Konečne som natrafil na poriadny film s kvalitnou myšlienkou. O Kusturicovi je zbytočné písať, jeho filmy sú obrazom čias, v ktorých žijeme. Začínajú sa veselo, ale končia sa veľmi smutne. Smiech cez slzy, ktorým nás obdarováva tento režisér, je na zamyslenie.
Hoci je to film z polovice 90. rokov, vôbec nezostarol. V Juhoslávii som bol minimálne päťkrát, za mojich detských čias som navštívil Savudriju, Hvar, Split, Brač…. Potom som bol už iba v rozdelených samostatných štátoch po vojne. Obraz zbombardovaného Splitu bolo niečo hrozné. Je to iné, ak ste tam nikdy neboli, alebo ak to miesto poznáte. Ľudia, ktorých si pamätám spred vojny, boli milí, prívetiví, sem-tam sme zakšeftovali s kávou a nafukovačkami. Pre nás bola Juhoslávia zázračným štátom. Nezávislá od ZSSR aj od Západu. Premietali sa tam filmy, ktoré boli u nás zakázané. Mali v obchodoch taký tovar, aký sme my mali v TUZEX-e. Tito bol na každom obrázku a ľudia si ho vážili, kult osobnosti fungoval.
Je pravda, že po smrti Tita začali narastať národnostné trenice. Začala sa centralizácia, ale nie o tom som chcel. Jednoducho takýto štát musel padnúť. Bol silný pre Západ aj pre Východ. V duchu hesla „rozdeľuj a panuj“ sa začala vojna. Na začiatku to boli len dva-tri výstrely a potom to prepuklo do najväčšieho vojnového konfliktu v Európe po druhej svetovej vojne. Mocnosti si s tým vôbec neporadili (tak ako vždy doteraz). „Vojna nie je vojnou, pokiaľ brat nezabije brata.“ Žiaľ, táto veta z filmu je až bolestne pravdivá. Obrazy, ktoré používa Kusturica, sú pre fajnšmekrov známe. Ježiš visiaci dole hlavou, nevesty s dlhými povievajúcimi závojmi či všadeprítomná a dokonalá Bregovičova hudba.
Tento film patrí do skupiny mojich TOP, ktoré si kedykoľvek rád pozriem pre ich posolstvo. Zároveň po nich siahnem vtedy, keď si myslím, že je mi zle a nedarí sa mi. Vtedy sa mi moje problémy stratia a zdajú sa neskutočne banálne. Tu len okrajovo spomeniem film, na ktorý nemôžem zabudnúť a týka sa koncentračného tábora v Osvienčime – Šedá zóna. Nie je to síce Kusturica, ale na tento film je potrebný silný žalúdok. Človek sa zamyslí nad tým, ako sa môže takto správať k niekomu druhému. „Človek človeku vlkom“ sa tu vôbec nedá použiť. Urážame tým ríšu zvierat a samotného vlka.
Preto aj to, čo sa stalo v bývalej Juhoslávii, pôsobí ako memento. Memento nanajvýš aktuálne. Vojny a lokálne konflikty sa stali našou súčasťou a už začíname byť proti nim apatickí. Kosovo a jeho násilné odtrhnutie od Srbska, Palestína, Irak, Sýria, Libanon, Afganistan, Kurdistan (myslím národnostné územie), o Afrike ani nehovorím. Malé lokálne konflikty na každom rohu. Pravdepodobne budeme proti nim imúnni dovtedy, kým sa nedotknú priamo aj nás.
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU
