V reakcii na prijatie a nadobudnutie účinnosti novelizácie Zákona 125/2006 Z. z. o nemorálnosti (zločinnosti) komunistického systému, tzv. „Protikomunistického zákona“ v Slovenskej republike, publikoval náš spolupracovník z ČR súdruh M. K. pozoruhodný komentár v Komunistických listoch DIALOG. Článok uverejňujeme v plnom znení v slovenskom preklade.
Česi a Slováci by nemali byť zaskočení rozhodnutím slovenského parlamentu postaviť mimo zákona jedno celé historické obdobie. Už vôbec by ich nemalo prekvapiť, že z celej dlhej histórie bolo vybrané práve obdobie zvrhnutia kapitalistického barbarizmu, že práca dvoch generácií socialistického Československa sa ocitla mimo zákona, rovnako ako jediná antifašistická masová organizácia, ktorá sa postavila fašizmu. Rozhodnutie slovenského parlamentu reprezentujúceho buržoázne záujmy je plne sociálne-ekonomicky a politicky logické. Koniec koncov fašizmus, ako preukazuje sama história a ako povedal Bertolt Brecht, nie je ničím iným ako kapitalizmom v kríze. Nemalo by nás miasť, že demokracia je skloňovaná vo všetkých pádoch, pri každej príležitosti, a nenosia sa vojenské uniformy. Nakoniec ani Tiso, ani Hácha, ani iní vrcholní predstavitelia fašistických štátov nenosili hitlerovské uniformy práve preto, že išlo o štáty plne závislé od nemeckého kapitálu a politicky išlo o obyčajné bábky Berlína bez akéhokoľvek vlastného vojenského potenciálu. Súčasná parlamentná väčšina spoločne so slovenskou prezidentkou, ktorá zákon bez zaváhania podpísala, musia byť chápané ako súčasný moderný prejav vyššie popísaných súvislostí.
Ľud Slovenska z vlastných každodenných skúseností aj zákonov, ktoré sú prijímané a vôbec z reality, ktorú prežíva v životnom i štátnom priestore svojej krajiny, veľmi dobre vie, či je alebo nie je kapitalizmus barbarským systémom. Ubehlo mnoho rokov od tej doby, čo sa vtedajšia nomenklatúra rozhodla, že prezlečie dresy, keď im situácia už neumožňovala ďalšie bohatnutie plynúce z práce a potu slovenského ľudu.
Za uplynulých 30 rokov raketovo stúpol štátny aj súkromný dlh, bola zničená výroba (priemysel, poľnohospodárstvo, infraštruktúra), ktorá bola vytvorená spoločnou prácou, a nie na základe vykorisťovania iných krajín alebo ľudí. Dodajme, že kvalita aj kvantita rastu životnej úrovne, HDP a vôbec všetkého v povojnovom Slovensku za vlády “zločincov” boli jednou z najväčších v celom vtedajšom svete a nemá v histórii obdobu.
Postupne bolo vynulované právo zamestnancov na demokratickej účasti na rozhodovaní a vôbec možnosti vyjadriť sa v rámci jednotlivých podnikov. Bol uchvátený verejný majetok. Právo na vzdelanie, zdravie, bývanie, prácu sa stali palivom na bohatnutie skupinky jedincov, na nadvládu bankového kapitálu a kapitálu nadnárodných korporácií, ktoré ovládajú životy ľudí aj prírodu na Slovensku.
Obete pandémie a ich triedny determinizmus je výsledkom kapitalistického spiatočníctva a perfektne organizovaného štátu chrániaceho záujmy kapitálu, a rozhodne nie zabezpečenia potrieb ľudu, ochrany ľudských životov a bezpečnosti. Kapitalistický štát nechce, ani nie je schopný, aj napriek niektorým účelovým proklamáciám, ísť týmto smerom. Má totiž jedinú možnú cestu: karanténu, ďalšie zintenzívnenie práce, exekúcie pre ľud a na druhej strane ešte väčšie uvoľnenie možností a priestoru pre koncentráciu kapitálu. Obete, zvyšovanie verejného a súkromného dlhu nie sú ničím iným ako pomníkom cesty, ktorú zvolili vládnuce “elity”.
Samozrejme, môžu navrhnúť a prijať akýkoľvek zákon, ale nemôžu ľuďom vziať právo vnímať prostredie, v ktorom žijú. Nemôžu zakryť obraz spoločnosti, ktorý majú pracujúci a nezamestnaní, to, čo vidia každý deň v školách, nemocniciach, zdravotníckych a sociálnych zariadeniach, v kultúre a nemôžu znemožniť porovnanie, kedy a za akých podmienok boli vytvorené.
Môžu si premenovať ulice, námestia, mosty, školy, ako chcú; môžu umiestniť nekonečný počet tabúľ EÚ k svojim príštipkárskym projektom, zorganizovať najrôznejšie fiesty, pretrieť skutočnosť veselými farbami, ale pravda zostane jasná, pretože je jasné kedy, ako a kým boli vybudované.
Násilie smerujúce proti ľudským potrebám charakterizuje kapitalizmus a realizácia takejto politiky je úlohou súčasnej politickej reprezentácie. Nech urobia čokoľvek, aj keď posunú dôchodkový vek na 74 rokov, keď ešte tak zvýšia čas na vykorisťovania ľudskej práce alebo nasadia náhubok všetkým pracujúcim, aj keď zmanipulujú demokraciu volebného procesu, ako chcú a dokážu, nemôžu zakryť objektívnu skutočnosť. Nemôžu vytvoriť nič bez vykorisťovania a zväčšovania verejného a súkromného dlhu, ktorý nie je ničím iným, než ukradnutým ľudovým bohatstvom, ktoré ľudu ako jeho tvorcovi plne patrí. Ale hlavne nedokážu vytvoriť nič v prospech ľudu, prírody alebo mieru.
Je to práve ľud sám, ktorý je solidárny s ostatnými a bez váhania poskytne pomoc, keď treba. Súčasný štát, ktorý súčasná politická nomenklatúra tak urputne bráni, jediné, čo veľkoryso rozdáva plným priehrštím, je imperialistické násilie, zasahovanie do vnútorných záležitostí iných štátov v mene ziskov nadnárodných podnikateľských kolosov, je to násilie smerom k ľudskej osobnosti.
Pritom ide o rovnaký národ, ktorý ešte nedávno šíril pomoc a solidaritu ostatným.
Komunistom rozhodne nepadá sánka prekvapením zo súčasnej situácie. Jasne si uvedomujú dialektickú zákonitosť histórie, ktorá okrem iného hovorí, že vykorisťovateľské štátne systémy sa v čase krízy vyvíjajú do absolutistických systémov, ktoré chránia záujmy úzkej vládnucej skupiny. Preto komunisti nikdy neprijmú, ako bolo tiež historicky preukázané práve v analogických obdobiach fašizmu a kríz, zákaz slobodného myslenia ani zákony, ktoré očierňujú život ľudu. Naopak, postavia sa do čela vytvorenia nevyhnutného spoločenského frontu za zvrhnutie násilného systému a diktatúry kapitálu verní svojej vedeckej teórii a tradíciám robotníckeho hnutia.
Slovenská republika rád a Víťazný február sú kompasom.
Každé pracovisko, každá obec, štvrť, ulica sa musí premeniť na pevnosť solidarity medzi pracujúcimi, pevnosť odboja proti kapitalistickému násiliu a barbarizmu.
Časy nemenných Mojžišových zákonov sa skončili.
Bolo treba milióny rokov, aby sa človek postavil na dve nohy a narovnal chrbticu. Nepadne znovu na štyri pre radosť a záujmy kapitálu.
Autor: M. K.
Pôvodný článok TU.
Pekne napísané, avšak pre terajších fašistov je to tak, ako keby si hrach na stenu hádzal. Jedine a jediná sila ktorá kedy stála proti fašizmu boli, sú a budú komunisti. Socdemáci kolaborujú takmer s každým, kto im čo len trocha podhodí nejaký ten grošík a teda nie sú zástancovia záujmov ľudu. Na tých fašisti blahosklonne pozerajú zvrchu. O pravici je aj zbytočne niečo vravieť, veď z nej fašizmus vychádza. Takže ak niekto na komunistov útočí tak je to len a len fašista.
Porekadlo,na hrubé vrece hrubá záplata platí stále viac na usa platí len a len hrubá sila.Kto začne vojnu vieme ako vždy kapitalisti.No už naposledy.
Anti, anti, anti !
Zodrali sa pánty
na tom vašom anti.
Čas nestojí, beží
a zrazu to anti
pred vašim menom leží.
TEN ČAS PRíDE !