K čomu vyzýva X. zjazd KSS slovenských občanov?

„Výzvu delegátov X. zjazdu KSS občanom Slovenskej republiky“ som si prečítal pozorne, no napriek tomu som sa nedopátral, k čomu vlastne X. zjazd KSS slovenských občanov vyzýva. Ostali len otázky, nejasnosti, pochybnosti a sklamanie.

Hneď prvú vetu Výzvy, v ktorej sa konštatuje, že naša spoločnosť sa „ocitla na križovatke dejín“, prehliadnem, hoci je každému jasné, že na „križovatke dejín“ sme sa neocitli vďaka pôsobeniu nejakej „neznámej sily dejín“, ale predovšetkým vďaka chybnej práci strany ako vedúcej sily spoločnosti.

Podobné články

Parlamentné voľby na Slovensku: porážka „progresívcov“ alebo kto „zlepí“ vládnu koalíciu

1. októbra 2023

Gustáv Murín: Povstanie 60 dní národa II.

28. septembra 2023

Pri charakteristike súčasného stavu našej spoločnosti Výzva konštatuje, že „Žijeme v systéme ovládanom oligarchiou prepojenou na fašizmus“. Výstižnejším názvom pre daný systém je podľa Výzvy „korporativizmus“. Zjazd KSS pri charakteristike súčasného systému upúšťa od marxistickej metodológie ako aj od jej terminológie, žiaľ, nielen na tomto mieste.

Z hľadiska Marxovej teórie žijeme v kapitalistickom systéme, v ktorom má svetový finančný kapitál vo svojich rukách rozhodujúcu ekonomickú, ideologickú a politickú moc. Pre skupinu najmocnejších predstaviteľov kapitálu sa dnes bežne používa výraz – oligarchia. Tu je však potrebné podotknúť, že vláda oligarchie nie je nutne spätá s kapitalizmom a vyskytovala sa aj v iných historických podobách. Dnešný oligarchický systém je vo svojej podstate rozvinutým kapitalistickým systémom. Na akom základe sa v texte výzvy objavuje Mussoliniho korporativizmus ako výstižnejší názov pre vládu oligarchie, mi nie je známe. Ale tak, ako všeobecný pojem oligarchie nie je nutne spätý s kapitalizmom, tak aj výraz „korporativizmus“ vo svojej všeobecnej podobe nevyjadruje, že ide o vládu triedy kapitalistov, ale práve naopak, triednu podstatu vlády kapitalistov skôr zatemňuje.

Tvrdenie Výzvy, že vláda oligarchov je prepojená na fašizmus, ktoré nie je argumentačne jasne podložená, vyvoláva dojem, že uvedené prepojenie je dôsledkom nejakých osobných, subjektívnych kvalít oligarchov. Výzva si tak odpustila poukázať na hlavnú ekonomickú príčinu oživovania fašistických síl v dnešnom svete.

Ak súčasné mocné kapitálové skupiny začínajú používať fašistické metódy riadenia spoločnosti, tak je to preto, že kapitalizmus sa dostáva do fázy svojho úpadku, t. j. do fázy svojej všeobecnej krízy, v rámci ktorej už nie je schopný efektívne riešiť hromadiace sa globálne problémy ľudstva. Neschopnosť riešiť hromadiace sa krízové javy nutne vyvolávajú odpor čoraz väčšej časti obyvateľstva. Odpor širokých más obyvateľstva v konečnom dôsledku ohrozuje ekonomicko-politickú moc kapitálu, a preto sa kapitalisti či oligarchovia uchyľujú k likvidácii buržoáznej politickej slobody, demokracie a suverenity, ktoré nahrádzajú protiľudovými metódami riadenia. Protiľudové, nedemokratické metódy riadenia, ktorých cieľom je uchovať moc úzkych kapitálových elít, sú nutne spojené aj s oživovaním fašistických tendencií v spoločnosti, pretože fašizmus je jednou z  najreakčnejších foriem protiľudovej politiky.

S predstavou oligarchického systému je však spojená ešte jedna veľmi rozšírená predstava, ktorej sa dobre darí v našich podmienkach a, žiaľ, darí sa jej aj v rámci širšieho ľavicového hnutia. Dôraz kritiky kladený na oligarchov vyvoláva dojem či predstavu, že ich odstránením sa vrátime k nejakej počiatočnej slobode, demokracii a suverenite. Uvedená predstava prehliada, že vláda kapitalistickej oligarchie je nutným dôsledkom rozvoja kapitalistickej spoločnosti, teda aj nutným dôsledkom rozvoja pôvodnej buržoáznej slobody, demokracie a suverenity, s ktorými sme reštauráciu kapitalizmu začínali aj u nás.

Formovanie kapitalistickej oligarchie je práve dôsledkom slobodného pohybu kapitálu, dôsledkom demokracie, kde rozhodujú finančné prostriedky a nie záujem voličov, ako aj dôsledkom kapitalistickej suverenity, ktorá chráni suverenitu kapitálu a nie suverenitu štátu. Odstránenie vlády oligarchov by si vyžadovalo odstrániť podmienky, ktoré ich zrodili, t. j. aj podmienky buržoáznej slobody, demokracie a suverenity. Jednoducho povedané, boj proti oligarchom je vo svojej podstate bojom proti samotnému kapitalizmu. Ich odstránenie je možné len v rámci  socialistickej cesty vývoja.

Prekvapenie vyvoláva tvrdenie Výzvy, že komunisti bojujú za „prirodzené ľudské práva a potreby“. Zjazd KSS tu operuje pojmom „prirodzenosti“ bez toho, aby si uvedomil jeho skutočnú podstatu. Pokiaľ pod pojmom prirodzeného chápeme to, čo má človek od prírody, tak potom by malo byť každému jasné, že príroda svojim bytostiam žiadne práva nedáva. Príroda nie je vedomý subjekt, ktorý by mohol prírodným bytostiam niečo také ako práva poskytovať. Svojim bytostiam príroda dáva prirodzenú moc zabezpečovať si svoje potreby v daných podmienkach. A „právo prírodných bytostí“ zabezpečovať si svoje potreby siaha tak ďaleko, ako siaha ich prírodná sila či moc. Napríklad, ak dnes v našich lesoch človek narazí na medveďa, tak je prirodzeným „právom“ medveďa človeka likvidovať.

Pojem prirodzenosti však časom nadobudol aj „spoločenský význam“. Pod prirodzeným právom sa tu rozumie právo, ktoré sa vzťahuje na človeka od jeho narodenia. Lenže toto právo nepochádza od prírody, ale je dané človeku spoločenským systémom, do ktorého sa rodí. Spoločnosť na rôznych stupňoch svojho vývoja rozhoduje o tom, čo je pre jej členov „prirodzené“ a čo nie. V tomto zmysle bolo zotročovanie druhých ľudí rovnako prirodzeným právom otrokárov, akým je dnes právo súkromných vlastníkov výrobných prostriedkov vykorisťovať druhého človeka. Stačí nazrieť do Ústavy SR, kde sa súkromné vlastníctvo všeobecne, teda aj súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov považuje za základné ľudské právo (Ústava SR, čl. 20), a teda aj vykorisťovanie sa považuje za základné ľudské právo vlastníka výrobných prostriedkov. Ak teda zjazd KSS tvrdí, že bojuje za „prirodzené práva a potreby“, tak nutne bojuje aj za kapitalizmus.

Podľa Manifestu komunistickej strany však komunisti nebojujú za žiadne abstraktné „prirodzené práva a potreby“. Komunisti bojujú za konkrétny historický cieľ, bojujú za spoločnosť bez vykorisťovania, bez vlády kapitálu či kapitalistov nad spoločnosťou, teda bojujú za komunistickú spoločnosť. Ako je dnes temer každému známe, boj za tzv. „prirodzené ľudské práva“ je osvedčenou agendou liberálov. Naša ústava je plná takýchto práv, žiaľ, realita jej však hrubo odporuje.

Ešte väčšie prekvapenie čitateľa čaká, keď narazí na tvrdenie, že na to, aby mohli byť komunisti „úspešní“, musia sa spojiť nie len s ľudom práce, ale aj hodnotová orientácia KSS sa musí zjednotiť so „všetkými proslovenskými, pronárodnými, prosociálnymi a hlavne protivojnovými silami“. Cieľom tohto spojenia je vytvoriť hrádzu proti „narastajúcemu fašizmu na Slovensku a v Európe“ a „zaradiť sa do jednotného ľavicového a vlasteneckého frontu … proti vulgárnemu neoliberalizmu a neokolonializmu“.

Kto číta s porozumením, tak ľahko pochopí, že vytvorenie hrádze proti fašizmu si nevyžaduje žiadne zjednocovanie hodnôt rôznych politických strán, pretože ak sú rôzne politické subjekty proti fašizmu, tak v danom bode nepotrebujú zjednocovať svoje hodnoty, ale skôr politický boj za spoločnú hodnotu. Vec však vyzerá inak v prípade „jednotného ľavicového a vlasteneckého frontu… proti vulgárnemu neoliberalizmu a neokolonializmu“. Už na prvý pohľad je jasné, že komunisti tu musia výrazne svoje hodnoty prispôsobiť „ľavicovému frontu“, ktorí nebojuje proti kapitalizmu, ale proti „vulgárnemu neoliberalizmu a neokolonializmu“.

Záver Výzvy možno považovať za určité vyvrcholenie odklonu KSS od jej hlavného cieľa, ktorým by mal byť boj za formovanie komunistickej spoločnosti, o ktorej sa Výzva ani len nezmieňuje. V závere sa dočítame, že aktuálna situácia v Európe i na Slovensku „nedávajú“ KSS inú možnosť „len sa zaradiť do celosvetového antiimperialistického frontu, do boja za zachovanie mieru, za zmenu politického ekonomického systému“. O akej inej možnosti KSS hovorí, keď komunistické hnutie nevzniklo pre inú možnosť, ako práve pre „možnosť“ bojovať proti kapitalizmu, za zmenu politického a ekonomického systému a budovanie nového spoločenského systému.

A kto tvorí ten „antiimperialistický front“, do ktorého bola KSS okolnosťami „prinútená“ vstúpiť? Majú ho tvoriť strany na volebnej kandidátke SNS? To nie je dobré ani ako vtip.

Ak si obsah Výzvy X. zjazdu KSS slovenským občanom zhrnieme, tak okrem otázok, nejasností a sklamaní nám v rukách nič neostane. Je to tak preto, že KSS nemá ujasnený ani svoj strategický cieľ a nemá ujasnené ani aktuálne politické ciele, čo je asi dané tým, že sama nemá ujasnené dôvody svojej vlastnej existencie.

Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU