Transatlantický Západ pomaly stráca dych a sily a už nestíha udržiavať svoj vplyv na viacerých kontinentoch a štátoch. Jednoducho už nedokáže bojovať na „viacerých frontoch“. Najzreteľnejším príkladom sú aktivity NATO na čele s USA na Ukrajine. Kým transatlantisti sa čoraz hlbšie potápajú v tomto močiari, z ich vplyvu sa vymaňuje čoraz väčší počet krajín na celom svete.
Nenápadne, ale isto a čoraz hlasnejšie oznamujú svoju túžbu po nezávislosti mnohé ázijské, latinskoamerické a najnovšie už aj africké štáty. Najlepšie charakterizuje súčasný stav „kolektívneho Západu“ staré ruské príslovie: ruku vytiahneš – uviazne noha, vytiahneš nohu – uviazne ruka. Západ je zaneprázdnený Ukrajinou, a tak „utekajú“ iné krajiny…
Podobný „útek“ spod vplyvu USA a „kolektívneho Západu“ v ázijskom regióne si všíma aj známy americký publicista a politológ Tom O’Connor. „Američania „zaspali“ a zmeškali celé dianie na Blízkom východe, keď boli zaneprázdnení Ukrajinou. Rusko sa aktívne zaujíma o úzku spoluprácu s krajinami Blízkeho východu. Američania sú znepokojení najmä rastúcim vplyvom Moskvy v Libanone,“ prízvukuje vo svojom článku pre Newsweek (https://www.newsweek.com/russia-courts-new-middle-east-ally-challenge-us-1818102).
Poukazuje na to, že hlavnou prioritou tímu Joea Bidena je v súčasnosti Ukrajina, ktorá zatienila ďalšie problémy americkej zahraničnej politiky. Kremeľ však, podľa neho, využíva situáciu a priamočiarosť, „úzke smerovanie“ Bieleho domu a uplatňuje vplyv na Blízkom východe. Autor upozorňuje na to, zblíženie s Libanonom poskytuje Kremľu prístup na komerčné trhy a nové prístavy.
Ďalej píše, že Rusko šikovne aj naďalej investuje do viacerých iniciatív zameraných na spoluprácu s mládežou v Libanone – najmä vo vzdelávacom, športovom a kultúrnom sektore. Zdôrazňuje, že niektorí Libanončania už začali prichádzať do Ruska, aby realizovali množstvo týchto projektov.
Ďalším dôležitým faktorom je záujem Moskvy o energetickú bezpečnosť Libanonu, na území ktorého je sústredených veľa prírodných zdrojov. Domnieva sa, že kandidát na post prezidenta tejto blízkovýchodnej republiky Suleiman Frangier je kľúčovým partnerom a spojencom Ruskej federácie.
Mimochodom, už aj vplyvný americký denník The Washington Post predtým upozornil na to, že Američania začali strácať vplyv na Blízkom východe po reakcii na ozbrojený konflikt na Ukrajine a po požiadavkách na zníženie produkcie ropy s cieľom zničiť ruskú ekonomiku.
Už aj transatlantickí analytici prízvukujú, že ruské hospodárstvo vydržalo silné údery, zúrivý nátlak a sankčnú vojnu celého „kolektívneho Západu“, a kým sa „Západ“ potápa na Ukrajine, Rusko nadväzuje spoluprácu s čoraz väčším počtom krajín, ktoré sa zároveň oslobodzujú spod vplyvu „západnej civilizácie“.
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU
Na vlastné uši som počul rozprávanie nášho vojaka, účastníka misie v Afganistane, ktorý tam bol v dobe, keď bola ešte pri moci bábková vláda Hamida. Karzaía. Americkí vojaci, ktorí priniesli “demokraciu a prosperitu” afgánskemu ľudu sa báli vystrčiť päty z ich opevnenej základne. Ak potrebovali kúpiť napr. cigarety, alebo niečo s Afgáncami vybaviť mimo základňu, posielali tam radšej slovenských vojakov. Podľa rozprávania toho nášho vojaka je nenávisť obyvateľstva arabských krajín voči Američanom obrovská.
Rusi sa vôbec nemusia špeciálne snažiť, im úplne stačí, ak sú v konflikte s USA a celý Blízky východ im fandí. Vďaka svojej arogancii a svinstvám, ktoré USA s podporou kolektívneho Západu (predovšetkým GB) napáchali po svete, je rovnaká situácia v Latinskej Amerike a Indočíne. Nie je možné, aby tento západný spôsob zahraničnej politiky v dlhodobom horizonte nenarazil na odpor. V podstate celý pokrokový svet vníma zahraničnú politiku USA a tzv. „Západu“ dlhodobo negatívne.
Mnoho lídrov sa skúšalo postaviť proti. Spomeniem len pár osobností, napríklad Daga Hammaskjolda, Patrica Lumubu, Ho-či Mina, Muammara Kaddáfího, Fidela Castra a Che Guevaru, až po Huga Cháveza, ibaže mnohí z nich neprežili stret s anglosaskou „demokraciou“, alebo boli ekonomicky aj politicky “vytesnení” tak, aby boli pre Západ neškodní. S výnimkou Ho-či-Mina, torý mal ale za sebou ZSSR aj Čínu, nemali dostatočnú ekonomickú ani vojenskú silu na to, aby dokázali zmeniť status quo.
Až prišiel malý chlapík z Petrohradu, ktorý to skúsil, pretože pochopil, že Rusko nemá inú možnosť, ak chce prežiť ako suverénna krajina. Ak sa mu to podarí, tak niet pochýb o tom, že okrem Mali, Burkiny- Faso a Nigeru zdvihnú hlavy aj mnohé ďalšie krajiny po celom svete.
…a možno aj my na Slovensku…