6. októbra, tak ako každý rok už 77 rokov si slovenskí komunisti uctili pri „Bráne slobody“ v Dukelskom priesmyku a vo Svidníku hrdinov, našich osloboditeľov, vojakov a dôstojníkov 1. Československého armádneho zboru v ZSSR generála Ludvíka Svobodu a vojakov Červenej armády Sovietskeho zväzu, ktorí v urputnej snahe o pomoc povstaleckému Slovensku a o naše oslobodenie od hitlerovského nacizmu položili svoje životy pri oslobodzovaní našej vlasti.
V mene našich dedov a otcov, ale aj v mene našich synov, vnukov a nasledujúcich generácií sme položením vencov, kytíc a kvetov k pamätníkom a hrobom našich osloboditeľov vyjadrili úctu, vďaku a tichú pietu tým, ktorí umreli, aby sme my mohli žiť.
Tu je niekoľko záberov z našej účasti na Dukle, vo Svidníku pri soche gen. Ludvíka Svobodu a pri pamätníku padlých Červenoarmejcov na cintoríne vojakov Červenej armády.
Tieto fotografie s červenými vlajkami ZSSR, pod ktorými bojovali naši osloboditelia i s vlajkami komunistov, ktorí sa na oslobodzovaní našej vlasti aktívne podieľali v prvej línii boja a stovky z nich sú pochovaní práve na tomto kúsku našej zeme, zrejme nikde v mainstreamových médiách neuvidíte. Týmto vlajkám sa súčasní politici, ich médiá a súčasná antikomunistická, protisovietska a rusofóbna propaganda vyhýbajú ako čert svätenej vode.
P.S.
Vrcholní predstavitelia slovenskej politickej scény (pani prezidentka, ani predseda vlády SR) sa spomienkového aktu ani neunúvali zúčastniť. Uprednostnili zrejme iné dôležitejšie „štátnické“ aktivity.
Pani prezidentka poslala veniec a pán premiér ministra obrany, známeho to obdivovateľa zločineckej organizácie NATO a autora mnohých rusofóbnych politických vyhlásení.
Pri pamätníku na Dukle zahrala vojenská kapela slovenskú, českú a poľskú hymnu. Na hymnu Ruskej federácie, ako nástupníckeho štátu ZSSR, akosi úmyselne zabudli. Slová a slovné spojenia ako Rus, Soviet, Červená armáda, komunista a pod. sú prísne tabu a v prejavoch dnešných mocných ich nenájdete. Tak sa kriví história.
Hanba na pol zemegule.
