F a š i z m u s je dnes skloňovaný v rôznych podobách a jeho definovanie patrí k najkontroverznejším témam diskutovaným medzi historikmi, filozofmi, politológmi a ďalšími odborníkmi spoločenských vied. Existuje viacero výkladov tohto ideologického hnutia, ktorým fašizmus nepochybne je. Spoločne sa však zhodnú, že toto ideologické a politické hnutie, ktoré vzniklo v 20. rokoch minulého storočia, odmieta demokratickú formu vlády a potláča osobnú slobodu občana. Je to hnutie založené na nadradenosti určitého subjektu (národa, rasy, pohlavia), na rasizme, nacionalizme a vodcovskom princípe spočívajúcom v bezvýhradnej poslušnosti a oddanosti jednotlivca jeho vodcovi. Je to hnutie, ktoré je genetickou súčasťou kapitalizmu.
Fašizmus má triednu podstatu. Pri jej určení zohral významnú úlohu VII. kongres Komunistickej internacionály (1935), na ktorom Juraj Dimitrov (bulharský komunistický revolucionár) podal klasickú definíciu vládnuceho fašizmu: „ … otvorená, teroristická diktatúra najreakčnejších, najšovinistickejších a najimperialistickejších živlov finančného kapitálu.“ Charakterizoval ho ako vládny systém politického banditizmu, systém provokácií a týrania pracujúcich a revolučných síl ako bezuzdnú agresiu voči iným národom a krajinám. Túto charakteristiku napriek tomu, že zapadá do obdobia nástupu fašizmu v Nemecku v tridsiatych rokoch, veľmi nápadne kopíruje aktuálne dianie na súčasnej svetovej politickej scéne, kde charakteristika vládnuceho politického banditizmu plne zodpovedá politike Spojených štátov amerických.
Dôležité je dať si odpoveď na zásadnú otázku: Prečo a ako sa mohol fašizmus dostať k moci? Rôzne analýzy potvrdili, že to bolo v dôsledku spolupráce buržoáznej elity s vodcami sociálnej demokracie prispôsobujúcej sa daným podmienkam, v dôsledku čoho sa robotnícka trieda rozštiepila, politicky a organizačne odzbrojila. Na otázku: Ako zabrániť nástupu fašizmu k moci? dal opäť J. Dimitrov jasnú odpoveď … prvé, čím treba začať, je vytvorenie jednotnej fronty… Akčná jednota proletariátu v národnom a medzinárodnom meradle – to je tá mocná zbraň, ktorá robí robotnícku triedu schopnou nielen úspešnej obrany, ale aj úspešného protiútoku proti fašizmu…“
Fašizmus sa zrodil po skončení I. svetovej vojny v Taliansku. Katastrofálna hospodárska situácia v krajine po vojne, nárast chudoby a neschopnosť prevažne liberálnych vlád stabilizovať vnútornú situáciu fašistom pomáhala v náraste ich podpory. V roku 1922 uchopil moc v krajine vodca talianskeho fašistického hnutia Benito Mussolini. Obdobná situácia bola po vojne v porazenom Nemecku, kde sa vo voľbách v roku 1933 dostal k moci nacistický vodca Adolf Hitler. Aj v prípade nacizmu možno hovoriť o ideológii vychádzajúcej práve z fašizmu, rasizmu a extrémneho nacionalizmu. Rovnako ako v prípade Talianska bola podpora Hitlera daná zlou sociálno-ekonomickou situáciou nemeckého obyvateľstva v dôsledku jeho porážky v I. svetovej vojne. Inými slovami, že za zrod fašizmu a nacizmu ako otvorene teroristickej diktatúry najreakčnejších, najšovinistickejších a najimperialistickejších elementov finančného kapitálu boli zodpovedné západné európske mocnosti, a to práve svojou imperialistickou politikou.
Už v roku 1937 bolo zjavné, že v ceste napĺňania Hitlerovej vízie Veľkonemeckej ríše stoja predovšetkým Rakúsko a Československo. Ich bleskovým zničením sledoval posilnenie vojenského potenciálu Nemecka a získal tak výhodné pozície proti ZSSR, ale aj proti Francúzsku a Veľkej Británii. Tieto ciele odrážali nemeckú zahraničnú politiku, ktorej realizáciu umocňovali aj západné mocnosti svojou krátkozrakou politikou uzmierovania sa s nacistickým Nemeckom. Horlivým stúpencom spolupráce a dohody s nacistami bol predovšetkým britský premiér Chamberlain a zakrátko tento kurz nasledovalo aj Francúzsko. K politike ústupkov v medzinárodných vzťahoch ich viedla sebecká a krátkozraká snaha ochrániť sa pred prípadnými vojenskými konfliktmi s Nemeckom, ako aj strach z komunizmu. Ústupčivá politika Západu bola Nemeckom považovaná za slabosť a viedla k posilňovaniu jeho imperiálnych záujmov. Dôsledkom týchto medzinárodných vzťahov bolo násilné pripojenie Rakúska k Nemecku v marci 1938. Postupne boli znegované podmienky Versaillskej zmluvy z roku 1919. Západ sa obmedzil len na formálne diplomatické protesty.
