Štát sa na uvedenom základe javí ako forma, ktorá nemá vlastný obsah, je teda len prázdnou formou, je štátnym formalizmom. Na strane druhej, faktický obsah štátu, občianska spoločnosť, nemá vlastnú formu, teda je viac-menej chaotickým zhlukom indivíduí, regulovaného živelne pôsobiacim trhom, uzatvorený do vonkajších hraníc štátu. Uvedený rozpor štátu a spoločnosti, ktorá je jeho obsahom, sa prenáša do celého radu ďalších rozporov.
Jeden z týchto rozporov predstavuje princíp demokracie, ktorým sa naša republika chváli. Konkrétna podoba demokracie sa v určitej podobe uplatňuje len vo sfére politického života, ale nie v samotnej občianskej spoločnosti, až na niektoré výnimky (napríklad voľby rektorov). Ekonomická sféra života ako podstatná zložka občianskej spoločnosti nie je organizovaná na základe princípu demokracie, ale na základe princípu vlády súkromného vlastníctva a z toho plynúcej existencie živelne pôsobiaceho trhového mechanizmu. Ústavný princíp demokracie tak nesiaha ďalej ako k hraniciam ekonomickej sféry, po prah súkromných podnikov. Demokratickej povahe štátu tak nezodpovedá jeho ekonomický obsah, ktorý však tvorí podstatu zložky spoločnosti.
Vláda kapitálu v ekonomickej sfére, prostredníctvom jeho vlastníkov či kapitalistov má v určitých prípadoch niektoré vonkajšie črty spoločné s demokraciou, a preto sa niekedy môže javiť ako ekonomická „demokracia“. Napríklad pri hlasovaní majiteľov účastinnej spoločnosti o ekonomických otázkach spoločnosti. Pointa hlasovania spočíva v tom, že na rozdiel od demokracie, ktorá sa opiera o väčšinovú vôľu zúčastnených, sa „demokratická vláda“ kapitálu neopiera o väčšinovú vôľu vlastníkov, ale sa opiera o „vôľu“ väčšiny mŕtvej ľudskej práce, t.j. „vôľu“ väčšieho kapitálu. Kto disponuje rozhodujúcou veľkosťou kapitálu, ten rozhoduje aj o danej veci. Vôľa vlastníkov je tu len nástrojom, hovorcom vlády samotného kapitálu.
Princíp vlády kapitálu v ekonomickej oblasti je priamym protikladom princípu demokracie v politickej oblasti. V ekonomickej sfére vládne väčší kapitál nad menším, bez ohľadu na vôľu vlastníkov a v politickej sfére vládne vôľa hlasujúcej väčšiny nad vôľou menšiny. Rozpor medzi uvedenými princípmi sa v praxi rieši tak, že štát neriadi ekonomickú oblasť života spoločnosti, tú prenecháva vláde kapitálu a sám, prostredníctvom svojej demokracie čiastočne rozhoduje o politickej, sociálnej a kultúrnej sfére života spoločnosti, v závislosti od veľkosti svojho „kapitálu“ či rozpočtu, o ktorého použití rozhoduje.
Rozpor medzi formou a obsahom nášho štátu sa prejavuje aj v samotnej politickej sfére života. Na riadení štátu ako samostatnej univerzálnej sféry života spoločnosti, stojacej nad konkrétnou spoločnosťou sa podieľa len vymedzená skupina občanov, či už volených alebo nevolených úradníkov štátu a nie všetci príslušníci daného štátu. V uvedenej súvislosti Marx na Heglov argument, že všetci občania sa nemôžu podieľať na riešení všetkých problémov štátu, konštatoval, že uvedený argument sa opiera o predpoklad, že občianska spoločnosť je fakticky len sumou indivíduí, sledujúcich svoje individuálne záujmy. Za daného predpokladu je potom nutné, aby tu bola aj nejaká zvláštna skupina občanov, politikov a úradníkov, ktorí budú zvlášť riešiť problémy celku spoločnosti.
Idea komunistickej spoločnosti sa javí ako jediná forma usporiadania spoločnosti, ktorá je schopná prekonať všetky protirečenia a problémy, ktoré dnes trápia našu spoločnosť.
Marx zdôrazňuje, že proti individualistickému pohľadu na konanie človeka existuje aj spoločenský či celostný pohľad. V jeho rámci spoločnosť nie je sumou indivíduí sledujúcich svoje súkromné záujmy, ale organickým celkom opierajúcim sa o spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov, kde všetci vzájomne slobodne a cieľavedome kooperujú na reprodukcii spoločných podmienok života spoločnosti tak materiálnych, ako aj duchovných. Na uvedenom základe je individuálna práca každého člena determinovaná záujmom celku, a preto je jednotou individuálneho a všeobecného. Každé indivíduum sa tak svojou individuálnou prácou podieľa súčasne aj na riešení všeobecných úloh celku spoločnosti. Každý ako indivíduum koná na svojom mieste v mene kooperujúceho celku, t.j. každý je na svojom mieste aj zástupcom, reprezentantom celku spoločnosti.
Pri uvedenej organizácii spoločnosti nie je potrebná žiadna špeciálna, profesionálna vrstva štátnych úradníkov, ktorí by riešili len problémy celku. Spoločný záujem, ktorý determinuje hlavné smerovanie celku spoločnosti, sa dosahuje realizáciou princípu všeobecnej demokracie. Vychádza zo záujmu všetkých členov spoločnosti a reprezentuje reálny záujem väčšiny spoločnosti. Tam, kde občania nemôžu rozhodovať priamo, volia zástupcov, ktorých mandát nie je voľný, ale viazaný či imperatívny. Zástupca nehlasuje na základe svojho svedomia, ale na základe vôle tých, ktorí ho zvolili a ktorí ho môžu odvolať. Princíp demokracie tak patrí k základným princípom organizácie komunistickej spoločnosti. Povedané inak, všeobecná organizácia spoločnosti, „štát“, neexistuje ako samostatná vonkajšia štruktúra, ohraničujúca spoločnosť zvonku, ale ako vnútorná forma organizácie spoločnosti, ktorá sa neustále mení s vývojom spoločnosti a s demokratickým rozhodovaním jej členov.
Súvisiace:
Zánik štátu z hľadiska Marxa znamená, že rozpor medzi politickou formou spoločnosti a jej obsahom sa zruší. Štát prestane existovať ako samostatná skutočnosť popri, či nad spoločnosťou a stane sa reálnou formou existujúcej spoločnosti, ktorá bude túto svoju spoločnú, všeobecnú formu neustále prispôsobovať svojmu pohybu. Človek už prestane žiť dvojaký život, na jednej strane politický život rovných občanov a na strane druhej, reálny život nerovných občanov v spoločnosti.
Idea komunistickej spoločnosti sa tak javí ako jediná forma usporiadania spoločnosti, ktorá je schopná prekonať všetky tie protirečenia a problémy, ktoré dnes trápia našu spoločnosť a ktoré sú dôsledkom súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov.
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU
Veľká vďaka, pán Manda, za sériu článkov.
Tiež ďakujem diskutérom za podnetné príspevky.
Tatko, Vy ste nič nepochopil. Ľudia sa z takýchto článkov nenajedia. Niektorí potrebujú články, kde sa jasne napíše, kde sa dá dnes lacno a rýchlo najesť.
A podľa toho, kde si dnes môžem lepšie napchať brucho, zhodnotím aj to, ktorý systém je lepší.
Akceptujem Vaše rozhorčenie.
Tiež sa mu niekedy ťažko bránim. Ale ako ste z môjho úprimného poďakovania vyvodili záver o tom, čo som pochopil a čo nie… 🤔
Pán Antal, poďakoval som aj Vám. Aj Vy ste prispeli do diskusie mnohým, nad čím môžem naozaj seriózne premýšľať.
