Pri pohľade na predvolebnú diskusiu vidíme, že napriek vyostrovaniu a prehlbovaniu neriešených politicko-ekonomických, sociálnych, bezpečnostných, environmentálnych či kultúrnych problémov spoločnosti, žiadna z politických strán neprichádza s riešením nahradiť súčasnú buržoáznu spoločnosť kvalitatívne novou spoločnosťou, ktorá by umožňovala narastajúce problémy vyriešiť. Pokiaľ tu nejaké návrhy jestvujú, tak tie sa obmedzujú na vylepšovanie rôznych stránok buržoázneho systému, ako keby nám doterajší vývoj buržoáznej spoločnosti jasne neukázal, že buržoázna spoločnosť nie je schopná riešiť spomenuté problémy.
Nie je prekvapením, že návrhy buržoáznych strán ideu kvalitatívne novej spoločnosti neobsahujú, veď ich snahou je uchovať existenciu buržoázneho systému. Určitým prekvapením je fakt, že ani Komunistická strana Slovenska, ktorá sa uchádza o hlasy voličov, vo svojom programe komunistickú spoločnosť vôbec nezmieňuje.
Povedané slovami Heglovej filozofie, v súčasnej politike absentuje v prvom rade idea novej spoločnosti. Podľa Hegla, idea nie je obyčajná myšlienka, ktorá nám napadne. Idea je takou myšlienkou, ktorá sa „snaží“ o vlastnú sebarealizáciu, snaží sa svoj obsah spredmetniť vo vonkajšom svete. Z marxistického pohľadu je idea formou praktického pojmu, ktorý nielenže vo svojom obsahu jasne zobrazuje podstatu budúcej skutočnosti, ale jeho súčasťou je aj praktický návod, ako danú skutočnosť realizovať vo svete.
Príčinou pádu socializmu bolo nerešpektovanie Marxovej idey diktatúry proletariátu
Komunistická spoločnosť ako idea komunistického hnutia zameraná na nastolenie nového spoločenského poriadku, v rámci ktorého je človek oslobodený spod nadvlády súkromného kapitálu a vykorisťovania, dnes nie je v „móde“ ani v ľavicových stranách. Je zrejmé, že jedným z dôvodov dnešného nezáujmu ľavice o Marxovu ideu komunistickej spoločnosti spočíva v tom, že prvý historický pokus vybudovať komunistickú spoločnosť skončil krachom socialistického tábora vedeného Komunistickou stranou Sovietskeho zväzu.
Ak by sme pátrali po príčinách krachu socializmu, tak prídeme k záveru, že systémovou príčinou jeho pádu bolo nerešpektovanie Marxovej idey diktatúry proletariátu. Diktatúra proletariátu bola v socialistickom tábore nahradená diktatúrou komunistickej či robotníckej strany. S nesprávne realizovanou diktatúrou proletariátu bol nutne spojený aj objektívny odklon komunistických a robotníckych strán od idey komunistickej spoločnosti. Veď ako je možné budovať komunistickú spoločnosť len pod vládou jednej strany, bez slobodnej politickej aktivity väčšiny pracujúcich?
O komunistickej spoločnosti sa prestalo postupne verejne diskutovať a samotná politika komunistických a robotníckych strán sa postupne obrátila k budovaniu tzv. rozvinutej socialistickej spoločnosti, t.j. k spoločnosti „blahobytu“, čo však nebolo nič iné ako socialistická verzia „welfare state“ či konzumnej spoločnosti. A v tejto súťaži, socialistická konzumná spoločnosť musela nutne prehrať s buržoáznou verziou konzumnej spoločnosti.
V našich domácich podmienkach je obchádzanie Marxovej idey komunistickej spoločnosti na strane ľavice nesporne podmienené aj zákonmi zameranými proti komunizmu a komunistickému hnutiu. V roku 1996 parlament prijal Zákon 125/1996 o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému a v roku 2011 bol novelizovaný Trestný zákon, v rámci ktorého bola ideológia komunizmu postavená na úroveň ideológii fašizmu.
Ak si uvedené zákony pozorne prečítame, tak zistíme, že neboli formulované na základe objektívneho poznania, ale skôr na základe ideologicko-mocenskej potreby nových politických síl, diskvalifikovať bývalý socializmus tým, že ho označia za nemorálny a neľudský. Zákon svojím obsahom zámerne prehliada zjavný historický úspech socializmu, ktorému sa podarilo pozdvihnúť slovenskú spoločnosť tak v ekonomicko-sociálnom, ako aj kultúrnom zmysle na európsku úroveň.
V zákone o nemorálnosti a protiprávnosti „komunistického systému“ sa z faktu, že politická moc bola v rukách Komunistickej strany Československa odvodzuje nesprávny záver, že spoločensko-politický systém pod jej vedením bol „komunistickým systémom“, čo zjavne nie je pravda. Existujúci systém vlády politickej strany a nie vlády triedy pracujúcich odporoval základnému dokumentu komunistickej ideológie, odporoval Manifestu komunistickej strany. Existujúci systém bol „komunistický“ len svojím názvom, ale nie svojou podstatou.
Trestný zákon postupuje podobne. V §422d konštatuje, že „Kto verejne popiera, spochybňuje, schvaľuje alebo sa snaží ospravedlňovať holokaust, zločiny režimu založené na fašistickej ideológii, zločiny režimu založeného na komunistickej ideológii alebo zločiny iného podobného hnutia ktoré … smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd, potrestá sa …“
Podobne ako v prípade nemorálnosti „komunistického systému“, tak aj v Trestnom zákone sa prehliada podstatná skutočnosť, že systém, ktorý tu existoval, sa síce opieral o ideológiu komunistickej strany, ale jej ideológia nezodpovedala Manifestu komunistickej strany, t.j. nezodpovedala všeobecne platným zásadám komunistickej ideológie. A preto aj záver v Trestnom zákone, že podpora komunistickej ideológie smeruje k potláčaniu ľudských práv a slobôd. je logicky nesprávna, lebo nie je odvodená z poznania komunistickej ideológie, ale je odvodená z ideológie strany, ktorá sa nazývala komunistickou, ale v politickej činnosti sa nedržala zásad komunistickej ideológie.
Každý, kto si prečíta Manifest komunistickej strany, základný dokument komunistickej ideológie, ľahko zistí, že komunistická ideológia nesmeruje k potláčaniu ľudských práv a slobôd, ale naopak, smeruje k podmienkam, ktoré umožnia každému človeku slobodný a všestranný rozvoj jeho osobnosti.
Marxova idea komunistickej spoločnosti na rozdiel od jeho analýzy ekonomického systému buržoáznej spoločnosti obsiahnutého v práci Kapitál, nemá podobu ucelenej koncepcie, má fragmentárnu podobu, v ktorej sú niektoré uzlové body komunistickej spoločnosti zachytené jasne a zreteľne a iné sú len naznačené. Žiaľ, v období socializmu sa otázky komunistickej spoločnosti u nás skúmali len v kabinetoch vedeckého komunizmu, ale nie v širokej straníckej diskusii, a tak otázky komunizmu ostali nerozpracované. Zmena orientácie politiky KSČ na budovanie „blahobytného“ socializmu viedla k tomu, že otázky komunizmu sa stali čisto teoretickými, nepraktickými otázkami.
Obráťme teraz svoju pozornosť na niektoré princípy komunistickej spoločnosti, ktoré sú nielen vo všeobecnom vedomí, ale aj odbornej diskusii, interpretované rozdielne. Prirodzene, že s ohľadom na povahu príspevku nie je cieľom nadhodené otázky vyriešiť, ale skôr obrátiť pozornosť ľavičiarov k vecným úvahám o základných princípoch komunistickej spoločnosti. Veď bez jasnej idey novej spoločnosti, ktorá by kvalitatívne prekonávala buržoáznu spoločnosť, sa samotná existencia politickej ľavice mení na politickú charitu, ktorej cieľom je zmierňovať bolesť vykorisťovaných a chudobných.
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU
Oceňujem autorov koncept priorizácie komunizmu. Je rozumné sa zaoberať budúcnosťou, nie sa orientovať na obnovu socialistickej minulosti. Pre našu generáciu ostanú v pamäti jej úspechy a máme názor aj na chyby, ktoré umožnili návrat/reštauráciu kapitalizmu.
Rád sa zaoberám historickými analógiami. Uvažoval som, či feudalizmus zanikol Veľkou francúzskou revolúciou. Skutočne „revolúciu“ porazila Svätá aliancia konzervatívneho feudalizmu?
Domnievam sa, že feudalizmus (formálne) zanikol vlastne až Versaillskou mierovou dohodou po I. SV. Zanikla c. a k. monarchia Rakúsko-uhorská, veľmoci obžalovali nemeckého cisára Viliama II a Weimarská republika vystriedala cisárstvo. V Rusku padol cár a vznikol Sovietsky zväz. V Anglicku sa rozpadla viktoriánska monarchia, v čele koloniálnej ríše ju vystriedali republikánske Spojené štáty. Obdobne (marginalizáciou feudalizmu) to dopadlo aj vo Frankovom Španielsku, Mussoliniho Taliansku a pápežovi ostalo z obrovského feudálneho panstva len námestie sv. Petra…
Uvádzam to preto, že zdanlivá reštaurácia „svätej aliancie“ kapitalizmu zrejme skončí ďalšou vojnou a po nej neostane nič z globálnej vlády kapitálu.
O to väčší význam má pozorne sledovať vývoj a rozumne projektovať komunistickú spoločnosť….
Tento článok chápem ako pozitívny príspevok do diskusie o budúcom smerovaní civilizácie. Docent Manda je z množstva ľavicových teoretikov jediný, ktorý túto tému nastoľuje, čo považujem za jeho vysoký prínos. Tieto diskusie potrebujeme ako soľ, bez ohľadu na to, že sa nemusíme vo všetkom zhodnúť – o tom je diskusia a hľadanie najlepších riešení.
To, že budem s niektorými jeho tézami alebo tézami iných diskutérov polemizovať a ukazovať na metodologickú podstatu rozdielov, neznamená, že tie rozdiely chápem ako nepriateľské, neprijateľné, problémové.
…
Ja som liberál, liberálny komunista a rozdiely, rozmanitosť preto vidím ako prirodzené a rozmanitosť pre efektívnu deľbu práce v komunistickej spoločnosti ako potrebnú. Ak chcete zostaviť stavebnú čatu, ktorá má postaviť komplexný dom, nemožno do nej zaradiť len murárov, ale potrebné sú rôzne profesie, ktoré sa dopĺňajú a vytvárajú komplexný tím. Na druhej strane tie profesie musia mať spoločný základ: stavbu domu, ťažko do takej partie zaradiť pilota.
Viacerí sa zrejme čudujú pojmu liberálny komunista, keďže značná časť ľavice bojuje proti liberalizmu ako úhlavnému nepriateľovi. Nuž, kapitalizmus nevynašiel ani liberalizmus, ani demokraciu, ani trh, ani konkurenciu ani globalizáciu. Sú to len vývojové podoby a štádiá všetkých spoločenských systémov.
Také polynézske spoločenstvá možno pokladať za liberálno-demokratickú podobu klasickej prvobytnej spoločnosti (neandertálcov). Saudskú Arábiu možno pokladať za veľmi liberálnu podobu klasickej feudálnej spoločnosti.
…
Kapitalizmus len liberalizmus zadefinoval a rozvinul do novej podoby. Ale v súlade so svojím triednym buržoáznym zameraním išlo najmä (v ekonomike) o liberalizáciu podmienok buržoázie, dnes podnikateľov. Tento ekonomický liberalizmus (neoliberalizmus – minimálne zásahy štátu a silné voľnotrhové prostredie) tvorí aj dnes základ postoja SaS. Progresívne Slovensko sa viac orientuje na kultúrny liberalizmus, a znovu ako prokapitalistická strana sa orientuje na rôzne (sexuálne) menšiny, podnikateľov, ap.
Ale Smer, alebo Hlas ako sociálnodemokratické strany, teda strany, ktoré zaviedli do kapitalizmu socialistické prvky (sociálny štát, regulácia, štátna ekonomika), sa už prirodzene orientujú na silnú štátnu reguláciu a štátnu ekonomiku. Tu je zásadný rozdiel medzi klasickou kapitalistickou liberálnou stranou SaS a Hlasom. Hlas aj teraz zdôraznil potrebu silného štátu, čo sa zdá v rozpore s liberalizmom. Nie je, akonáhle po kríze klasického kapitalizmu voľného trhu po r. 1848 kapitalizmus prešiel do monopolistickej podoby, len štátna regulácia zachováva akú takú konkurenciu, bez nej by si monopoly úplne podelili trh a zrušili akúkoľvek konkurenciu.
Ako vidíme, v socialistickej epoche (1928 – 1998) sa liberálne prostredie, konkurencia a trhové princípy môžu zachovať len za pomoci silného štátu.
…
Ak hovorím, že všetky systémy môžu byť liberálne, dá sa vysledovať, že k demokratickému a liberálnemu štádiu dospeli až keď mali vybudovanú vlastnú silnú sociálno-ekonomickú základňu a držali ich spolu vlastné silné sociálne a ekonomické väzby, sily. A do tohto štádia dospeli prakticky až za hranicami vlastnej epochy: Polynézania po ukončení neolitickej revolúcie, feudalizmus po ukončení svojej epochy v r. 1368, kapitalizmus po ukončení kapitalistickej epochy (1368 – 1928). Z toho vyplýva, že aj socializmus do tejto podoby dospieval po kríze klasickej podoby socializmu (prakticky od r. 1986, resp. 1989).
…
Základným znakom liberálneho socializmu je liberalizácia podmienok pracujúcich, väčšiny spoločnosti. Na rozdiel od kapitalistickej liberálnej podpory menšín. Teda, aby sa vytvorilo dôstojné a tvorivé prostredie pre pracujúceho človeka, aby sa práca nestala len otravnou nutnosťou prežiť, ale realizáciu vlastných schopností, naplnením potrieb človeka. Liberalizácia by tu mala podobu odštátnenia v podobe posilnenia samosprávneho riadenia spoločnosti, na úrovni regiónov, okresov, obcí, družstiev.
A komunizmus je prirodzene liberálnou spoločnosťou. Už marxistické princíp pre komunizmus: Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb – je liberálnym princípom. Myslím, že je tu možné uplatniť aj tzv. podmienený základný príjem. Teda nie nepodmienený, každý by musel pracovať, ale v značne liberalizovaných podmienkach, môcť si vybrať za základný príjem aj nejakú svoju záľubu, napr. starostlivosť o zvieratá, starých ľudí, ap.
Okrem toho, čo som napísal vyššie, liberalizácia podmienok pracujúceho človeka, komunizmus by mal byť silne rozmanitou spoločnosťou (sociodiverzitnou), s množstvom rozmanitých sociálnych spôsobov života. Nejde o nejaké subjektívne želanie, ale o bežný vývojový stav.
Spomenutý Hegel opísal vývoj pomocou triády: 1.Téza (východisko) – 2.Antitéza (negácia východiska) – 3.Syntéza (negácia negácie).
Nuž, v praxi to plne platí. Napr. pri chemickom vývoji v podobe triády: 1. Atómy – 2. Molekuly – 3. Makromolekuly (s bohatým svetom makromolekúl a biomolekúl).
Ako vidieť, tretie štádium nie je zásadnou kvalitatívnou zmenou, ale skôr zhrnutím, syntézou predošlých. Z toho sa dá aj pre sociálnu formu odvodiť triáda:
1.Biologická forma – 2.Sociálna forma (klasická ľudská spoločnosť) – 3. Makrosociálna forma. Táto makrosociálna forma kľudne môže byť považovaná za komunistickú spoločnosť, silne sociodiverzitnú, rozmanitú, veľmi liberálnu. Priaznivé materiálne podmienky (teda spoločenská objednávka) pre makrosociálnu a komunistickú spoločnosť nastali po globálnej kríze v r. 2008, ktorá znamenala kvantitatívne zavŕšenie klasickej epochy ľudstva.
Ako konštatujú mnohí autori, biodiverzita prispieva k zdraviu biologického prostredia. Preto sa dá odvodiť, že aj silná sociodiverzita by mala prispievať k zdraviu civilizácie.
…
Za komunizmus môžeme však pokladať aj evolučné zavŕšenie vývoja sociálnej formy, teda klasickej ľudskej spoločnosti rokom 2008. Ako som spomenul a dá sa vysledovať, v dejinách zanikli všetky klasické podoby systémov, prežila ich evolučná nadstavba, ktorá sa môže realizovať za priaznivých podmienok (izolovanosť, dostatok materiálnych zdrojov, ale aj prevzatie prvkov aktuálnej epochy). Má väčšinou blahobytný, konzumný charakter, ale je zároveň slepou líniou vývoja. Napr. Polynézania ako evolučná nadstavba prvobytnej spoločnosti, Čína do r. 1911, arabské krajiny ako evolučná nadstavba klasickej feudálnej spoločnosti, západný socializovaný kapitalizmus po r. 1928.
Vývoj klasickej ľudskej spoločnosti sa môže uzavrieť v komunizme ako evolučnej nadstavbe, blahobytnej, konzumnej, celkom príjemnej. Takom polynézskom raji, ktorý ukončil vývoj prvobytnej spoločnosti, len o 6 epoch vyššie, teda oveľa slobodnejšom, blahobytnejšom.
Samozrejme, vývoj by komunizmom nekončil, išlo by o slepú, ale príjemnú fázu vývoja ľudstva. Vývoj by pokračoval ďalej, v poznatkovej, duchovnej, kozmickej forme.
A v liberálnom komunizme by si každý mohol vybrať svoj spôsob života, či chce byť pionierom, prieskumníkom so všetkými nástrahami, alebo si užívať príjemné prostredie komunizmu na Zemi.
Byť liberálnym komunistom je, pre mňa, celkom sympatický svetonázor, ale tvrdenie, že diktatúra proletariátu je vlastne liberálny systém, mi moja hlava neberie. U mňa je to oxymoron.
Ivan, neviem, na koho reagujete, ale ja som nikde nespojil DP s liberalizmom. Ak si prečítate moje komentáre, tak o liberálnej fáze vývoja hovorím za predpokladu vybudovania vlastnej sociálno-ekonomickej základne systému, kedy ho nemusí spolu držať diktatúra, alebo silný vodca, ale držia ho spolu vlastné silné sociálne a ekonomické sily, väzby.
Vo vývoji systémov teda diktatúra predstavuje prvé, utváracie štádium, liberálno-demokratické štádium až za hranicami vlastnej epochy.
Vývoj socializmu by som videl v týchto štádiách:
1928-1968 – štádium utvárania, za pomoci DP
1968-1988 – hlavné štádium klasického socializmu, utvorenie formálnej socialistickej parlamentnej demokracie
1988-1998 – kríza klasického socializmu
Liberálno-demokratická podoba sa mohla utvoriť až po r. 1988, náznaky tohto procesu bolo vidieť od r. 1986.
Tie štádiá sú len prejavom všeobecného programu vývoja systémov, pozrime sa na ne:
3112 – 552 p.nl. – utváracie štádium nevoľníckej formácie pomocou despocií
552 – 728 – klasická podoba nevoľníckej SEF, otrokárstva
728 – 1368 – krízové štádium nevoľníckej SEF, feudalizmus
1368 – 1688 – utváracie štádium kapitalistickej SEF pomocou absolutizmu
1688 – 1848 – hlavné štádium klasického kap.
1848 – 1928 – kríza klasického kap. voľného trhu
O liberálno-demokratickom kap. môžeme hovoriť až po r. 1968, teda mimo kap. epochy. Absolutistická a liberálno-demokratická podoba kapitalizmu sa teda neprekrývajú.
Niektorí mi možno vytknú idealizmus. Nuž, ja vychádzam z marxistickej materialistickej a dialektickej analýzy, z prísne materiálnych podmienok vývoja civilizácie.
…
1.Výrobné sily, výrobno-technologický potenciál civilizácie vzrástol natoľko, že dnes nie je problém vyprodukovať dostatok tovarov, služieb pre dôstojný život každého. Nuž, keď by ste mohli mať veci k dispozícii, keď ich potrebujete, väčšina by volila minimalistický spôsob života, ako hromadenie vecí, je to pohodlnejšie, menej namáhavejšie. Samozrejme, psychopati by sa vždy našli, ale to by nemal byť zásadný problém.
…
2.Vychádzam z dialektickej analýzy a princípov materiálneho vývoja. Určitá kvantitatívna úroveň výrobných síl si vyžaduje určitú úroveň výrobných, spoločenských vzťahov, väzieb. Keď sa naplní potenciál danej formy a nie je schopná viazať viac matérie, energie, dochádza ku kríze starej formy a jej zmeny na novú.
Tieto veľké sociálno-hospodárske krízy sú v dejinách dobre viditeľné, čitateľné, ohraničujú historické epochy. Kríza feudalizmu koncom 14. st. ukončila epochu nevoľníckej formácie (3312 p.n.l.-1368), kríza 1929-33 ukončila epochu kapitalizmu, globálna kríza v r. 1997-1998 ukončila socialistickú epochu, globálna kríza v r. 2008 ukončila epochu klasickej ľudskej spoločnosti.
Nie náhodou sa staré spoločenské normy v dnešnom svete rozpadajú a mnoho ľudí tomu nerozumie. Jednoducho, je tu spoločenská objednávka na novú formu, globálnu spoločnosť a komunizmus.
Ešte k pojmom socializmus a komunizmus. Ja vidím rozdiel medzi socializmom a komunizmom.
Socializmus nepovažujem za súčasť komunistickej SEF, ako sa to predpokladá v marxizme, ale osobitnú SEF a vlastnou socialistickou epochou (1928 – 1998). Medzi socializmom a komunizmom teda stojí utvorenie globálnej civilizácie, ako poslednej 3.formy klasickej ľudskej spoločnosti a predpoklady komunizmu.
V súlade s Heglovou triádou sa ľudská spoločnosť vyvíjala nasledovne:
1.Epocha prvotných ľudských tlúp
2.Epocha rodovej spoločnosti
3.Epocha rodovo-kmeňovej spoločnosti (zavŕšenie triády syntézou)
4.Nevoľnícka epocha (despocie, klasický otrokársky systém, feudalizmus)
5.Kapitalistická epocha
6.Socialistická epocha (zavŕšenie triedno-štátnej spoločnosti)
7.Epocha utvárania globálnej civilizácie
8.Klasická globálna civilizácia
9.Celistvá zemská civilizácia
Ďakujem, pán Antal.
Myslím, že väčšina ľudí bude mať problém súhlasiť s tým, čo som napísal a vôbec pochopiť. Prečo?
Tu sa vrátim ešte k diskusii okolo článkov Petra Dinuša a polemike s ľavicovými oponentmi. Prečo boli tak zásadne odlišné a prečo aj moje postoje sú v mnohom tak zásadne odlišné?
Okrem predtým spomenutých príčin je tu jeden dôležitý zdroj tohto rozdielu.
…
Ja vychádzam z marxistickej, materialistickej metodológie. Podobne Peter Dinuš vychádza z marxistickej metodológie, a aj keď zdôrazňuje silne triedny princíp, zrejme vychádza z materialistických pozícií.
Ale značná časť antikapitalistickej ľavice dnes vychádza z idealistických pozícií.
…
Rozoberme si tézu komentátora LL v jednom z posledných komentárov. „Čína je dnes hlboko integrovaná do západného projektu“. Myslí sa tým z kontextu projektu globalizácie, globálnej spoločnosti a z tohto pohľadu vyviera aj celá kritika antiglobalistov.
Globalizácia ako výsledok projektu Západu. Projekt, idea ako prvotné, ak by nevznikli, nebolo by ani globalizácie.
…
Tu sa prejavuje zásadný problém východoeurópskej nekapitalistickej ľavice, prechod po r. 1989 z materialistických na idealistické pozície. Ústup od marxistickej materialistickej metódy na idealistické pozície.
Globalizácia nie ako dôsledok prehlbujúcej a rozširujúcej sa deľby práce v civilizačnom vývoji, špecializácie medzi krajinami, odstraňovania bariér – teda nákladov, čím sa zefektívňuje, zlacňuje výskum, vývoj, výroba.
Do tohto procesu kapitalistický Západ len naskočil. On globalizáciu nevymyslel, nie je jeho projektom, len naskočil do rozbehnutého vlaku, pretože ako živelný systém zistil, že to prináša výhody aj jemu. Lenže kapitalizmus je založený na národnom ekonomickom priestore, národnej ekonomike, preto do globálnej ekonomiky vstupoval výhradne z pozície národných záujmov (typický postoj USA). Globálny pohľad, globálne záujmy civilizácie ako celku sú mu cudzie. Nadnárodný priestor preto chápe ako priestor svojich imperiálnych záujmov.
Je to podobné, ako keď boli mestá samostatné, sebestačné, deľba práce sa rozvíjala v ich rámci, mimo mesta len náhodne. Priestor mimo mesta bol konkurenčný, nepriateľský, mestá sa preto na medzimestskú výmenu dívali len čisto z hľadiska svojich mestských záujmov, neváhajúc použiť voči konkurentom aj silu. Keď potenciál výroby a technológií prekročil možnosti mesta, mestá sa začali spájať do národných štátov za účelom efektívnejšej deľby práce. Národné štáty teda neboli niekoho projektom, ktorý si vycucal z rukáva a realizoval, ale výsledkom ekonomického vývoja.
…
Keď do procesu globalizácie naskočila aj Čína, ktorá socializmom ako nadnárodným, integrovaným priestorom je bližšie globalizácii a preto získala z globalizácie viac, Západ sa snaží z tohto vlaku vyskočiť (USA hovoria o oddeľovaní od Číny, tlačia k tomu aj EÚ). Aj z tohto vidieť, že kapitalizmus a globalizácia nemajú spoločný základ.
…
Na príklade chápania globalizácie ako projektu Západu veľmi jasne vidieť idealistické východiská antikapitalistickej ľavice. Teda globalizácia nie ako výsledok materiálneho vývoja, ale ako výsledok niekoho projektu, myšlienky.
…
Idealizmus antikapitalistickej ľavice nie je náhodný jav, de o cyklický, zákonitý dejinný jav. Systémy vo fáze budovania potrebujú materialistický svetonázor, nutný k praktickej premene spoločnosti do novej podoby. Tu si treba položiť otázku, či môže antikapitalistická ľavica s idealistickým svetonázorom byť revolučnou silou premeny sveta.
Vládnuce sily systému vo fáze zostupu, krízy prechádzajú k idealistickému svetonázoru, pretože materialistický (a vedecký) hovorí o nutnosti zmeny systému a oni potrebujú starý systém udržať.
…
Tak to bolo v prípade krízy nevoľníckeho systému, vo fáze jeho krízy (feudalizmu) prešiel k náboženskej scholastike a inkvizícii, tvrdo potláčajúc akékoľvek názory, ktoré by mohli ohroziť starý systém.
Tak to bolo aj prípade krízy kapitalizmu a jeho klasickej vedy po r. 1848, ekonómia, fyzika, atď. sa dostali do krízy (objavom rontgenovho žiarenia sa atóm rozpadol, hmota zmizla), kapitalistickí myslitelia prešli k idealizmu a iracionalizmu (Nietszche, Schopenhauer). . Lenin v diele Materializmus a empiriokriticizmus riešil práve problém idealistického svetonázoru aj u mnohých ľavičiarov.
A tak to bolo aj po r. 1989, kedy väčšina ľavice, aj komunistickej, odmietla marxistický materializmus (kritizujúc jeho ekonomizmus) a prešla do idealistickej pozície.
Táto veta „Čína je dnes hlboko integrovaná do západného projektu“ je typickou ukážkou tohto idealistického svetonázoru. Táto premena však antikapitalistickú ľavicu prakticky vyradila zo spoločenského diania.
…
Antikapitalistická ľavica preto chápe ruský kapitalizmus len ako mravný problém, nie ekonomický a aké závažné súvislosti z toho vyplývajú. Ale z mravného hľadiska sa nakoniec ukáže ako vhodná alternatíva, pretože je kresťanský, konzervatívny, pronárodný.
…
Nechápe, že ak sa hovorí o ekonomickom raste, že to dnes nejde bez integrácie a globalizácie, bez deľby práce na európskej a globálnej úrovni, ktoré znižujú náklady. Pretože integrácia a globalizácia sú len niekoho projekty, nie výsledok ekonomického vývoja. Potom aj médiá s prihlúplou ľahkosťou hovoria o tom, ako nebyť závislý od Ruska, Číny, ap., hoci v rámci deľby práce je závislosť prirodzená a prináša lacnejšie produkty. Že si všetko nerobím sám na kolene, ale ja si svojou prácou zarobím peniaze a v rámci deľby práce som závislý na tisícoch dodávateľov, pretože je to tak efektívnejšie, lacnejšie, ako by som si to robil všetko na kolene.
…
Ak antikapitalistická ľavica hovorí negatívne o globalistoch, globalizácii, progrese, potom nečudo, že mládež volí nepravých „globalistov“ a „progresívcov“, pretože sa jej neponúka pozitívna alternatíva.
…
Tento idealizmus ľavice vlastne ospravedlňuje aj zisky veľkých technologických firiem, príjmy boháčov, ktorí sa bránia progresívnemu zdaňovaniu. Bez rozvinutého spoločenského, materiálneho, technologického, ekonomického, sociálneho, kultúrneho prostredia, ktoré vytvárali miliardy ľudí a všetky doterajšie generácie, by sa žiadna idea nemohla uplatniť. Bohatí ľudia by preto mali platiť progresívnu daň z príjmov, aby zaplatili daň za toto prostredie a umožnili ďalší progres.
…
Bez zodpovedajúcich materiálnych, ekonomických, sociálnych, poznatkových podmienok sa žiadna idea nemôže realizovať. Za príklad môžu poslúžiť nákresy lietadiel, vrtuľníkov Leonarda da Vinciho z počiatkov kapitalizmu. Projekty, idey tam boli, ale chýbali zodpovedajúce materiálne podmienky.
p. Antal
„Aj z tohto vidieť, že kapitalizmus a globalizácia nemajú spoločný základ.“ – to snáď len žartujete. Geografická a politická globalizácia nie je poháňaná ekonomickou globalizáciou? A táto nie je živená procesom akumulácie a koncentrácie kapitálu? Ktorý je, zo systémov mne známych, vlastný len kapitalizmu? A prečo potom vlastne v býv. socislistickom bloku prakticky nedochádzalo k spontánnej ekonomickej globalizácii, ale v kapitalizme áno, a ešte ako?
Ospravedlňujem sa, že nemám čas odpovedať na všetky siahodlhé komentáre, ale nie som ešte na dôchodku, tak sa musím prednostne venovať iným veciam.
