Naivní ideológovia všetkého druhu a politici môžu hlásať pre túto éru, čo chcú. Realita je iná: Masky spadli. Spadli korporáciám, spadli firmám podnikajúcim v súčasnej trhovej ekonomike, ktorá je stále definovaná podľa základného charakteru finančného zdroja spoločnosti a výrobného spôsobu ako Kapitalizmus. A jeho cieľom je „produkcia bohatstva“ pre vlastníkov. Pre akcionárov. Teda, tvorba zisku za každú cenu. A demokracia sa potichu a bez väčšieho hluku porúča…
Ide o zvyšovanie cien. Všetkého. Okrem „zliav“ v korporátnych obchodných sieťach, ktoré týždeň čo týždeň ponúkajú sortiment v marketingových reklamných letákoch „lacnejšie a lacnejšie“. Ale nik z ekonómov – analytikov sa nepodujal podchytiť tento podvodný trik hypermarketov, že ak by to tak ozaj bolo, obchodné siete by už mali byť dlhodobo v strate. Ale nie, v skutočnosti sú to „kombajny na peniaze“.
Zvyšovanie cien je spôsobené prenosom nákladov firmy na spotrebiteľa
Ceny tovarov a služieb sa prudko zvyšujú. Nielen energie, palivá. Aj potraviny, aj spotrebný tovar. Aj služby. A špeciálne v krajinách strednej a východnej Európy zostávajú „stabilné“ iba ceny mzdy. Na spotrebiteľa korporácie a miestne firmy prenášajú všetko to zvyšovanie svojich nákladov. Veď sú tu svetové ceny. Diktát trhu. Naozaj?
Prečo sa to deje?
Jedno súvisí s druhým. Žiadny majiteľ si neprizná, že by mu mohla „marža“, teda tá vykalkulovaná suma, ktorú odhadom priráta ku skutočným výrobným nákladom na jednotku produktu, klesnúť tak, aby netvorila zisk. Lebo ak sa zvýšia náklady na energie, na suroviny a subdodávky, práve marža to má pokryť. Len raz v histórii nebolo treba, aby marža pokrývala straty: za socialistického výrobného spôsobu štát pokrýval straty výrobcom a predajcom tzv. zápornou daňou. Teda podľa dnešného významu „dotoval stratu“, resp. uhradil vysoké náklady výrobcu a predajcu tak, aby ten dokonca po zápornej dani mohol vytvárať aj plánovaný zisk. Plánovaný. Rozumie sa. Za socializmu. A fungovalo to. Nič ideologické v tom nehľadajte. Bolo to praktické opatrenie štátu na ochranu životnej úrovne pracujúcich. Dnes sa vláda SR, teda cez štátny rozpočet, snaží zachrániť výrobu korporáciám, existenciu firmám v gastrosektore i v turistickom priemysle, udržať pracovné miesta, limitovaným vyplácaním kompenzácií. Isteže, to všetko sa dá aj dnes, keď sa chce…
Ale – nechce sa!
Len korporácie a súkromné firmy sa bránia tomu, aby si siahali na svoje marže. Tie tak akosi „zo zvyku“ z roka na rok rástli a každý to akceptoval. Cenníky na ďalší rok sa dvíhali o nejaké to percento marže pri každom, i dlhodobo zavedenom produkte. Obchodné zvyklosti. Akceptované trhom. Dobre sa potom z toho vytvára zisk po odrátaní skutočných zdokladovateľných nákladov. Lebo marža je iba kalkulačná. Tá sa dokladá iba v kalkulácii jednotky výroby. A firmy „nariekajú“: Zvyšujú nám ceny (energií, vstupov surovín, subdodávok) a my, aby sme „prežili“, to musíme premietnuť aj do zvýšených cien tovarov a služieb. A ešte – udržať aj mzdy na uzde, alebo ich znižovať, pretože to nejde, aby „nám mzdy ujedali z hospodárskeho výsledku“.
A tak masky padli
Dlhé roky sa pri prosperite globálneho trhu a miestnych sektorov marža neúmerne zvyšovala. Nikoho to netrápilo a bolo to predsa zakalkulované. Niekto sa pod to podpísal. Zvyčajne účtovník, kalkulátor nákladov firmy. Pekne sa potom dali odvodiť pri daňovom priznaní, koľko nákladov bolo a koľko z tržieb ukrojilo, a teda i tak zisky zostávali pekné. Veľa „sádla“ na rozdelenie akcionárom do dividend. Na podiely.
