Byť či nebyť. Táto shakespearovská dilema sa stala obrazne akousi ikonou pre veľkú časť nášho rozhodovacieho procesu. Najnovšia verzia tejto dilemy je – ísť či nejsť na referendum. Nezriedka počúvam námietky celkom bežných občanov – A načo? Aj tak sa tým nič nezmení. Výsledky referenda nie sú záväzné pre vládne štruktúry od miestnej po vrcholovú, vládnu, dokonca ani pre madam v Prezidentskom paláci.
Pohŕdanie vôľou a ústavným právom občanov podieľať sa na správe vecí verejných je nielen prejavom pohŕdania, no podľa mňa ešte viac strachu. Že darebákmi prisvojená moc sa môže vrátiť späť do rúk občanov. Veď ktorá z vládnych strán mala v predvolebných kortešačkách a volebných programoch deklarované to, čo dnes tak drsne presadzujú – ignorovanie platných právnych noriem, morálky, vnucovanie svojej pokrivenej a zapredaneckej vôle občanom suverénneho štátu.
Či už ide o naše (pardon – nie naše, ale tzv. našich poslancov) pôsobenie v Európskom parlamente, alebo tzv. „našich“ poslancov (hopsa! – opäť nie našich poslancov, lebo to nie sú naši poslanci, ale sú to poslanci strán, za ktorými sú tí, ktorí ich financujú) na národnej úrovni. Mnohí nepokryte slúžia cudzím mocenským záujmom dokonca na vládnej úrovni – a nič. Akoby sa nič nedialo. Akoby neskladali sľub Slovenskej republike a nie inej mocnosti. Pritom mnohé rozhodnutia nepochybne hraničia s vlastizradou a sú v príkrom rozpore so záujmami občanov Slovenskej republiky.
Týka sa to ekonomiky i ďalších kľúčových sektorov politiky. Takže – ísť alebo nejsť na referendum? Moja odpoveď je jednoznačná – Ísť! Prečo? Lebo tým dáme najavo, že sme tu, že sme pripravení a ochotní sa podieľať na správe vecí verejných, že si uvedomujeme našu zodpovednosť za osud Slovenska, no predovšetkým za osud našich detí, vnukov, pravnukov. Že nám nie je náš spoločný osud ľahostajný!
Artur Kormi – delník
