„Môj syn je zabitý, zakryte telo vlajkou.
Nechajte, nech látka po kvapkách absorbuje všetku jeho krv, aby z nej boli ďalšie vlajky červené“.
(Tokuko Kondo, matka študenta, ktorý zomrel v Tokiu počas udalostí Krvavého mája, 1952).
Masová prvomájová demonštrácia komunistov a pracujúcich v Tokiu v roku 1952, ktorá bola vystavená policajnému násiliu, brutalite režimu, bola oficiálne nazvaná len „výtržnosťou“. Tisícdvestotridsať jej účastníkov bolo zatknutých, z toho dvestošesťdesiat osôb bolo postavených pred súd.
Začal sa tak prípad „Prvý máj“, ktorého cieľom bolo vyvolať novú vlnu represií proti pracujúcim.
Dlhodobý boj, ktorý viedli obžalovaní v tomto trestnom prípade, je preniknutý duchom tohto proletárskeho sviatku, duchom solidarity a bratstva. Solidarita a dary stíhaným od občanov Japonska do fondu „Prvý máj“ dosiahli impozantnú sumu. Najlepší právnici v krajine sa dobrovoľne prihlásili na ich obranu. Dlhé roky niesť meno obžalovaného nie je ľahkou záležitosťou.
Keď boli zatknutí demonštranti – niektorí po troch mesiacoch, niektorí po roku prepustení z vyšetrovacej väzby, iba trinásť ľudí sa mohlo vrátiť do svojich predchádzajúcich zamestnaní. A tí, ktorým sa podarilo získať novú prácu, boli pod tichým tlakom polície onedlho zas prepustení.
Pre toto obzvlášť trpel obvinený Takeo Shiga, ktorý bol predtým sám policajtom. Svoju policajnú službu začal ešte v čase vrcholiacich vojnových amerických bombardovacích náletov. Zničené telá sa museli z ruín odstrániť, musel sa na tom podieľať a aj z toho dôvodu Shiga vojnu hlboko nenávidel. Preto po prečítaní Štokholmskej výzvy začal zbierať podpisy svojich kolegov pod túto výzvu, za čo bol okamžite prepustený.
Rovnako ako ďalší zatknutí členovia „Krvavého mája“, dostal Takeo Shiga povzbudivé listy a balíky. Neznáma študentka, ktorá mu uplietla teplý šál, sa neskôr stala jeho manželkou a spoločníčkou na jeho zložitej životnej ceste.
„Keď som bol zvolený za vedúceho skupiny obvinených, musel som sa stať z kovoobrábača právnikom,“ žartuje súdruh Okamoto. „Deň za dňom som chodil k právnikom a na pracovné stretnutia, hovoril som, písal, diskutoval, aktivizoval, zbieral dary. Súdny proces si vyžadoval veľa peňazí, nebol čas myslieť na seba. Spal som priamo v kancelárii, jedol som sám, neviem čo a za čo. Ale na svojich pleciach som mal aj manželku a synov. Jeden mal päť rokov, druhý dva. Teraz obaja dospeli a pracujú. Ale keď prechádzam okolo hračkárstva, stále ma bolí srdce. Nikdy za celú svoju mladosť som nemohol kúpiť jedinú hračku pre svoje deti…“
Japonskí pracujúci sú známi tým, že pracujú na svojich zamestnávateľov, na nadnárodné a domáce koncerny, korporácie i svojich domácich podnikateľov až otrocky oddane, dvadsať hodín denne, bez oddychu, bez práceneschopností, bez dovoleniek a sociálnych výhod. Väčšina z pracujúcich si za takúto otrockú a v podmienkach japonskej ekonomiky mimoriadne efektívnu prácu za celý život nemôže dovoliť zaobstarať ani slušné adekvátne bývanie ani nadštandardné vzdelanie pre svoje deti.
Napriek tomu šesť a pol milióna pracujúcich každoročne vyjde do ulíc japonských miest so spevom Internacionály na perách, aby 1. mája uskutočnili svoju disciplinovanú previerku síl a pripravenosti získať späť a ubrániť práva vydobyté v nekonečnom tvrdom boji.
Je to nevyhnutné ako jar, ako májové kvety čerešní.
To je povojnové Japonsko, ale aj Japonsko dnešných dní. Taký je japonský „demokratický“ kapitalizmus.
Zdroje: Vsevolod O. „Hot Ash“, dokumentárny príbeh)., sociálna sieť VK + voľné zdroje Facebook.
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU