S čoraz väčším znepokojením sledujem dianie okolo príprav na referendum proti DCA a s plnou vážnosťou musím skonštatovať, že dnes jeho konanie neohrozuje ani tak Zuzana Čaputová, ktorá fakticky znemožnila ústavnému súdu zastaviť protiústavnú vojenskú zmluvu s USA, ale jeho rozhádaní prívrženci. Preto som nútený vydať toto varovanie a výzvu všetkým, ktorí sa úprimne usilujú o jeho vypísanie. V poslednom čase som totiž nadobudol pocit, že niektoré strany to nemyslia vážne, že to berú len ako drahý prieskum verejnej mienky a že im ide viac o nazbieranie politických bodov ako o úspech referenda. Vystríham pred takouto sebeckou kalkuláciou, ktorá môže dopadnúť len tak, že prehráme všetci.
Na úvod musím vyvrátiť niektoré fámy, ktoré sa objavili v posledných dňoch (a že sa ich počet stupňuje, je zjavný dôsledok spravodajských hier, ktoré budú tým zúrivejšie, čím viac sa bude blížiť rozhodnutie). Štefan Harabin vo svojom piatkovom videu opäť raz nehovoril pravdu, keď uviedol, že vraj organizujem vlastnú petíciu za referendum. Je to totálny blud. Nikdy som o niečom takom ani len neuvažoval. A už vôbec nie o troch otázkach. Naopak, musím zopakovať to, čo som vyhlásil na začiatku: v celom tomto hnutí nemám žiadny osobný záujem, ani politickú ambíciu a mojím jediným cieľom je zabrániť prijatiu zmluvy a nedovoliť, aby boli na Slovensku rozmiestnené Ozbrojené sily USA alebo akékoľvek iné cudzie vojská. Uspieť môžeme však len vtedy, keď budeme jednotní, dobre zorganizovaní a keď bude na petičnom hárku len jedna jasná otázka. O to viac som šokovaný a znechutený, že sa tu začali vytvárať minimálne tri paralelné skupinky.
Petíciu pod vlastnou hlavičkou ohlásila strana Smer-SD. Tá chce medzi otázky zaradiť aj predčasné voľby a na nátlak Hlasu-SD (ktorý sa pridal len veľmi neochotne pod tlakom verejnej mienky) aj nejaké ďalšie otázky (hovorí sa o zastropovaní dôchodkov a zvýšení minimálnej mzdy). Hovoril som s predstaviteľmi oboch strán a apeloval som na nich: PROSÍM VÁS, NEROBTE TO!!! Niektoré otázky totiž vyznievajú ako sabotáž celej akcie. Pridávať do referenda ďalšie témy, ktoré sa netýkajú DCA, považujem za krátkozraké a riskantné. Proti tej zmluve nie sú len ľavičiari a prívrženci opozičných strán, ale aj mnohí pravičiari a prívrženci vládnej koalície. Ak tam spojíme nesúvisiace otázky, riskujeme stratu významnej časti priaznivcov takéhoto referenda. Preto som navrhol vedeniu strany Smer-SD, aby tieto nadbytočné otázky buď odmietli alebo urobili paralelné samostatné petičné akcie s inými otázkami. Toto referendum považujem za dôležitejšie ako to o predčasných voľbách, lebo ak sem vpustíme Ozbrojené sily USA (vieme, čo sa deje v Nemecku, ktoré americkí vojaci nechránia, ale kontrolujú), voľby už nebudú dôležité pre odovzdávanie moci.
Svoju vlastnú petíciu spustil Štefan Harabin. Na petičnom hárku je otázka, či súhlasíte s tým, aby DCA vytvorila právny rámec pre rozmiestnenie jadrových zbraní na území SR. To nie je dobre postavená otázka. Túto zmluvu treba odmietnuť ako celok. Paralelnú petičnú akciu plánuje skupina občianskych aktivistov okolo Jána Čarnogurského. Zaujímavé je postavenie Jána Drgonca, ktorý pomáhal formulovať otázku Štefanovi Harabinovi, ale má byť v petičnom výbore iniciatívy Jána Čarnogurského (vysvetlil mi to tak, že jeho hlavnou motiváciou je potreba jedinej referendovej otázky). Keďže si oboch pánov – Drgonca i Čarnogurského – vážim, hovoril som s oboma a pokúšal som sa im vysvetliť, aby to nerobili. Chápem a zdieľam ich obavy, sám by som bol najradšej, aby to bola spoločná občianska iniciatíva s jedinou otázkou, ale ak sa to nepodarí, ľudia to nepochopia a budú ich považovať za sabotérov. Rovnako som napísal aj list Robertovi Ficovi, v ktorom som ho poprosil, aby zvážil formu a najmä znenie otázky. Nepovažujem za najšťastnejšie robiť petíciu pod hlavičkou Smeru-SD. Jednak preto, lebo dosah straníckej petície je vždy limitovaný vzhľadom na prirodzené averzie medzi občanmi; a jednak preto, lebo (povedzme si úprimne) v následnej tvrdej a špinavej kampani sa budú tejto strane čoraz ťažšie komunikovať jej postoje k tejto zmluve z rokov 2018 – 2019, čím môžu ohroziť úspech celej akcie.
