Vo vzťahu k zahraničiu Gorbačovovi išlo predovšetkým o aplikáciu jeho politiky v krajinách sovietskeho tábora. ZSSR vyžadoval, aby k „leninskej demokratizácii“ pristúpili jeho spojenci, t. j. aby východoeurópske socialistické štáty začali prijímať rovnaké opatrenia, ktoré od základu menili doterajšie usporiadanie ako Moskva. Prestavba bola z perspektívy väčšiny východoeurópskych straníckych vedení dlho chápaná ako primárne sovietsky projekt s neistými výsledkami, a to až do času, kým sa neukázala záväznosť Gorbačovovej prestavby pre celú východoeurópsku sovietsku koalíciu.
Kopírovanie sovietskeho vzoru malo od roku 1988 zasahovať nielen hospodársku, ale aj ideologickú a hlavne politickú oblasť. Vrcholní sovietski predstavitelia (M. S. Gorbačov, E. A. Ševarnadze, A. N. Jakovlev a ďalší) pri svojich návštevách spojeneckých východoeurópskych krajín zdôrazňovali naliehavosť zmien, dôrazne pripomínali, že okrem hospodárskych reforiem sa musia pustiť aj do prípravy politických zmien. Bolo zrejmé, že Sovieti požadujú zmenu v mocensko-politickom usporiadaní.
ZSSR v roku 1989 vyhlásil, že nebude zasahovať do vnútorných záležitostí východoeurópskych krajín. V zmysle buržoáznej interpretácie daného vyhlásenia si komunistické vlády týchto krajinách mali konečne oddýchnuť, pretože prestali byť pod dozorom Moskvy. Na druhej strane si však mali kopať svoj hrob, pretože stratili v ZSSR svoju záštitu. Komunistické vlády v sovietskych „satelitoch“ údajne stratili svoju mocenskú oporu a ľudové masy ich tak – napriek „totalitnému“ charakteru – mohli ľahko zvrhnúť. Pravdou je pravý opak. Neprestali byť pod dozorom Moskvy. Sovieti síce vyhlásili, že do záležitostí svojich spojencov zasahovať nebudú, v skutočnosti však do ich záležitostí zasahovali tým najhrubším spôsobom – vykonávali na nich nátlak. Miestne stranícke vedenia sa mali vzdať moci v prospech síl, ktoré by reštaurovali kapitalizmus.
Tento scenár začal Gorbačovovým nanucovaním programu jeho prestavby ďalším socialistickým krajinám v roku 1987. Všetko nasvedčuje tomu, že Gorbačov dal zreteľný signál o požiadavke ZSSR demontovať socialistické systémy prostredníctvom vytvárania alebo podpory protisocialistických a kontrarevolučných síl a „dialógu“ s nimi, pri ktorom by komunistické strany odišli zo scény. Jeho komplicom boli imperialistické USA. O osude existujúceho spoločenského usporiadania východnej Európy sa nerozhodlo vnútri socialistických štátov, ale na úrovni medzinárodnej politiky veľmocí (ZSSR, USA, Veľká Británia, Francúzsko). Všeobecne rozšírený záver, že jednotlivé krajiny si v roku 1989 samy určili vlastné smerovanie – bez vedenia či poručníctva zvonku, je lživý. Bol to sovietsky diktát.
Sovieti neponechávali nič náhode. A reálne im nikto zo strany spojeneckých štátov východoeurópskej socialistickej koalície (s výnimkou Rumunska), nekládol odpor. Na nátlak ZSSR tu najvyššie vedenia vládnucich strán v spolupráci s bezpečnosťou organizovali štátne prevraty. Dochádzalo k napĺňaniu rovnakého scenára. V Poľsku, Nemeckej demokratickej republike, Československu, Maďarsku a Bulharsku komunisti odovzdávali moc prostredníctvom rituálu tzv. okrúhleho stola.
Problém, komu túto moc odovzdať, riešili tak, že štátnobezpečnostné orgány pomáhali organizovať a zjednocovať roztrieštené a rozhádané skupiny imperializmom vydržiavaných disidentov, ktorí vo svojich krajinách celé roky šírili antikomunizmus, antisovietizmus, nacionalizmus alebo klerikalizmus. Rumunsko predstavovalo jediný prípad násilného zvrhnutia proletárskej moci kontrarevolučným pučom riadeným zo zahraničia. Vo všetkých menovaných prípadoch bol však nástup novej triednej moci buržoázie posvätený rovnakým spôsobom: zorganizovaním „slobodných“ parlamentných volieb (niekde s väčšou, niekde s menšou účasťou voličov).
Americký buržoázny historik J. L. Gaddis píše, že Gorbačov sa rozhodol vyťažiť zo situácie, čo sa dalo. Čo teda vyťažil? Očakával, že kapitalistická reštaurácia prinesie značné materiálne zisky, príliv západných úverov a investícií, ako to bolo v prípade Čínskej ľudovej republiky. Namiesto očakávaného posilnenia ZSSR prostredníctvom Spojených štátov amerických, Nemeckej spolkovej republiky a Japonska, došlo k jeho rozpadu. Veril, že americká finančná oligarchia bude súhlasiť s rozpustením NATO alebo aspoň s tým, aby zjednotené Nemecko nebolo členom tohto paktu.
Nakoniec NATO zostalo zachované, jednotné Nemecko, ktoré vzniklo v roku 1990 anšlusom NDR, zostalo jeho členom, sovietski vojaci z jeho územia odišli, americkí zostali. Bývalé socialistické krajiny sa stali satelitmi USA usilujúce o členstvo v NATO. Americká finančná oligarchia nakoniec urobila Gorbačovovi len jeden ústupok. Ústami svojho ministra zahraničných vecí J. Bakera prisľúbila, že „NATO sa na východ nerozšíri ani o piaď“. Administratíva B. Clintona však tento záväzok zrušila.
