Hrubá a primitívna deformácia dejín pokračuje

Verejnoprávna slovenská televízia (RTVS) vysiela cyklus relácie pod názvom „Slovenský panteón“. Cieľom má byť bližšie predstavenie významných osobností slovenských dejín, ale i súčasnosti. Zámer bezpochyby treba pozitívne hodnotiť. Do tohto výberu boli zaradené osobnosti, ktoré sa v rámci projektu „Najväčší Slovák“ v roku 2019 dostali na základe hlasovania verejnosti do prvej desiatky. Pre pripomenutie spomeniem, že ide o Juraja Jánošíka, Jozefa Gabčíka, Antona Srholca, Ľudovíta Štúra, Cyrila a Metoda, Petra Sagana, Milana Rastislava Štefánika, Andreja Hlinku, Alexandra Dubčeka a Gustáva Husáka. Musím zdôrazniť, že práve zaradenie Gustáva Husáka medzi favoritov tohto projektu sa stretlo so značnou nevôľou jeho tvorcov. Určite ostali zaskočení, keď sa vo finálovej desiatke ocitol posledný československý, komunistický prezident. Tak však rozhodli ľudia v elektronickom hlasovaní a určite to o niečom svedčí.

Osobne som zástancom toho, aby aj v našej slovenskej spoločnosti bol kladený dôraz na vlasteneckú výchovu našej mladšej generácie. Je nepochybne dôležité vzdelávať ju a formovať u nej objektívny a pozitívny vzťah k našim kultúrnym tradíciám, k našej histórii a, samozrejme, aj k postavám našich dejín. Bez nich je ťažko hovoriť o nejakej národnej identite, suverenite, a teda aj vlastenectve. História nie je čierno-biela a ak ju chceme poňať čo najobjektívnejšie, je nevyhnutné ju vnímať a aj hodnotiť v celom kontexte udalostí, ktoré ju spoluvytvárali. Rovnako tak treba vnímať tie osobnosti, ktoré boli tvorcami či spolutvorcami našich dejín, a teda aj našej prítomnosti.

Slovenská televízia ako jeden z dôležitých nástrojov formovania národného povedomia a vôbec vedomia predovšetkým našej mladej generácie, ktorá by sa ako verejnoprávna inštitúcia mala opierať o vedecké poznatky a fakty, na túto úlohu rezignovala. Naopak, stala sa nástrojom vedomej manipulácie výkladu dejín a ich prekrúcania. Dôkazom toho je aj spomenutá relácia „Slovenský panteón“, v ktorej je podávaný skreslený, zmanipulovaný a tendenčný obraz jednotlivých slovenských dejateľov (jediný Peter Sagan je žijúcim športovcom). Slovenská televízia si uzurpovala právo nie na objektívny výklad životných príbehov a osudov menovaných osobností, ale na ich hodnotenie a jeho podsúvanie divákom. Obmedzila sa na nekritické glorifikovanie napríklad Antona Srholca či Andreja Hlinku a, naopak, zatratenie Gustáva Husáka.

Táto, priam bohapustá historická manipulácia vyvrcholila práve v nedeľu 21. februára v časti o Gustávovi Husákovi. Niet sa čo diviť, keď jej spolutvorcami boli novodobí inkvizítori. Bolo by určite šokujúce, keby táto televízia v kontúrach súčasnej politickej moci a už viac ako tridsať rokov trvajúcej antikomunistickej, križiackej výpravy povedala pravdu.

