dávame prasatám. Tak sa všetci radšej zabite..“