M. Antal – snažím sa porozumieť pojmu „liberálny komunista“, ale úprimne sa priznám, že mi to moc nejde.
Ak sa držíme Marxa, tak jadrom komunistického postoja je oslobodenie pracujúcich spod nadvlády kapitálu, (kapitalistov) inak povedané, jadrom komunistického postoja je slobodný rozvoj osobnosti človeka. Čiže sloboda je priamo v obsahu pojmu komunistu a preto nechápem prečo je potrebné k výrazu komunista pridávať aj výraz liberálny.
Pojem liberalizmu je historicky spojený s vývojom buržoázie, ktorá sa potrebovala oslobodiť spod nadvlády feudálneho panovníka a tým oslobodiť svoje podnikanie. Dokonca z hľadiska histórie je známe, že anglickú buržoáznu revolúciu (1640) spustilo nariadenie kráľa vyberať daň, tzv. „shipmoney“, bez toho aby sa poradil s parlamentom, hoci to bola daň, ktorú kráľ mohol vyberať len v čase vojny na stavbu vojnových lodí. Myslím, že v dokonale čistej podobe je možné vysledovať rodiaci sa liberalizmu v prácach jedného zo zakladateľov liberalizmu, J. Locka.
K rozlíšeniu socializmu a komunizmu.
Ako je známe, Marx považoval socializmus za prechodné obdobie medzi kapitalizmom a komunizmom, ktorého zmyslom je vybudovať materiálne a duchovné základy komunizmu. V tomto zmysle je socializmu nutným predstupňom vlastného komunizmu. Socializmus nemá svoj účel obsiahnutý v sebe, ale mimo seba, v komunistickej spoločnosti. Preto nie je správne ho považovať za samostatnú formu SEF.
Od komunizmu sa ekonomicky odlišuje spôsobom rozdeľovania spoločného produktu, ale neodlišuje sa od neho svojimi ekonomickými vlastníckymi vzťahmi, tie má identické s komunistickou spoločnosťou. Z uvedeného pohľadu je možné ho považovať za súčasť komunistickej SEF.
Pád socializmu bol okrem iného vyvolaný práve tým, že sa socializmus ako prechodná forma začal v praktickej politike chápať ako samostatná SEF a prestal sa chápať len ako prechodná forma, v rámci ktorej je potrebné „odstraňovať materské znamienka kapitalizmu“ na ceste ku komunizmu. Zjednodušene povedané, mnohým začalo byť v socializme dobre a stratili záujem o jeho ďalšiu revolučnú premenu.
Pán Manda, ja ako materialista vidím štádiá vývoja systémov, v závislosti od budovania svojej materiálnej základne. A tieto štádiá, teda tie spoločenské zákonitosti musí rešpektovať aj komunista.
Prvé štádium vývoja každého systému nemôže byť liberálne a preto v tomto štádiu ani komunisti sa nemôžu tváriť ako liberáli.
1. Je nutné odrážať útoky starých síl a držať silou pokope utvárajúci sa systém, ktorý ešte nestojí na vlastnom základe. Preto sa najprv systém volal ľudovou demokraciou a nie socializmom. A preto sa rozvojové krajiny nazývali krajiny so socialistickou orientáciou a nie socialistické, pretože im chýbala socialistická ekonomická základňa a vôbec predpoklady pre ňu.
2. Je potrebné akumulovať na prestavbu spoločnosti ohromné materiálne, finančné, ľudské zdroje na investície, zobrať z osobnej spotreby ľudí. To nejde pri liberálnom systéme, ľudia by vládu ubili vidlami. Preto krutá kapitalistická prvotná akumulácia prebehla za pomoci absolutizmu.
…
Ja nepokladám liberalizmus za plod kapitalizmu, kapitalistickí ideológovia ho len zadefinovali. Áno, J. Lockove Lsty o znášanlivosti v r. 1689, po Slávnej anglickej revolúcii v r. 1688, sa pokladajú za zrod náboženskej slobody. Ale ja by som povedal, že v r. 1688 nahradením suverenity absolutistického panovníka suverenitou parlamentu došlo k utvoreniu formálnej kapitalistickej demokracie, parlamentnej. V r. 1689 bol vydaný Zákon o právach, ktorým prešla moc z rúk absolutistického panovníka na parlament. Aj keď parl. demokracia bola veľmi ohraničená, politické práva malo asi 5 % obyvateľov. Samozrejme, že to znamenalo aj významný pokrok v oblasti slobôd jednotlivca.
…
Kľudne to môžeme porovnať s utvorením formálnej socialistickej parlamentnej demokracie po r. 1968, ktorá nahradila DP.
Pán Manda, samozrejme, že socializmus je predstupňom komunizmu, veď ním je aj kapitalizmus, v tomto nie je problém.
A súhlasím, že sa nejako neodlišuje vlastníckymi vzťahmi, aj keď zrejme sa viac uplatnia samosprávne formy vlastníctva, na rozdiel od všeobecne rozšíreného socialistického štátneho vlastníctva.
….
Ale nesúhlasil by som s tézou, že „socializmus nemá svoj účel obsiahnutý v sebe, ale mimo seba, v kom. spoločnosti. To už by bola idealistická pozícia, kedy konečným účelom je komunizmus a tomu sa má vývoj prispôsobiť.
Ja vnímam vývoj ako prirodzený, nie účelový, to príroda nepozná. Socializmus preto, že jeho väzby zodpovedali úrovni výrobných síl doby 1928 – 1998 a nie preto, že mal byť prípravou na komunizmus. To by sme takýto účel potom mohli priradiť aj iným systémom, až by sme sa zamotali v konšpiráciách.
Ja hľadám a vnímam len prirodzené sily, ktoré posúvajú vývoj vpred.
…
A ja som si tú socialistickú epochu 1928 – 1998 nevycucal z prsta, veľmi jasne ju vymedzili veľké hospodárske krízy 1929 – 1933 a 1997-1998. Ja sledujem prirodzené, materiálne faktory, tie hovoria jasnou rečou.
….
To, že v socializme začalo byť mnohým dobre, je prirodzené a nechceli revolučne nič meniť. Ak sa pozrieme do vesmíru, prírody, ako ukázal aj Hegel, obsah sa neustále kvantitatívne vyvíja, forma má tendenciu zakonzervovať sa, hlavne ak sa úspešne kopíruje, rozširuje. Preto zmena sa dosiaľ diala cez revolúcie.