Slovenská televízia teda celkom účelovo, v hrubom rozpore s historickými faktmi, vykreslila Gustáva Husáka ako cinického, egoistického, bezohľadného, nemorálneho a po moci bažiaceho funkcionára, „zločineckej“ organizácie teda, komunistickej strany. Viackrát bolo v relácii zopakované heslo „účel svätí prostriedky“, ktorým sa mal údajne nemorálny Husák riadiť. Jeho osobnosť bola zhadzovaná opakovaným označovaním za akéhosi kňaza komunizmu. Akoby malo byť niečo zlé na tom, že sa Husák aj na základe vlastných životných skúseností, na základe ťažkej chudoby, ktorú zažil a videl všade okolo seba, postavil na stranu obyčajných ľudí. Áno, je pravda, že Husák sa postavil za myšlienky komunizmu a socializmu a zostal im verný celý svoj život. Bol im verný za prvej Československej republiky, keď boli komunisti často perzekvovaní. Bol im verný v časoch fašistického prenasledovania, v zložitých päťdesiatych rokoch 20. storočia, keď sa stal obeťou politických procesov. Na stranu socializmu sa postavil aj v období nazývanom „Pražská jar“ a hodnotám socializmu zostal oddaný aj po politickom prevrate v novembri roku 1989. Jednostranné a neobjektívne dehonestovanie komunistickej ideológie, ako aj prvého historického pokusu o socializmus, ktorý sa v Československu realizoval po II. svetovej vojne, je stále na programe dňa. V tomto duchu postupovala aj Slovenská televízia. Zostáva teda len na samo iniciatíve mladej generácie, aby sama hľadala pravdu o tomto hodnotovom prúde, ako aj o socialistickej minulosti. Osobne som toho názoru, že nie je vzdialené obdobie, keď bude práve obdobie socializmu 20. storočia kriticky, avšak objektívne zhodnotené.

Vrátim sa však ku Gustávovi Husákovi. Poznajúc a poznávajúc historické fakty o Husákovi a jeho osobe si dovolím tvrdiť, že je to práve Gustáv Husák, ktorého možno bez akýchkoľvek škrupúľ, bez ohľadu na jeho komunistické politické presvedčenie, ktoré môže niekomu prekážať, označiť za najvýznamnejšiu postavu moderných slovenských dejín. Bol to vlastenec, antifašista a bojovník za sociálnu spravodlivosť, ktorému je možné nezmyselne vyčítať len to, že mal úžasnú schopnosť vnímať a pochopiť spoločenské procesy, globálnu politiku a v tomto kontexte možnosti svojej česko-slovenskej vlasti. V súlade s tým aj konal. Nie preto, aby bez morálky uspokojoval svoje mocenské ambície tak, ako to pred diváka predostrela televízna obrazovka. Husák bol nielen antifašistom, ale jedným z hlavných organizátorov antifašistického hnutia na Slovensku, a teda aj Slovenského národného povstania, vďaka ktorému bol po skončení II. svetovej vojny náš národ zaradený medzi víťazné národy bojujúce proti fašizmu. Práve tento fakt mal rozhodujúci a pozitívny vplyv na ďalší osud slovenského národa. V televíznej relácii, určite zámerne, akosi pozabudli uviesť, že práve Husák bol autorom Deklarácie Slovenskej národnej rady, teda dokumentu, ktorý dával SNP dušu. Len okrajovo spomenuli, že to bol Husák a ďalší komunisti, ktorí mali významný, ak nie zásadný podiel na Vianočnej dohode v roku 1943, a teda na zjednotení antifašistického odboja.

Len veľmi okrajovo bolo uvedené, že Husák úprimne, počas celého života, sa usiloval o rovnoprávne postavenie národov v ČSR, že aktívne vnímal potrebu budovania československého štátu na nových, demokratických princípoch s rešpektovaním práv Slovákov, ako suverénneho a emancipovaného národa. Bol to práve Husák, ktorý mal rozhodujúcu zásluhu na tom, že k 1. januáru 1969 vznikla Slovenská socialistická republika a že Československo sa stalo federatívnym štátom. Práve týmto aktom, vďaka Husákovi, bolo naplnené tisícročné úsilie Slovákov o svoju národnú suverenitu a oficiálne aj štátnosť. Na svete bola Slovenská republika so svojím parlamentom a vládou, aj keď v rámci ČS federácie.