Ja sám som neprispel, lebo mi momentálne vyťaženie nedovoľuje sa všetkým tým myšlienkam dostatočne venovať. Preto som všetkým “ zúčastneným “ aspoň poďakoval, lebo si vážim prácu, energiu a dobrý úmysel, ktorý do toho vložili.
Neskôr sa k tomu budem vracať..
Milan to je irónia, dúfam…
Jem, teda som?
Myslím, že komunistická revolúcia je komplexnejší projekt, než odumretie buržoázneho štátu. Odumretie štátu je iba sprievodným prejavom radikálnejších (nevyhnutných) zmien. Takými je napríklad zánik trhu a s tým súvisiacich peňazí. Konkurencia (ako nákladný spôsob výroby a distribúcie) musí byť nahradená kooperáciou. Teda civilizačná kultúra sa dramaticky zmení, porovnateľne, ako pri neolitickej revolúcií…
Juraj, áno, bola to irónia.
…
Ja osobne sa snažím vidieť pohyb civilizácie ako prirodzený, nie idealizovany. Bez ideálnych ľudí, ktorým ale ide o efektívnejšie fungovanie, väčší blahobyt a viac priestoru pre osobnú slobodu, sebarealizáciu. Čo by prinieslo aj vyššiu PP.
Včera som čítal vyjadrenie amerického kňaza, že ľudia pred smrťou najviac ľutovali to, že nedokázali byť sami sebou, ale zviazaní spoločenskou etikou úspechu.
…
Nehľadajme preto ideálnu spoločnosť a ideálnych ľudí a preto je možné zrušiť staré spoločenské mechanizmy. Myslím, že štát sa nezruší, zruší sa len jeho triedny charakter a mocenské funkcie, ale transformuje na organizačné, koordinačné a poznatkove centrum.
…
Nemyslím, že sa zruší trh a peniaze, ale rozvinú sa do novej podoby.. Pretože deľba práce sa ešte viac prehĺbi, aj zainteresovanost zostane, aj konkurencia zostane. Ale nie antagonisticka, niečo podobné ako v športe.
Vzťah kooperácie a konkurencie je dobre viditeľný počas prehlbovania deľby práce. Keď boli mesta sebestačné, suverénne, sily konkurencie až nepriateľskej prevládali nad silami spolupráce medzi nimi. Keď výrobné sily presiahli potenciál miest, mesta sa spojili do národného štátu, sily spolupráce v rámci novej deľby práce medzi mestami prevážili nad silami konkurencie. Mesta v nar. state už voči sebe nevystupuju ako nepriateľské, ale určitá konkurencia tu zostala. Ak hromadenie majetku prestane mať zmysel, aj konkurencia medzi výrobcami nebude nepriateľské ale skôr športová.
A už v socializme bolo prepočítavane, koľko obchodov, lekarni, ap. je potrebné pre mesto, obec.
…
Peniaze, myslím, že budú zmenené skôr na elektronické informácie. Papierové peniaze dosť brzdia výmenu, sú menej pružné ako globálny informačný mechanizmus, ktorý by umožnil pružnejšie, sietovo prepojiť ľudí. Kto pozná LETS obchodný systém, zaznamenáva sa informácia, že v sieti tisíc ľudí si niekto od niekoho zobral tovar, službu, zarata sa to ako jeho dlh voči komunite. A naopak.
…
Skôr by som teda išiel nie cestou idealizacie ľudí a spolocnosti, ale značného skvalitnenia.
Po prečítaní tejto série článkov a diskusných príspevkov k nim, som sa iba utvrdil v názore, že komunistické usporiadanie spoločnosti si vyžaduje ideálnych ľudí. Uvedomelých, spravodlivých, nezištných, čestných, solidárnych, obetavých, vzdelaných, múdrych, atd. Aj tá najušľachtilejšia a dopodrobna prepracovaná teória o riadení spoločnosti nemá šancu na úspech, ak väčšina ľudí je vlastne negatívom k vyššie uvedeným cnostiam. A to je pravý dôvod, prečo je kapitalizmus úspešný. Má totiž teóriu a ideológiu, ktorá veľmi dobre vystihuje podstatu väčšiny ľudskej populácie – peniaze. Ak by sme chceli zmeniť svet, treba najskôr zmeniť ľudí. Minimálne väčšinu populácie.
Kľúčové otázky, ktoré treba riešiť sú dve:
a) dá sa to vôbec ?
b) ak áno, ako ?
Ivan – Podstata väčšiny ľudskej populácie je spoločenským produktom. Ľudí k takejto podstate dotlačili ekonomické podmienky ich života, presne povedané súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov. Súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov znie dosť abstraktne, ale vo svojej podstate ide o jadro materiálnych podmienok života človeka, t.j. súkromné vlastníctvo materiálnych podmienok života človeka počas niekoľkých storočí sa zaslúžilo o súčasnú „egoistickú“ podstatu väčšiny populácie. Preto ak chceme zmeniť svet musíme v prvom rade zmeniť ekonomické podmienky života človeka. Súkromné vlastníctvo jeho materiálnych podmienok života je potrebné premeniť na spoločné vlastníctvo rovných indivíduí a reprodukcia týchto materiálnych podmienok bude postupne meniť aj „egoistického“ povahu súčasného človeka. Človek sa môže zmeniť len v procese revolučnej premeny svojich vlastných, predovšetkým ekonomických podmienok život. V aktívnej premene vonkajšieho sveta bude meniť aj svoju podstatu, iná možnosť reálne nie je k dispozícií.
Teoreticky ste to vysvetlil. Ale máte dojem, že ľudia, ktorý žili v socializme, neboli egoisti, nekradli všetko čo nebolo pribetónované, nezištne pracovali v prospech spoločnosti ? Ja viem, že to tak nebolo.
Asi budete súhlasiť s tým, že zmena vlastníctva výrobných prostriedkov zo súkromného na spoločenské, sa musí udiať skokom, že to nebude postupný vývoj spoločnosti. Je nereálne očakávať, že by tí, v kapitalizme úspešní ľudia, jedného dňa dospeli k názoru, že už nechcú byť vlastníkmi svojho nadobudnutého kapitálu a dobrovoľne ho odovzdajú štátu.
Moje otázky smerujú k tomu, kde vziať tých ľudí, ktorí by boli schopní zrealizovať ten spoločenský skok, ale ho aj v krátkodobom horizonte následne ustáť a v dlhodobom horizonte rozvíjať.
Tatko, dúfam, že ste pochopili, že som nemieril na Vás, ale. ľudí, ktorí píšu, že takéto diskusie sú zbytočne.
však aj sú! Teórií na všeličo možné sa vyslovilo nespočetne. Niektoré pretrvali, na iné sa zabudlo hneď po tom, čo sa vyslovili. Filozofické úvahy sa o ľudí bojujúcich s nedostatkom čohokoľvek (nie len financií) ani len neobtrú, pokiaľ neriešia ich situáciu.
Bez ohľadu na akékoľvek teórie, každý národ môže skákať len do výšky svojej slobody. My žiadnu nemáme (a čo je horšie nemáme ani odvahu alebo ani vedomosti? našu situáciu zmeniť), takže urobíme čo nám prikážu, či nám to bude vyhovovať alebo nie. Ale môžeme snívať a neplodne debatovať ako by to bolo keby….. , čo už aj viac než tridsať rokov robíme. Takže v čom je prínos týchto diskusií?!
Pán Manda má pravdu v tom, že spoločnosť sa mení len podľa svojich materiálnych možností. Ja podotýkam že to platí len pre slobodnú spoločnosť, ktorá v plnej miere môže podľa vlastných potrieb používať svoje zdroje.
Reagovať na zbytočnosť niektorých diskusií pod článkom p. Mandu a nie pod tým, v ktorom sa o tom píše mi príde nevhodné