Úspech referenda však môžu ešte viac ohroziť konkurenčné petičné iniciatívy. Štefan Harabin sa opäť hrá na vlastnom piesočku, útočí na všetkých, s ktorými by mal spolupracovať a mätie ľudí. Musíme si uvedomiť jednu vec. Zuzana Čaputová svojím ignorovaním ústavného súdu vedome zničila možnosť vytvorenia až 6-mesačného priestoru na zorganizovanie referenda (počas lehoty, ktorú má ÚS SR na posúdenie dohody, by parlament nemohol vysloviť súhlas s prijatím zmluvy). Je teda takmer isté, že prípadné referendum sa bude konať v čase, keď už DCA ratifikuje prezidentka. Toto sa bude zneužívať pri psychologickom pôsobení na masy, ktoré sa bude usilovať vládna moc presvedčiť, že bojovať proti zmluve už nemá význam a všetko je uzavreté. Nie je to celkom pravda, ale rozhodujúcu úlohu tu zohráva čas. Štefan Harabin tvrdí, že potrebujeme milión podpisov. Povedzme si otvorene, že on nie je schopný zozbierať v krátkom čase ani štvrtinu. Na to potrebujete mať vytvorené buď mimoriadne efektívnu sieť aktivistov alebo štruktúry – a tie majú v tejto republike jedine veľké strany, odbory alebo RKC. Poviem vám vlastnú skúsenosť zo zbierania podpisov za referendum o vstupe do NATO zo začiatku roku 2003. Vtedy sme s Jánom Čarnogurským za mesiac vyzbierali vyše 200 000 podpisov a vystrašená Dzurindova vláda urýchlene schválila vstup Slovenska do Severoatlantickej aliancie v parlamente. Zvolali sme tlačovú konferenciu, na ktorej sme vyhlásili, že zber podpisov pokračuje ďalej, no všetky noviny vyšli s titulkami, že „Chmelár s Čarnogurským to vzdali“. Na naše protesty a žiadosti o tlačovú opravu buď nereagovali alebo odpísali, že ich právnici to vyhodnotili tak, že neporušili tlačový zákon. Na ľudí toto zapôsobilo ako ochromujúci úder a zber podpisov sa prakticky zastavil. Ten istý scenár hrozí aj dnes, lebo v stávke je veľmi veľa a druhá strana to dobre vie.
Priatelia, povedzme si úplne otvorene a realisticky, že bez Smeru-SD to nepôjde. Môžeme mať k nemu akékoľvek výhrady, ale s ním vyzbierame podpisy za mesiac, bez neho sa budeme trápiť ešte v lete. Toto je tá najpodstatnejšia vec. Vyzývam Smer-SD, aby bol v tejto zásadnej otázke k svojim politickým partnerom, ale najmä k občianskej verejnosti férovejší a empatickejší. Je úplne prirodzené a legitímne, že každá politická strana sa usiluje sledovať pri dôležitých spoločenských témach vlastné záujmy, ale tu ide o štát, ide o Slovensko, preto očakávam aj od nich štátnický postoj. Nevidím dôvod na to, prečo by sa nemohlo použiť elegantné riešenie, ktoré sa už minulý rok uplatnilo pri petícii za predčasné parlamentné voľby, kedy sa vytvoril petičný výbor, ktorý bol formálne občiansky, ale každý vedel, ktoré politické strany ho podporujú. Rovnako v tomto prípade apelujem na istú mieru ústretovosti Smeru-SD, ktorá uspokojí jednotlivé občianske iniciatívy, vyvráti ich pochybnosti a zároveň to isté očakávam od lídrov paralelných petičných aktivít, že odhodia egá a dohodnú sa na jednotnom spoločnom postupe. Platí to, čo som napísal Štefanovi Harabinovi: V tejto dobe by sme mali všetci ťahať za jeden povraz, neosočovať sa, neohovárať sa, netrieštiť sa a už vôbec tu nevytvárať paralelné skupinky s viacerými petičnými akciami za referendum. Inak prehráme všetci.
Kľúčové je teda dohodnúť sa na správnej otázke. Ako som už napísal, Harabinovu a Drgoncovu formuláciu o jadrových zbraniach považujem za nedostatočnú. Štefan Harabin síce tvrdí, že v prípade jej úspechu by museli celú DCA zrušiť, ale toto je dosť sporné. Ak aj pripustíme, že referendum má silu ústavného zákona, v takom prípade by pôsobilo iba ako výklad tej zmluvy, že dohoda nevytvára právny rámec pre rozmiestnenie jadrových zbraní, čím by sa upresnilo znenie čl. 4 DCA o rozmiestnení obranných zariadení, zásob a materiálu, ale všetky ostatné ustanovenia môžu zostať v platnosti. Okrem toho v Spojených štátoch sa uplatňuje od čias Kennedyho prax, že zmluvy, na ktorých majú Spojené štáty eminentný záujem a neprejdú, sa vracajú v inej podobe. Takto napríklad po stroskotaní snáh vnútiť Európe v deväťdesiatych rokoch minulého storočia obchodnú dohodu MAI, vyrukoval Washington s návrhom TTIP. Referendum o jadrových zbraniach by neušetrilo Slovensko od toho podstatného – obsadenia našich vojenských základní americkými vojakmi. Z podobného dôvodu sa mi nepáčia ani návrhy otázky, ktoré prenikajú z kuloárov Smeru-SD – či už sa pýta na súhlas so zmluvou alebo s vojenskými základňami USA. Tým skôr, keď vieme, že vláda demagogicky argumentuje tým, že žiadne vojenské základne USA sa tu nebudú stavať – no prirodzene, takto otázka nestojí: vojenské základne budú de iure patriť Slovenskej republike, ale de facto budú prenajaté Spojeným štátom na neurčito. Občianske združenie Zjednotení za mier preto ponúklo organizátorom referenda vlastnú otázku, ktorá znie takto: „Žiadame Národnú radu Slovenskej republiky, aby prijala ústavný zákon o zákaze dočasného či trvalého rozmiestnenia akýchkoľvek cudzích vojsk na území Slovenskej republiky.“
Takáto otázka by nielen vykastrovala, a tým pádom aj eliminovala zmysel celej zmluvy, ale výsledok v podobe ústavného zákona tiež zabráni v budúcnosti akýmkoľvek pokusom o obsadenie územia Slovenska akýmikoľvek zahraničnými jednotkami pod akoukoľvek zámienkou. Zdôrazňujem však, že je to moja ponuka, nie podmienka. V prípade, že sa nepodarí dosiahnuť medzi rozhašterenými skupinami zhodu a jednotu, otvorene vyhlasujem, že vyzvem všetkých svojich fanúšikov na podporu tej petičnej akcie za referendum, ktorá bude s účasťou Smeru-SD, pretože jedine u nich je záruka alebo vysoký predpoklad, že sa im podarí vyzbierať potrebný počet podpisov v priebehu niekoľkých týždňov. Ak sa roztrieštime, zneistíme a znechutíme tým ľudí natoľko, že nemusia prísť k urnám. A buďte si istí, že druhá strana to už bude vedieť zneužiť pomocou štedro financovanej propagandy a roztrhá nás ako svorka vlkov. Preto všetky strany vyzývam k jednote, vzájomnej ústretovosti a nezneužívaniu tejto témy na podružné ciele. Toto je taká dôležitá a kľúčová vec pre budúcnosť Slovenska, že som ochotný spojiť sa pre mier a suverenitu našej vlasti s každým, kto to s ňou myslí úprimne a je ochotný pre to niečo obetovať. Ďakujem za porozumenie, a prosím aj vás, aby ste apelovali na tých rozvadených kohútov na jednom smetisku, aby sa spojili a dohodli na jednej otázke!
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU
„V poslednom čase som totiž nadobudol pocit, že niektoré strany to nemyslia vážne, že to berú len ako drahý prieskum verejnej mienky a že im ide viac o nazbieranie politických bodov ako o úspech referenda.“
Problém je v tom, že nielen v poslednom čase a nielen v tejto veci. Takto je to totiž permanentne a v prakticky akejkoľvek otázke, bez ohľadu na jej závažnosť. Až si začínam myslieť, že v niektorých prípadoch sa už nejedná o nejaké „zbieranie politických bodov“, malicherné, ale aspoň pochopiteľné, ako skôr o cielenú politickú SABOTÁŽ. Spomeňme v tejto súvislosti napr. na prezidentské voľby, kde takéto správanie priviedlo k neblahým dôsledkom, ktorých plody žneme dodnes. Iste sa nie vždy jedná o zlý zámer, častejšie asi ide o veci ako sú nadmuté ambície, politická krátkozrakosť, alebo jednoducho hlúposť – javy na slovenskej politickej scéne bežné. Dúfal som, že vzhľadom k súčasnej KATASTROFÁLNEJ situácii (nielen v otázke amerických vojsk) dôjde aspoň k nejakému posunu, ale asi som naivný. Mnohí akoby si stále neuvedomovali vážnosť situácie, čo sa žiaľ týka tak politiky ako aj samotných občanov. A čas letí, už zajtra môže byť neskoro.
Netreba strácať čas vypisovaním takýchto výziev, treba sa osobne stretnúť za jedným stolom a tam sa to dá dohodnúť za pár minút. Ja osobne neverím, že sa to podarí, pretože opoziční lídri nie sú mentálne schopní dohody s nikým, ničím a o ničom. Dlhodobo to potvrdzuje aj autor výzvy.
Za MIER, za SLOVENSKO!!!
Na tom sa predsa dá dohodnúť.
Verím v múdrosť opozičných politikov!