Skúmanie niektorých aspektov komunistickej spoločnosti začnem jednou z bežných predstáv, ktorá komunistickú spoločnosť chápe ako definitívny vrchol rozvoja spoločnosti, v ktorej budú všetky problémy človeka vyriešené. Uvedený pohľad je prirodzene nesprávny. Komunistická spoločnosť, tak ako všetko čo existuje sa neprestane vyvíjať, pretože aj v jej rámci sa sformujú protirečenia, ktorá bude musieť riešiť svojou kvalitatívnou premenou.
Uvedená predstava je nesprávna aj preto, že komunistická spoločnosť je dialektickou negáciou buržoáznej spoločnosti a jej vyššia kvalita sa môže prejaviť len v tom, že spolu s odstránením jej ekonomických základov budú postupne odstránené práve tie nedostatky, ktoré sú podmienené existenciou súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov a vlády kapitálu nad človekom. Problémy spoločnosti, ktoré nie sú dôsledkom jej buržoáznej podstaty nezaniknú s jej odstránením, ale komunistická spoločnosť vytvorí priestor pre ich vecné riešenie.
Pohľad na komunizmus ako na záverečnú formu ľudskej spoločnosti, je oprávnený len s ohľadom na historické formy triednej spoločnosti. Komunizmus je formou spoločnosti, v rámci ktorej triedne rozdelenie spoločnosti zaniká. Komunistická spoločnosť je tak prvou formou modernej beztriednej spoločnosti.
V komunistickej spoločnosti nebude prvou, či hlavnou potrebou človeka potreba „mať“, hromadiť vlastníctvo spotrebných predmetov, ale potreba „byť“, potreba vlastnej, aktívnej spoločenskej sebarealizácie, t.j. potreba slobodnej „práce“ pre seba a súčasne pre prospech spoločnosti.
Nielen v dnešných časoch, ale aj v období socializmu panovali značne nejasné predstavy o princípe rozdeľovania spoločne vytvoreného bohatstva, nie podľa zásluh, ale podľa potrieb. Napríklad náš učiteľ dejepisu na priemyslovke, ktorú som navštevoval, kládol v súvislosti s komunizmom otázku, či jeho žena dostane desať párov čižiem, ak ich bude chcieť. Princíp rozdeľovania podľa potrieb sa tak obyčajne traktoval z hľadiska rozmanitosti a množstva spotrebných predmetov, ktoré človek rozdeľovaním dostane.
Uvedená „konzumná“ interpretácia daného princípu odhliada predovšetkým od toho, že Marx v súvislosti s daným princípom zdôrazňoval, že v komunistickej spoločnosti nebude prvou, či hlavnou potrebou človeka potreba „mať“, hromadiť vlastníctvo spotrebných predmetov, ale potreba „byť“, potreba vlastnej, aktívnej spoločenskej sebarealizácie, t.j. potreba slobodnej „práce“ pre seba a súčasne pre prospech spoločnosti. Priestor pre „slobodnú“ prácu vytvoria rozvinuté výrobné sily, ktoré stlačia „povinnú“ prácu každého pre spoločnosť na minimum a tým sa každému otvorí priestor, pre slobodnú tvorivú prácu. Človek teda nebude musieť pracovať preto, aby si uchoval svoju holú existenciu, tak ako to dnes musí robiť väčšina pracujúcich, ale bude pracovať preto, že si to bude vyžadovať jeho vlastná, vnútorná potreba osobnostnej, spoločenskej sebarealizácie.
Ak nazrieme najmä do dejín rozvoja vedy, techniky a umenia, tak najvýznamnejšie vedecké, technické a umelecké výtvory nemohli byť dosiahnuté „nutnou“ prácou, ale prácou, v ktorej dominovala potreba tvorcu po vlastnej sebarealizácii. Práca ako prvá potreba človeka, teda nie je niečo neznáme a mohli by sme povedať, že aj v našej dnešnej spoločnosti existuje uvedená potreba vo svojej zárodočnej forme. Niektorí majú to šťastie, že sa dostali k práci, v ktorej na základe dostatočnej odmeny začína dominovať skôr ich potreba sebarealizácie.
V teoretickej sfére je stále značná pozornosť venovaná interpretácii Marxovho tvrdenia, že v komunistickej spoločnosti štát zanikne. Je nesporné, že Marx hovoril o zániku buržoázneho štátu, ako najrozvinutejšieho typu štátu, ktorého forma je v rozpore s jeho obsahom. Jadrom uvedeného rozporu je fakt, že štát v doterajšej histórii vždy zastupoval a presadzoval záujem určitej vrstvy občanov na úkor spoločného záujmu jeho všetkých členov, ktorí tvoria obsah štátu. Teda štát ako všeobecná forma usporiadania spoločnosti, namiesto toho, aby presadzoval spoločný záujem všetkých členov a tak bol v súlade so svojim obsahom, svojmu obsahu odporuje, pretože presadzuje záujem len jeho jednej časti.
Prirodzene, že rozpor medzi formou a obsahom štátu nebol dôsledkom nejakého svojvoľného postupu vládnucich tried, ale zodpovedal reálnym ekonomickým vzťahom opierajúcim sa o súkromné vlastníctvo, V rámci súkromného vlastníctva sa vývoj spoločnosti môže realizovať len na úkor jednej časti spoločnosti, na úkor jej pracujúcej časti, či už to boli otroci, nevoľníci alebo námezdne pracujúci.
Súvisiace:
Uvedený rozpor v podstate štátu je jasne viditeľný aj v podmienkach Slovenskej republiky. Ústava svojim obsahom vymedzuje občanov ako politicky vzájomne rovných členov štátu. Ako občania, t.j. ako členovia štátu sme si všetci rovní. To znamená, že ako občania nie sme ani bohatí, ani chudobní, nie sme ani vlastníci výrobných prostriedkov a ani vykorisťovaní, námezdne pracujúci, nie sme ani veriaci, ani neveriaci a tak by sme mohli pokračovať. Štát svojim rovným prístupom k všetkým občanom, zrušil v politickej sfére platnosť súkromného vlastníctva, zrušil vykorisťovanie, zrušil bohatstvo a biedu ako aj ďalšie rozdiely medzi ľuďmi.
Ak však opustíme svoju štátnu, politickú pozíciu občana a pozrieme sa na svoje postavenie v samotnej občianskej spoločnosti, ktorá tvorí reálny obsah štátu, tak zrazu zistíme, že ako príslušníci občianskej spoločnosti sa vzájomne podstatne odlišujeme svojim postavením v ekonomike, v sociálnej sfére, v náboženstve a podobne. Ako členovia občianskej spoločnosti sme si vzájomne nerovní, jedni vládnu nad druhými, jedni sú bohatí a druhí biedni atď. Zjednodušene by sme mohli povedať, že ako občania štátu žijeme už v komunizme, ale ako príslušníci občianskej spoločnosti žijeme stále v kapitalizme.
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU
Komunizmus nie je Columbova žena! (V známom americkom seriály protagonista proklamuje zásady vlastnej manželky, ktorá sa ani raz v seriály neukáže…) . Mám na mysli, že komunizmus nezíska na presvedčivosti, ak sa bude iba indíciami definovať jeho existencia.
Je potrebný plán.
Ani súčasná dystopia neoprávňuje popisovať komunizmus ako utópiu.
Námatkou: v komunizme je vylúčené dedenie: človek práva (a povinnosti) nadobúda narodením a tieto zanikajú smrťou!
Každý má nárok na rovnaký podiel zdrojov a akumulovanej hodnoty minulej práce!
Komunizmus je spoločnosť založená na verejnej spravodlivosti (musíme predpokladať úplnú verejnosť všetkých údajov a faktov, ako i objektívne/nezávislé rozhodovanie). Teda monitorovanie a riadenie spoločnosti nezávislou umelou inteligenciu je nevyhnutnou (nutnou) podmienkou. Princípy a kontrola UI musí byť zabezpečená dohodou v humánnej (komunistickej) spoločnosti.
Spochybňujem existenciu komunizmu podmienenú „materiálnym dostatkom“ (je to pokus, s rastúcimi „potrebami“, posunúť komunizmus mimo dosiahnuteľnú realitu!) . Tak, ako sa dospelým stáva človek dosiahnutím určitého fyziologického a intelektuálneho stavu, tak aj komunistom sa možno stať až dosiahnutím určitého intelektuálneho a fyzického stavu.