(Video: Map History/youtube.com)
Na rade bolo Československo
V Nemecku sa zrodil vojenský plán bleskového obsadenia Československa, známy ako „Fall Grün“, ktorý sa mal realizovať rýchlo, bez možného zásahu spojencov. Na dosiahnutie tohto cieľa bola Nemeckom vykonštruovaná a živená fikcia toho, ako Československo diskriminuje a utláča silnú nemeckú menšinu. Na gradovanie tejto problematiky využívalo Henleinovu Sudetonemeckú stranu v ČSR. V máji 1938 sa v ČSR konali všeobecné voľby, ktoré sa Hitler pokúšal využiť na vyvolanie provokácií a konfliktov v česko-nemeckom pohraničí. Odpoveďou mal byť vojenský útok nemeckých vojsk sústreďovaných pri hraniciach s ČSR. Vláda ČSR reagovala 20. mája 1938 vyhlásením čiastočnej mobilizácie, ktorú obyvateľstvo vnímalo pozitívne – ako akt obrany republiky. Nemecko dočasne cúvlo od otvorenej agresie proti Československu a zvolilo cestu vnútorného rozkladu republiky, ktorú realizovalo cez nemeckú, maďarskú a poľskú menšinovú politiku, ako aj cez zámerné gradovanie sporov medzi českou časťou republiky a čoraz radikálnejšími autonomistickými snahami na Slovensku. Celú situáciu významne ovplyvňovali aj územné nároky Poľska a Maďarska voči Československu.
V kontexte uvedených udalostí a nemeckej propagandy proti ČSR v Európe majú na rozbití Československa zásadnú zásluhu západné mocnosti. Británia spoločne s Francúzskom, najbližším spojencom ČSR, už od apríla 1938 vyvíjala nátlak na Prahu, aby bola ústretová k požiadavkám sudetských Nemcov v republike, a teda Hitlerovi. Francúzsko hľadalo zámienky, ako nedodržať spojeneckú zmluvu s ČSR a neposkytnúť mu vojenskú pomoc v prípade napadnutia Nemeckom. Z hľadiska dnešného chápania dejín a politiky je potrebné zdôrazniť, že ústupčivá politika Veľkej Británie a Francúzka voči záujmom Nemecka, a teda proti záujmom Československa, mala plnú podporu USA, ktoré stáli na pozíciách, že vojnu v Európe treba odvrátiť za každú cenu. Na programe dňa bola aj záchrana kapitalistickej podstaty Európy od vážnej politickej a sociálnej krízy. Naopak, treba pripomenúť, že proti politike ústupkov Západu voči Hitlerovi presadzoval Sovietsky zväz vytvorenie širokého frontu proti možnej nacistickej agresii v Európe.
Československo, ktoré bolo svojou buržoáznou podstatou súčasťou tzv. demokratického Západu, sa spoliehalo na pomoc svojich západných spojencov, ktorí už vedome plánovali zradu ČSR. Na jeseň 1938 už Hitler otvorene deklaroval svoj záujem pripojiť česko-nemecké pohraničie k Ríši. Rovnako sa ani Maďarsko netajilo záujmom spočiatku o celé územie Slovenska, neskôr aspoň o jeho južné časti s maďarskou menšinou. Veľká Británia a rovnako tak Francúzsko čím ďalej tým viac ustupovali Hitlerovým nárokom. Vyvrcholením politiky ústupkov veľmocí voči nacistickému Nemecku bola zrada, známa ako Mníchovská dohoda z 30. septembra 1938. Predstavitelia západných mocností, Veľkej Británie, Francúzska, Nemecka a Talianska, bez účasti Československa (známe ako „o nás bez nás“) rozhodli o odstúpení československých území Nemecku. Československá vláda a prezident tento diktát prijali. Dvere pre fašizmus v Európe a najväčší vojnový konflikt v dejinách sa otvorili. Za tento tragický vývoj v polovičke 20. storočia nie je zodpovedný bývalý Sovietsky zväz, ako sa to snažia deklarovať novodobí deformátori dejín, ale západné mocnosti, ktorých podstata spočívala na kapitalistických princípoch. Vznik samotného fašizmu a nacizmu bol a aj dnes môže byť prejavom systémovej krízy a zároveň najreakčnejšou podstatou kapitalizmu.
Transformácia Slovenska po roku 1989 je realizovaná na kapitalistických princípoch. Na sociálno-ekonomických princípoch, ktorých súčasťou sú hospodárske krízy a vážne sociálne otrasy. Ide o spoločenský systém, ktorý už v minulosti zrodil fašizmus a nacizmus ako svoju systémovú súčasť. Dnes sa Slovensko cez svoju politickú reprezentáciu opäť bezvýhradne hlási k transatlantickým štruktúram vo svete. Za svojich strategických spojencov a ochrancov považuje tie isté krajiny, ktoré v záujme svojich egoistických a imperiálnych záujmov, pod pláštikom zachovania mieru v Európe zradili a podpísali diktát, ktorý viedol k strate našej štátnosti a tiež najničivejšej vojne v dejinách. Stojí za to, zamyslieť sa nad dejinami…
Nech žije Deň víťazstva, fašizmus však nie je mŕtvy!