Ste jediný, ktorý hovorí aj o komunizme, väčšina ľavičiarov je zakonzervovaná v socializme a nerada by menila :-)..
Pán Manda, veľmi inšpiratívny článok, vďaka zaň, len jednému nerozumiem: Prečo je v podmienkach diktatúry proletariátu potrebné mať viacero politických strán ? Tie ostatné strany by mali byť tiež komunistické ? Ak áno, aký by bol ich zmysel ? Ak nie, tak by sme sa dopracovali k tomu, čo tu máme dnes !
Mne sa zdá rozumnejší aj praktickejší opačný trend – existencia jednej politickej strany bohato stačí, s tendenciou jej postupného zániku.
Nie som presvedčený ani o tom, že socialistická konzumná spoločnosť by musela nutne prehrať s buržoáznou konzumnou spoločnosťou. Pozrime sa na Čínu.
Ivan, veľmi dobre, to som chcel aj ja napísať, že socialistická konzumná spoločnosť z princípu by nemala prehrať s buržoáznou konzumnou spoločnosťou.
Socializmus je vyšším, efektívnejším systémom, spoločenskou formou, schopným viazať viac sociálnej matérie, energie a poznatkov. Preto aj jeho konzumná fáza by mala priniesť viac blahobytu, ako v kapitalizme.
To by bolo treba ľuďom vysvetliť, že si v r. 1989 vybrali ten nižší blahobyt, som zvedavý, ako by sa tvárili :-).
Ivan – ja nikde nehovorí, že v podmienkach diktatúry proletariátu by malo byť viacero politických strán. Predsa pri spoločnom vlastníctve výrobných prostriedkov by mali mať všetci ako rovní vlastníci jeden a ten istý záujem, t.j. jeden rozhodujúci spoločný politický záujem a preto rozdielne politické strany tu nie sú potrebné. To, čo zdôrazňujem spočíva v tom, že nie strana, ale trieda pracujúcich ako vlastníkov ma rozhodovať o celkovom pohybe spoločnosti. Niečo k tomu hovorím v ďalších dieloch, ale faktom je, že konkrétna forma politického usporiadania komunistickej spoločnosti na rozdiel od ekonomickej je najmenej jasná.
Pokiaľ ide o Čínu, klobúk dole pred jej „konzumným“ pokrokom, ktorý ale dosiahla nie rozvojom spoločného vlastníctva, ale rozvojom zmiešaného (spoločného aj súkromného) vlastníctva, čo sa ale odráža na sociálnych rozdieloch, kde sa sformovala bohatá vrstva. Otázkou je ako bude Čína riešiť tieto hlboké majetkové rozdiely, pretože ich prehlbovanie nemôže ísť v rámci vlády komunistickej strany donekonečna.
Nepovedal by som, že išlo o feudálnych panovníkov. Išlo o absolutistických panovníkov, ale skôr už konali v prospech buržoázie, ako feudálov. Absolutistickí vládcovia potláčali moc feudálov a napomáhali rozvoju miest. Zakladali slobodné kráľovské mestá, ktoré boli oslobodené spod moci feudálov, mali vlastnú samosprávu (richtárov), získavali obchodné, skladové a iné práva, ktoré dávali priestor ich rozvoju. Kupci a mešťania sa stali prvou formou buržoázie.
Napr. anglický Kráľ Henrich VII. Tudor, ktorý nastúpil na trón v r. 1495, dostal prezývku „meštiacky kráľ“ a „kupecký kráľ“, pretože podporoval rozvoj miest a mešťanov ako zárodku buržoázie a obchodu a hospodárstvo.
Za feudálnych panovníkov sú historikmi považovaní zrejme preto, že boli absolutistickými vládcami. Lenže absolutizmus tu je už formou nástupu a utvárania kapitalizmu.
Buržoázia sa absolutizmu snažila zbaviť po r. 1688 (resp. 1640), keď jej postavenie zosilnelo.
Podobne ako v r. 1968 sa občania socializmu snažili zbaviť DP, pretože už nebola potrebná.
Aj ja mám problém pochopiť diskusiu. Čo tvrdenie, to diskutabilná argumentácia, žonglovanie s nedefinovanými pojmami… Čo diskutéri považujú za diktatúru proletariátu? Prečo by mal byť reálny socializmus samostatnou formáciou? Naozaj , v čase keď je zrejmé, že súčasné zdroje a technológie sú kapacitne limitované, hovoriť o „materiálnej základni“ komunizmu je možné len s ignoráciou konzumných štandardov strednej triedy v euroatlantickom priestore… Ak chápeme socializmus ako transformáciu ku komunizmu, potom musíme hovoriť o rôznych modeloch. Lebo, ak aj pripustíme rovnakú formu „komunizmu“(aj to je sporné!?!), musíme akceptovať rozdielnosť v štartovacej pozícií „socializmu“ (inú v USA a inú v Indii…). Podľa mňa by Marx nikdy nepripustil redukciu socializmu len na zmenu hospodárskeho mechanizmu. Socializmus je primárne politický proces! Aby som to priblížil – chcete Cigánikovú, Remišovú, Čaputovú či Zábranskú (a ich potomstvo) prevychovať/prispôsobiť komunizmu? Socializmus musí regulovať (donucovať k rešpektu) pôsobenie buržoázie! A to nehovorím o oligarchoch, nadradených civilizácií… Akademické ilúzie o partokratickej aristokracií (v zmysle Aristotelovej „Politiky“ zvláštnej oligarchie)) sú lineárnym prenesením buržoáznej politiky do socializmu, a nedajbože, do komunizmu. To je civilizačné „perpetum mobile“ revolúcií a kontrarevolúcií.
Juraj, hovoríš o limitovaných zdrojoch a technológiách, neexistencii materiálnej základne spoločnosti. Nuž, zdroje skutočne nie sú neobmedzené.
Ale fakty hovoria o tom, že súčasná spoločenská forma, aj socialistická, nieto kapitalistická, už nedáva priestor súčasným výrobným a technologickým kapacitám. Je obrovský pretlak ponuky nad dopytom. Nakoniec, aj Ty, ja a masy ďalších majú v ponuke svoje poznatky, idey, projekty, v tejto starej forme chýba po tom dopyt. Rozvinuté výrobné sily, teda aj pracovná sila volajú po zásadnej zmene.