V individuálnom a sociálnom zmysle.
Napríklad…
„monitorovanie a riadenie spoločnosti nezávislou umelou inteligenciu je nevyhnutnou (nutnou) podmienkou“
Dobré s nami a zlé preč…
Súhlasím, toto by Juraj mal lepšie rozviesť. Na pozadí kapitalizmu takáto možnosť vyzerá hrozivo, ako absolútne ovládanie života človeka mocou.
V novej spoločnosti to môže byť prínosom. Aj tu treba rozmýšľať ekonomicky, o nákladoch na totalitné sledovanie občana. Za určitou hranicou náklady vysoko začnú prevyšovať prínos a takéto sledovanie sa stane neekonomickým.
Ukazuje sa to napr. pri USA, namiesto inžinierov vychovávajú hlavne politológov, propagandstov, špiónov, sledovateľov sietí, ľudí, manipulátorov.
V rámci globálnej deľby práce ale pri pokuse oddeliť sa od Číny a Ruska , aj pri pokuse uzbrojiť Rusko vo vojne zisťujú, že na sebestačnosť, priemysel, vojenský priemysel nemajú ani továrne, ale hlavne ani ľudí.
V USA nemá kto vyrábať, všetci sú zamestnaní sledovaním ľudí. V tomto zmysle sa to dnes ukazuje ako veľká slabina.
…
Na druhej strane ja by som vnímal prínosy digitálnej spoločnosti v tom, že silne obmedzí kriminalitu, podvody. Digitálne peniaze môžu mať výhodu v tom, že ich pôvod sa dá vysledovať. Ak vám ich niekto ukradne z účtu, malo by to byť vysledovateľné.
Ale na to treba zásadne novú kvalitu spoločnosti, ktorá tieto informácie bude využívať v prospech ľudí, nie proti nim.
„takéto sledovanie sa stane neekonomickým… Ukazuje sa to napr. pri USA, namiesto inžinierov vychovávajú hlavne politológov, propagandstov, špiónov, sledovateľov sietí, ľudí, manipulátorov.“
No veď práve na to je dobrá tá AI, že radikálne ZNÍŽI NÁKLADY na sledovanie obyvateľstva, tým, že celý proces automatizuje a urobí nezávislým od ľudského faktora (ktorý je nákladný, nespoľahlivý, okrem toho môže prejavovať SVEDOMIE, atď.)
„prínosy digitálnej spoločnosti v tom, že silne obmedzí kriminalitu“ – Aj Adolf „silne obmedzil kriminalitu“, a ešte ako silne, len tie vedľajšie účinky, len tie vedľajšie účinky…
„v komunizme je vylúčené dedenie“
Téza zaujímavá, ale ako Juraj dosiahneš, aby Ťa ľudia neukameňovali na ulici, ak im budeš ponúkať takéto riešenia? Obzvlášť u nás, kde je všetko založené na KLANE, na rodinkárstve, kde ideálom je hromadenie majetku a jeho nacpávanie detičkám aj cez ***…? Samozrejme, s cieľom, aby mal kto zdediť rodinné impérium a ešte ho zveľadiť, aby všetci videli, „akí sme my páni“.
Ak chceš takéto nápady hlásať tu na Slovensku, hneď si aj zabezpeč solídnu ochranku…
Čo sa týka toho dedenia, tiež by som bol opatrný.
Komunizmus nie je rovnostárska spoločnosť, majetkové rozdiely zostanú. Len stratia triedny, hodnotový význam,, význam majetku ako sociálneho statusu, hodnoty človeka.
Majetkové rozdiely medzi ľuďmi sa zmenia z vertikálnej polohy do horizontálnej. Ľudia prestanú vnímať majetkové pomery človeka triedne, hodnotovo. Dokonca na toho, kto by až do krajnosti zháňal majetky, by sa mohli pozerať ako na čudáka, asociála.
Ak by niekto chcel veľký dom, viac miestností, a venoval by preto práci aj 10 hodín denne, bola by to jeho potreba.
Ale niekto by si viac ako veľký dom cenil svoj voľný čas, aby sa mohol venovať písaniu kníh, poézie, sledovaniu prírody, čítaniu kníh. Mal by základný príjem na dôstojný život, ale materiálne veci by pre neho boli druhoradé.
Obidvaja títo ľudia by však v beztriednej spoločnosti mali rovnakú hodnotu, rovnaké sociálne postavenie, žiadna elita, úspešní a neúspešní, sociálne odkázaní v závislosti od veľkosti majetku. Jednoducho, potreby ľudí by sa stali prvoradými, nie majetok.
…
Ak by niekto chcel viac pracovať aj kvôli rodine, míňať na to svoj čas, nemalo by sa to úplne stratiť pri dedení. Ale na druhej strane, veľký zmysel by to nedávalo, pretože deti by znovu mali svoje potreby a možno by veľký dom nepotrebovali, pretože jeho prevádzka by im brala všetok čas a oni by chceli radšej ten čas pre seba, ako ho venovať veľkému domu.
K problému zániku štátu, ako ho nastolil p. Manda.
…
Štát úplne nezanikne. Ani Marx, Lenin nepredpokladali jeho úplný zánik, hovorili o odumieraní.
V zmysle odumretia niektorých jeho funkcií, hlavne mocensko-potláčateľských, ktoré vyplývajú hlavne z jeho triedneho charakteru v triednej spoločnosti. V tomto zmysle by sa napr. aj vláda mala premenovať (vládnuť ľuďom, nie spravovať, organizovať spoločnosť). Bude potrebné nájsť priliehavý názov. Správa (štátna správa, ústredná správa) akosi tiež nesedia.
Na druhej strane štát ako organizácia, správa nemôže zaniknúť, naopak, jeho organizárorská, koordinačná funkcia by sa mala posilniť, aj v zmysle poznatkového rozhodovacieho centra.
Správa vecí verejných by sa pritom mala odstupňovať podľa princípu subsidiarity, aby o veciach rozhodovali tie stupne, ktorých sa to dotýka. Napr. kraje, okrasy, obce.
Teda by sa mal posilniť samosprávny charakter správy.
Klasickým problémom (formulovaným už francúzskymi racionalistami a dokonca gréckymi filozofmi) je dedenie. Dokonca si myslím, že dokonca dedenie likviduje aj základný postulát liberálneho kapitalizmu, že „bohatstvo“ je ovocím práce (oni tvrdia, že „podnikania“). Dediči bohatnú na základe toho, že sú najrýchlejšou spermiou z tatových nohavíc…(tie pomalšie neoplodnia vajíčko!).
Viem, že fetišizmus „majetku“ (ak máš, tak „si““, ak nemáš, neexistuješ…) sa prejavuje aj v potrebe „zabezpečiť“ svojich potomkov „dedením“.
Moja predstava je dedenie ponechať, ale nie na rodinnej/individuálnej úrovni. Dediť po poručiteľovi by malo spoločenstvo (obec, republika…) a to tak, že nehnuteľný majetok poručiteľa, (s príslušným vybavením), spoločne užívaný s manželkou a deťmi by mal naďalej ostať v ich užívaní (vrátane spoločne užívaných hnuteľných vecí, ako je dopravný prostriedok a pod.).
Ostatný majetok by mal byť vložený do „zvereneckého fondu“, z ktorého by spoločenstvo (obec, republika….) hradili náklady na získanie ďalšej pracovnej kvalifikácie, pomoc pri osamostatnení a založení rodiny. Napríklad bezúročné pôžičky na kúpu bytu, zariadenia bytu, prípadne aj auta či vybavenia živnosti. A zverenecký fond by podporoval mladých aj fixnou finančnou čiastkou pri dovŕšení veku 18 rokov, pri založení rodiny a pri narodení detí.
De facto by tak zaniklo len dedenie „kapitálu“. Išlo by teda len o obmedzenie bezpracného zisku!
Áno, Juraj, s tým súhlasím. Čo sa týka podnikania, kapitál je spoločenský vzťah, vytváraný celou spoločnosťou, preto by sa nemal dediť, ale použiť na vytváranie ešte kvalitnejších spoločenských podmienok pre činnosť ľudí.