Teraz „vystrelili“ hore ceny energií. A všetkých vstupov. Inokedy si povieme, čo to bolo za politicko-ekonomické rozhodovanie „zelenopolitík“. Ale tie zvýšené náklady má predsa pokryť práve objem roky rastúcej marže jednotky produktu či celej hospodárskej jednotky („unit“). To bol pôvodný cieľ marže: pokryť dopredu možný nečakaný nárast cien, a teda výdavkov. Prečo si dnes na to nik netrúfne siahnuť? Že by sa manažér bál vlastníkov? Akcionárov? Majiteľa – miliardára?
Ako na to?
Kde zostal humanizmus kapitalizmu teraz? Masky ozaj spadli. Všetky zvýšenia cien idú na úkor reálneho príjmu zamestnancov, skutočne sa všetko zvýšenie cien automaticky prenáša na spotrebiteľa. A štát sa odrazu tvári, že „tomu nerozumie“. Tak ako kedysi po roku 2004, či dokonca až po roku 2009, po vstupe do menovej Euroúnie bolo treba začať kontrolovať a stíhať tzv. transferové prenosy („transferpricing“) pri korporáciách tu doma na Slovensku, tak je potrebné teraz kontrolovať a stíhať kalkulácie marží.
Ale ak by ešte existoval Spolok národohospodárov Slovenska, pravdepodobne by odporúčal, aby štát popri kontrole marží vytvoril štátne vlastníctvo výroby a obchodu na Slovensku. Hospodárstvo v rukách vlastníctva štátu „nemusí“ zvyšovať predpísanú úroveň korporátnej marže. Štát môže absorbovať do svojho hospodárenia celý nárast cien napríklad energií, napríklad potravín a iných surovín. Lebo ich vlastní, vlastní ich výrobu a predaj. A nemusí sa pritom odvolávať na ceny svetových búrz, na globálnu úroveň nejakej ceny trhu, pretože vyrába a predáva pre vlastné obyvateľstvo (energie, potraviny).
Bolo to ozaj možné iba za socializmu?
Ľudia si veľmi mýlia odborné pojmy tržby; marža; zisk. Tržba, to je suma peňazí, ktoré dostane firma/podnikateľ za predaj tovaru a služieb. Marža je kalkulačný pojem. Dnes sa „samozrejme“ i domáci výrobca a predajca oháňa argumentom, že musí mať cenu svojho tovaru na úrovni svetovej ceny, alebo ceny odvodenej od burzy niekde vo svete. Ale kalkulácia ceny pozná vlastné náklady na jednotku výrobku, plus maržu, plus kalkulovaný zisk. Málokto už vie, že v tzv.marži sa kalkulujú fixné náklady firmy ktoré vznikajú bez ohľadu na to, koľko tovaru sa vyrobí či predá. A do marže kalkulant zahrnie i predpokladané zvýšenia vstupov, spojených s výrobou či obstaraním tovaru. Marža je kalkulovaná, nie je to náklad v účtovníctve. Preto sa do nej často „nabalí“všeličo. Obchodníci tomu hovoria i „vata“. Korektný podnikateľ vie, že marža mu pokryje aj zvýšené náklady vzniklé počas roka.
Iná kategória je ZISK. Ten sa vyráta v ročnej súvahe, ako rozdiel medzi skutočnými a odpočítateľnými nákladmi a tržbou. TREBA ROBIŤ OSVETU…
Z toho hľadiska je potom aj iný pohľad na milión „našich“ vyrobených áut (luxusných automobilov štyroch svet.značiek vyrábaných v montovniach tu na Slovensku):
tržbu z toho nemáme žiadnu alebo len pár promile (pri predaji v tuzemsku asi 50 tis áut tých 4 značiek)
maržu si síce môžu „nabaliť“ subdodávatelia pre automobilky, ale väčšinou sú to i tak firmy zahraničných vlastníkov, takže ani dane z podnikania tu nezostávajú…
A ZISK je väčšinou ukazovaný v materských korporáciách a u nás asi tie daňové priznania sú biedne – ak vôbec, pretože sa to dá obísť zákonom o zamedzení dvojitého zdanenia ( načo by zdaňovali u nás)… takže : Čo máme z výroby milióna áut na Slovensku? h………o…..