V ostatnom čase európski politici, analytici a médiá poukazujú na to, že projekt takzvaného „Východného partnerstva“ zachádza do slepej uličky. Pôvodne to bol projekt Európskej únie zameraný na zintenzívnenie vzťahov so šiestimi krajinami ležiacimi východne od EÚ – bývalými sovietskymi republikami. Tento projekt bol iniciovaný Poľskom a následný návrh bol vypracovaný v spolupráci so Švédskom.
Prezentovali ho ministri zahraničných vecí Poľska a Švédska na Rade pre zahraničné veci (Foreign Affairs Council – FAC) v Bruseli 26. mája 2008 a spolok bol oficiálne založený na summite v Prahe 7. mája 2009. Prvé stretnutie ministrov zahraničia zúčastnených krajín sa uskutočnilo 8. decembra 2009 v Bruseli. Východné partnerstvo pozostáva zo šiestich postsovietskych štátov: Arménska, Azerbajdžanu, Bieloruska, Gruzínska, Moldavska, Ukrajiny a EÚ.
Ak necháme bokom tradičné pokrytectvo a falošnosť Bruselu, daný spolok bol namierený na to, aby sa podarilo vytrhnúť uvedené krajiny spod ruského vplyvu, urobiť z nich veľkých nepriateľov Ruska a čo najskôr ich dostať do NATO. Istý čas sa viedla búrlivá polemika, či prizvať do združenia Bielorusko, najväčšieho priateľa Ruska, napokon dostalo pozvánku práve z obáv pred silnejúcim ruským vplyvom v krajine a zároveň to bol pokus rozhádať Moskvu s jej najväčším kamarátom.
Trik však vyšiel iba čiastočne. Vydarili sa viac alebo menej farebné revolúcie majdanového typu na Ukrajine, v Gruzínsku, Arménsku a Moldavsku. Všetky pokusy zorganizovať euromajdan v Bielorusku boli neúspešné vrátane mohutného útoku spoločných síl euroamerickej „demokracie“ a „piatej kolóny“ v samotnom Bielorusku, ku ktorému došlo vlani na jeseň. Ani v ostatných krajinách zástupcovia „západnej civilizácie“ ešte nevyhrali a situácia je nestabilná. Verejnosť v týchto krajinách si čoraz viac uvedomuje falošnosť a pokrytectvo európskych a zaoceánskych politikov, ktorí absolútne kašlú na sny a priania obyvateľov týchto štátov. Nesnažia sa im pomôcť, aby mali lepší a šťastnejší život, ale mienia iba podrobiť tieto krajiny a vytvoriť z nich otrokov, besných protiruských psov.
Téme „Východného partnerstva“ sa venovala vo svojom článku aj skupina analytikov bieloruského portálu Belnovosti. Tento zaujímavý príspevok „Восточное партнерство“ для восточного немца: лица европейской дипломатии“ (“Východné partnerstvo“ pre východného Nemca: tváre európskej diplomacie“ https://www.belnovosti.by/politika/vostochnoe-partnerstvo-dlya-vostochnogo-nemca-lica-evropeyskoy-diplomatii/ ponúkneme našim čitateľom v plnom znení v dvoch častiach – predkladáme jeho prvú časť.
Program „Východné partnerstvo“ bol svojho času koncipovaný ako projekt susedskej politiky EÚ, ktorý umožňuje nadviazať vzájomne výhodné vzťahy s bývalými sovietskymi republikami, ktorých prechodné režimy potrebovali technickú, finančnú a intelektuálnu pomoc na prechod od postkomunistického autoritarizmu k demokracii. Podľa plánu autorov projektu Východné partnerstvo malo prispieť k vytvoreniu pásu stability medzi EÚ a Ruskom, kde by mladé štáty v spolupráci s Bruselom mohli posilniť svoje inštitúcie a postupne sa približovať k zjednotenej Európe prostredníctvom uzatvárania dohôd o Asociácii a zóne voľného obchodu. Takto sa dané plány vysvetľovali pre svetovú verejnosť. Ich ozajstná podstata bola, pochopiteľne, iná…
Na tieto ciele boli vyčlenené a vyčleňujú sa v súčasnosti miliardy eur. Boli identifikované „majstrovské“ štáty reprezentované Gruzínskom, Ukrajinou, Moldavskom a Arménskom, ktoré urobili najväčší pokrok na ceste partnerstva s EÚ. V posledných rokoch v správach diplomatov Európskej služby pre vonkajšiu činnosť (autonómna organizácia EÚ – pozn. aut.) Bruselu dokonca problematické Bielorusko a Azerbajdžan už nevyzerali ako outsideri. S vládami týchto krajín sa aktívne diskutovalo o rôznych projektoch v oblasti cezhraničnej spolupráce, zjednodušovania vízového režimu, ľudských práv atď. „Východné partnerstvo“ je nešťastným fiaskom Európskej únie.