Husák sa stal po roku 1968 až do novembra 1989 hlavnou tvárou Československa. Tak, ako sa už v posledných rokoch vžilo aj v relácii Slovenský panteón, bol Husák v tom hanlivom zmysle označený za akéhosi normalizátora. Áno, Husák bol hlavným normalizátorom, avšak v zmysle maximálneho úsilia o upokojenie turbulentnej situácie v spoločnosti po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968. Tu sa preukázala jeho politická prezieravosť. Aj vďaka jeho inteligencii, rozvahe, mierumilovnosti a schopnosti vnímať beh udalostí vo svete, došlo ku skutočnej konsolidácii pomerov a k progresívnemu rozvoju všetkých stránok spoločnosti. Toto je fakt nezávislý od postoja hodnotiacom udalosti roku 1968.

Dosť zahmlene bolo v Husákovom životopise uvedené, že medzi základné axiómy jeho činnosti patril zápas za sociálnu spravodlivosť. Za obdobie jeho prezidentovania došlo k takému rozvoju všetkých sfér spoločnosti, aké nemajú v dejinách národov Čechov a Slovákov obdobu. Možno preukázateľne tvrdiť, že éra socializmu v Československu od 70. rokov minulého storočia až do jeho premyslenej a dobre zorganizovanej likvidácii v roku 1989, priniesla väčšine občanov nebývalý sociálny, vzdelanostný či kultúrny rozvoj. Od novembra 1989 až doposiaľ sa v hospodárskej oblasti Slovenská republika ani Česká republika ani len nepribližujú úrovni dosiahnutej za Husáka. O reálnom porovnávaní životnej úrovne, zdravotnej starostlivosti a vôbec spoločenských istôt dnešnej väčšiny spoluobčanov s prihliadnutím na konkrétnu úroveň vedecko-technického pokroku minulosti a súčasnosti nemôže byť ani reči.

Toto všetko sú však overiteľné fakty, a to nielen v archívoch. Aj dnes ešte žije obrovské množstvo svedkov Husákových čias. Je však maximálne škodlivé a trestuhodné, že slovenská televízia celkom verejne, zámerne a účelovo deformuje naše dejiny a pred mladou generáciou zamlčuje skutočnú pravdu. Slovenská televízia robí z porazených víťazov a z víťazov porazených. Takéto deformovanie ľudského poznania a vedomia môže mať do budúcnosti pre existenciu Slovákov ako národa fatálne dôsledky.

Na záver chcem uviesť, že Gustáv Husák nebol neomylnou postavou našich dejín a jeho éra nebola bezchybná a ideálna. Jeho osobnostná i charakterová výbava obsahovala i črty politickej dravosti, kalkulácie či ambicióznosti, inak by nebol dosiahol spoločenského vplyvu, ktorý mal. V každom prípade je to historická osobnosť, ktorá svojím značným intelektom, úprimným vzťahom k občanom Česko-slovenska a svojím celoživotným konaním, usiloval o povznesenie našich národov v časoch zložitej studenej vojny. V zápase za tieto ciele nie raz riskoval svoj život. Dotknúť sa ešte musím špekulatívneho tvrdenia v televíznej relácii o tom, ako sa mal Gustáv Husák na smrteľnej posteli vyspovedať, prijať posledné pomazanie a rozhrešenie od arcibiskupa Sokola. Je to čistá špekulácia a lož, ktorú už viackrát popreli jeho najbližší príbuzní. Je to zámerná snaha týmto tvrdením poprieť všetko, v čo Husák veril a čo vykonal.

Pri pohľade na naše národné dejiny mne osobne z celého radu našich významných historických osobnosti vysoko vyčnieva Gustáv Husák. Bol to práve on, ktorý zavŕšil sociálny zápas bájneho Jánošíka, zápas za národné a emancipačné úsilie Štúra, Hurbana, Hodžu či Milana Rastislava Štefánika. A aj keď sa to bude zdať zvláštne, Husák v konečnom dôsledku prispel k ochrane a zveľaďovaniu našich národných, kultúrnych a aj kresťanských zvykov a tradícií. Práve o všetky tieto hodnoty dnes opäť zvádzame zápas…