Keď sa bývalého nemeckého kancelára Gerharda Schrödera pýtali, v čom spočíva tajomstvo jeho úspechu a víťazstva nad nemeckými kresťanskými demokratmi, keďže jeho sociálnodemokratická politika sa v ničom zásadnom neodlišovala od pravicovej, s úsmevom odpovedal: „Musíte vedieť predať reformy sociálne citlivým jazykom.“ Táto nezvyčajná úprimnosť je vlastne charakteristikou správania ľavice od roku 1989. S tým rozdielom, že v deväťdesiatych rokoch ste nevedeli odlíšiť sociálnodemokratickú politiku od neoliberálnej a dnes od ultrakonzervatívnej.
Nebudem podrobnejšie hodnotiť dnešný čapicový protest v Rimavskej Sobote – to nech robia iní. Napokon, v súčasnom stave politického tribalizmu, keď na Slovensku každý bráni svoje stranícke tričko bez ohľadu na kvalitu ponuky, by to bol beznádejný pokus o prekričanie hádky slepých s hluchými. Mňa nezaujíma, kto tam prívržencov Smeru-SD nazvážal, ak tam chceli prísť, a keď prívrženci vládnej koalície kvília, že to nebolo spontánne, nech si pozametajú pred vlastným prahom a pozrú sa na spontánnosť organizovania svojich „občianskych“ protestov „Za slušné Slovensko“. Znesiem aj trochu demagógie, ktorá k takýmto masovým podujatiam patrí, aj keď ma bolí hlava z toho, keď organizátori nepriamo vyzývajú niekoľko tisíc ľudí na to, aby nenosili rúška, broja proti očkovaniu, a potom obvinia vládu, že zabila 13 000 ľudí… Ale čo sa mi naozaj zle počúvalo, boli niektoré reči, ktoré sa vyhrážali prevratom či dňom zúčtovania…
Skalní fanúšikovia opozície si môžu tvrdiť, čo chcú, ale rozdiel medzi ľavicou a pravicou je v konkrétnych krokoch stále veľmi jednoznačný a musí byť cítiť aj v prejavoch politikov. To, že na rozdieloch medzi ľavicou a pravicou už nezáleží, tvrdia buď politicky negramotní ľudia alebo neúprimní pravicoví politici (mimochodom, ako prvý to u nás začal tvrdiť Mikuláš Dzurinda a vždy platí, že je to starý trik, ako zmiasť voličov a neprihlásiť sa k svojej ideológii). Ako historikovi, ale aj ako presvedčenému socialistovi mi behá mráz po chrbte, keď nevidím rozdiel medzi prejavom Benita Musssoliniho a podpredsedu Smeru, medzi Mazurekom a poslancom prepytujem ľavicovej opozície. Nevzdelaným masám to môže byť jedno, ale ako politik musím mať zodpovednosť za to, aké vášne prebúdzam v spoločnosti a kam to chcem dotiahnuť.
Podobne ako keď šéf najväčšieho a najvplyvnejšieho Odborového zväzu KOVO Emil Machyna kedysi vyháňal mladých komunistov z odborárskych demonštrácií s tým, že extrémisti tam nie sú vítaní (hoci mnohí z nich boli členmi odborov), no dnes nemá problém podať na odborárskom zhromaždení ruku vodcovi krajnej pravice, ktorá odbory ako prvá likvidovala. Možno sa nejakí hlupáci nechajú opiť rožkom o „zjednotení národných síl“ (čo je vždy heslo ultrapravice), ale ideová uvedomelosť je základom zásadovej politiky a predvídavý zodpovedný politik musí vedieť, kam to smeruje. Aj v Čechách je takto dopletená časť ľavicovej scény, ktorá si myslí, že najprirodzenejším spojencom ČSSD a KSČM je Okamurova SPD, pričom vôbec neberú do úvahy ich programové ciele (deregulácia nájomného, nižšia ochrana práv zamestnancov, znižovanie daní bohatým), ktoré sú nezlučiteľné s cieľmi ľavice. Nie je teda jedno, na akej hodnotovej báze sa chce ľavica spájať. Sú prioritné sociálne otázky alebo vojna proti gayom? Keď vidíte, že Smer-SD pozval na zhromaždenie a na pódium predstaviteľov dvoch mimoparlamentných strán, z ktorých jeden je exkotlebovec Taraba, druhý konzervatívny národniar Danko a hostil ich ďalší exkotlebovec Šimko, vyvoláva to otázniky, kto je dnes spojencom slovenskej sociálnej demokracie.
Ak si niekto myslí, že naznačujem, že by to malo byť Progresívne Slovensko, tak sa fatálne mýli. Progresívne Slovensko dnes považujem zo svojho uhla pohľadu za maximálne škodnú, nevoliteľnú stranu, a to napriek tomu, že na viaceré otázky ľudských práv alebo environmentálnej politiky mám podobný názor: no spôsob, ako servilne sa správa v zahraničnej politike, ako podporuje obmedzovanie slobody prejavu pod pláštikom „boja proti dezinformáciám“, ako hystericky útočí na oponentov a najmä, ako obmedzuje svoj koaličný potenciál na spojenectvo s pravicou (príklad českých Pirátov je alarmujúci) – ma núti kategoricky takúto politiku odmietnuť. Takže toto určite nie. Skôr ma zaráža, že Smer-SD hľadá oporu v mimoparlamentnej konzervatívnej pravici, a nie v demokratickej mimoparlamentnej ľavici, ktorá by ju snáď mohla udržať na trajektórii ľavicovej politiky. Alebo je exkotlebovec Taraba pre Roberta Fica prijateľnejší ako predseda Socialistov.sk Bekmatov? Rovnako moja otázka smeruje k lídrovi Hlasu-SD Petrovi Pellegrinimu. Ak si nevie predstaviť účasť vo vláde so Smerom, odmieta kontakty s mimoparlamentnou ľavicou (vlastne z jeho úst som slovo „ľavica“ hádam ešte nepočul) – s kým chce vládnuť? S Kollárom? Sulíkom? Progresívcami? Nech to povie rovnako jasne.
A tak musím konštatovať, že napriek tomu, že dnes je Medzinárodný deň chudoby, o jej riešení sme toho dnes nič nepočuli, rovnako ako sme už minimálne deväť rokov nevideli od tejto strany kvalitný politický program, iba husté reči. Možno to niekomu stačí. Teda nie možno, ale určite. S touto výbavou môžete vyvolať nepokoje, zorganizovať prevrat a pri dnešnej chabej ponuke dokonca vyhrať voľby – ale nemôžete s tým zmeniť Slovensko k lepšiemu. Ani pri najlepšej vôli nie.