Svedčí o tom aj agresívna, všadeprítomná reklama.
Konzumný stav kapitalizmu, ale aj čínskeho socializmu (pred 3 rokmi zaviedla Čína dvojitý ekonomický okruh, vonkajší a vnútorný, teda podporu domácej spotreby), je výsledkom práve obrovského pretlaku, nadprodukcie, nadvýroby. Všetci chcú predávať, je málo kupujúcich. Čínsky ekonomický rast je závislý od fungujúcich globálnych výrobných a dodávateľských reťazcov, preto presadzuje projekt Pásma a cesty.
V zdrojoch, kapacitách by som teda nevidel problém, tie sú pripravené na zmenu. Subjekt tu chýba, aspoň na Západe, Čína ide touto cestou.
Juraj, konečne môžem s Tebou v niečom súhlasiť 🙂
„žonglovanie s nedefinovanými pojmami“ – presne tak, a toto bola žiaľ odpradávna doména tzv. „maxistov-leninistov“. Zavalenie čitateľa masou zle definovaných, niekedy až nedefinovateľných pojmov. Ja ako „idealista“ (nezmyselné delenie, ale budiž) sa držím zdravého „sedliackeho“ rozumu. A chcem vedieť, ČO Z TOHO VŠETKÉHO, aký prínos to bude pre mňa osobne a pre mojich blízkych, ako to ovplyvní môj každodenný život. Ktorý systém mi zabezpečí väčšiu prosperitu. Nielen vyššiu mieru konzumu, ale aj vyššiu kvalitu života. A v neposlednom rade aj zabezpečí osobnú slobodu, aby som sa nestal štátnym majetkom, alebo hračkou nejakej oligarchie (jedno či nejakého straníckeho politbyra, alebo kapitalistickej finančnej oligarchie).
Z pekných rečí sa žiaľ človek nenaje.
Problém zdravého sedliackeho rozumu spočíva v tom istom, ako problém voľného trhu. Trh nakoniec všetko vyrieši, ale s opozdenou reakciou a veľkými stratami, zanechvávajúc za sebou masy zničených ľudských životov.
Zrýchlenie sociálneho pohybu a narastanie zložitosti spoločenského organizmu sú faktory, ktoré prinášajú čoraz oneskorenejšiu reakciu trhu i zdravého rozumu. Dnes sa spôsob života, spoločenská forma môže zmeniť aj trikrát za život človeka a človek je väčšinou zakonzervovaný v návykoch, ktoré si osvojil počas dospievania. V tomto prípade mu zdravý rozum pomôže málo. Ak niekedy starí rodičia učili svojich vnukov životu, dnes je to skôr naopak,
…
V zrýchlenej dobe je potrebné vidieť zmeny dopredu, predvídať ich. A na to dobre poslúži práve dobrá teória, metóda ako duchovný zrak. Preto sa predpokladá do budúcnosti poznatková, vedomostná spoločnosť, kde by sa človek mal rozhodovať na základe poznatkov (nie dnešnej zdeformovanej propagandy).
Juraj, a prečo by nemohol byť socializmus samostatnou formáciou?
Áno, Marx hovoril o socializme ako prechode ku komunizmu, súčasti komunistickej SEF. Niektorí mi vytýkali, že natláčam všadiaľ marxizmus, prípadne ho beriem doslovne, dogmaticky. Ja používam jeho metódu, ale niektoré tézy, vyslovené pred 170 rokmi, už nemusia platiť. Marx, Engels, a prakticky ani Lenin nežili v socializme. A nemali k dispozícii, v podmienkach zrýchlenia vývoja, toľko historických faktov, udalostí, prelomov, aby sa dalo presnejšie uvažovať o štruktúre ľudských dejín.
Vývoj beží v podobe triády: Detský vek, utváranie – Dospelý vek, klasická podoba človeka – Staroba, odumieranie. Táto Heglova triadická schéma (1.Téza – 2. Antiéza – 3. Syntéza) dobre vystihuje vývoj všetkých systémov, či fyzikálnych, chemických, biologických, sociálnych.
…
Ľudské dejiny, ako som ich už opísal, tiež prebiehali v tejto podobe:
…
1.Prvobytná megaepocha
a/Epocha (SEF) prvotných ľudských tlúp
b/Epocha rodovej spoločnosti/Rodová SEF
c/Epocha r(SEF) odovo-kmeňovej spoločnosti (syntéza, zavŕšenie počas neolitickej revolúcie)
2.Triedno-štátna forma (civilizácia)
a/Nevoľnícka epocha (SEF) (despocie, otrokárstvo, feudalizmus)
b/Kapitalistická epocha (SEF)
c/Socialistická epocha (SEF), ako syntéza, zavŕšenie triedno-štátnej formy.
3. Globálna megaepocha a/, b/,c/
…
Socialistická forma ešte patrí do triednej štruktúry dejín, ale zároveň je obdobím jej krízy, staroby, odumierania. Vládnucou triedou je väčšina, čím sa stráca pôvodný zmysel triedneho delenia: vykorisťovanie väčšiny menšinou. Triedne delenie tu už nemá antagonistický charakter.
Globálnou krízou 1998 bola zavŕšená triedno-štátna megaepocha (3112 p.n.l. – 1998), triedne delenie a väzby prestali hrať rozhodujúcu úlohu v spoločnosti. Hovorím rozhodujúcu, neznamená to teda, že úplne zanikli.
Revolučné KS to musia mať na pamäti, vo vzťahu k starým silám ešte myslieť triedne, ale rešpektovať už beztriedny charakter nastupujúcej doby, hlavne v propagande, agitácii medzi mladými.
Inak nikdy nepochopíme, prečo mladí nevolia KS ako svoju budúcnosť, ale volia Progresívne Slovensko. Analýzy ukazujú, že hlavne mladí volia PS.
Globálnymi krízami 1998 a 2008 boli teda zavŕšené určité historické etapy, epochy, formy.
Socializmus preto nemôže byť súčasťou komunistickej SEF., je súčasťou štátno-triednej formy. Tak ukazujú historické fakty.
Tieto údaje Marx nemal k dispozícii, preto jeho záver o socializme ako súčasti kom. SEF. by som nebral doslovne.
–
to je už ale zúfalosť, táto partaj sa do parlamentu nedostane