Ak sa však pozriete na skutočný stav vecí, obraz bude úplne odlišný od toho, ktorý sa pre daňových poplatníkov vykresľuje v kanceláriách bruselských úradníkov. Vo svojej podstate „Východné partnerstvo“ sa namiesto vytvorenia pásu stability zmenilo na vytvorenie ďalšej zóny nestability v blízkosti hraníc Európskej únie: dnes zažívajú takmer všetky krajiny bez ohľadu na stupeň svojej blízkosti k Bruselu akútne ťažkosti nielen v ekonomike, ale aj v oblasti politiky a bezpečnosti.
Niektorí členovia programu, najmä Arménsko a Azerbajdžan, vedú vojnu medzi sebou, iní, ako napríklad Ukrajina, vedú vojnu s povstalcami na svojom území, ďalší, ako napríklad Gruzínsko a Moldavsko, stoja pred problémom separatistických regiónov a v Bielorusku vypukla politická kríza. To všetko je umocnené politickou nestabilitou, nízkou legitimitou štátnych úradov v očiach spoločnosti a problémami korupcie, kde sa Ukrajina a Moldavsko, ktoré, mimochodom, majú dohodu o pridružení s EÚ, v skutočnosti stali synonymami tohto nechutného, odporného javu.
Ak ide o Bielorusko, problémy s touto krajinou, ktoré sa za posledných päť rokov zdali blízko k vyriešeniu, nielenže nezmizli, ale sa ešte viac zhoršili. Po prezidentských voľbách, proti výsledkom ktorých sa konali masívne opozičné demonštrácie, sa štát ponoril do politickej krízy a na oficiálny Minsk už boli uvalené sankcie EÚ. Pritom stály líder krajiny Alexandr Lukašenko, ktorého pred rokom vo Viedni nadšene vítali na vysokej úrovni, sa zároveň opäť stal persona non grata pre európskych komisárov, ktorí si s ním len nedávno vymieňali podania rúk a úsmevy.
Najhoršie na tejto situácii je, že politika EÚ proti Bielorusku sa podobá kolesu sansáry (sansára, alebo nepresne, samsára je v budhizme, hinduizme, džinizme a ďalších príbuzných nábožensko-filozofických systémoch pojem pre cyklickú existenciu, neustály kolobeh vzniku a zániku, v ktorom sa nachádzajú bytosti. Kým sú v sansáre, nachádzajú sa pod vplyvom ilúzií mysle a prežívajú utrpenie), keď v priebehu 20 rokov sa sankcie nahrádzajú ťahaním medových motúzov v dialógu s režimom a predvídateľnosť tejto politiky devalvuje nielen dôležitosť sankcií, ale aj samotného dialógu.
To znamená, že „Východné partnerstvo“ sa v skutočnosti skončilo úplným neúspechom EÚ, pričom implementácia programu zapríčinila nielen opačné výsledky oproti zamýšľaným plánom pre zúčastnené krajiny, ale prehĺbila sa aj priepasť vo vzťahoch medzi Európskou úniou a Ruskom. Prirodzene, existujú objektívne dôvody na vysvetlenie tohto zlyhania, ktoré Brusel v zásade nemohol ovplyvniť z diplomatickej pozície.
Významný podiel zodpovednosti však nesú zamestnanci Európskej služby pre vonkajšiu činnosť, vedúci misií EÚ v šiestich krajinách Východného partnerstva a ďalší zodpovední úradníci. Práve ich zlý výpočet, slabé kompetencie a skorumpované väzby s miestnymi oligarchickými režimami viedli k zlyhaniu mimoriadne nákladného programu a celej európskej politiky vo východnej Európe a na Kaukaze.
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU