XXVIII. zjazd KSSZ, ktorý sa konal v júli 1990, potvrdil rozchod so socializmom a prechod ku kapitalizmu. Tak skončil návrat k Leninovmu revolučnému duchu, tak boli prekonané stalinistické deformácie socializmu, tak dopadla jeho revolučná obnova v leninskom zmysle. Gorbačov, muž návratu k leninizmu, vystúpil koncom roku 1991 zo strany a ústrednému výboru poradil, aby stranu rozpustil. Zakrátko prišli Jeľcinove úkazy zakazujúce KSSZ a KS Ruska. Gorbačovov odpor k „stalinizmu“ a jeho „leninská obnova socializmu“ skončili reštauráciou kapitalizmu a premenou komunistických strán v organizácie sociálnodemokratického typu.
Vedomé úsilie zlikvidovať socializmus v ZSSR a v ďalších východoeurópskych krajinách nebolo prianím robotníckej triedy a ľudu týchto krajín. Žiadny tlak zdola nie je zodpovedný za rozbitie socializmu v ZSSR ani inde. Deštrukcia a pád socializmu boli dôsledkom vedomej sabotážnej aktivity realizovanej Gorbačovovým vedením KSSZ, ktorého záujmy sa zhodovali so záujmami imperialistickej buržoázie. Sovietska kapitulácia bola výrazom ochoty spolčovania sa s imperialistickou buržoáziou, odmietania jej politiky balancovania na pokraji vojny a vytvárania medzinárodného napätia, dôsledkom upúšťania od triedneho boja, výrazom záujmu o spoluprácu a obchod.
Historickú úlohu politiky M. S. Gorbačova, jeho vedenia a osobnosti výstižne zhodnotil bulharský marxisticko-leninský historik M. Kilev: „Pokiaľ sa za Chruščova a Brežneva neúprosne rozvíjali rozvratné procesy ako nevyhnutné dôsledky revizionistického kurzu, za Gorbačova začali vedome a usilovne ničivé procesy, ktoré, síce dôkladne kryté maskou takzvanej perestrojky, nakoniec skončili otvorenou zradou. Treba priznať, že ,historická zásluha´ za túto zradu patrí Gorbačovovi a jeho okruhu. V tomto prípade nemá demagógia a vierolomnosť Gorbačova historickú obdobu“.
Roky 1987 – 1989 sú obdobím sovietskeho a východoeurópskeho termidoru socialistického spoločenského usporiadania, ktorý vyústil v kontrarevolučnú reštauráciu vlády kapitálu. M. S. Gorbačov netrpel idealizmom a velikášstvom ako A. Dubček, ktorý sa nechal svojím okolím oslavovať ako vodca autentického, demokratického socializmu. Gorbačov jednal cielene a zákerne ako verný spoločník imperialistickej buržoázie. Spojil sa s ňou, aby mohol likvidovať komunistické robotnícke vlády a tým aj socializmus vo východoeurópskych krajinách. Štátne prevraty sa v nich uskutočnili za úzkej spolupráce a koordinácie s politickými a spravodajskými centrami medzinárodného imperializmu. Boli to programové, zhora riadené, umelé prevraty. Za krvavý priebeh rumunského prevratu vrátane vraždy manželov Ceausescuových nesie politickú zodpovednosť Gorbačov a jeho imperialistickí spoločníci.
Gorbačov a jeho komplici sa sprisahali, aby mohli zradou, bez boja, vydať pevnosť studenej vojny nepriateľovi. Gorbačovova zrada bola cestou odporných, podlých lží, keď opakovane vyhlasoval, že mu ide o upevnenie socializmu, keď uisťoval, že v prestavbe nejde o deštrukciu socializmu, keď zdôrazňoval nutnosť a oprávnenosť tzv. rôznych ciest k socializmu, keď odmietal akékoľvek spojovanie prestavby s činnosťou a cieľmi československej pravice v roku 1968. Moskva vraj v roku 1989 iniciovala proces väčšej a následne úplnej národnej autonómie jednotlivých krajín bloku, pretože Gorbačov zdôrazňoval samostatnosť každej komunistickej strany, jej zodpovednosť voči ľuďom svojho štátu a zvrchované právo riešiť problémy svojich krajín. V Rade Európy v Štrasburgu 6. júla 1989 lživo a cynicky vyhlásil, že „sociálny a politický poriadok v tej či onej krajine sa menil v minulosti a môže sa meniť aj do budúcnosti. Je to však výsadná záležitosť národov samotných a ich voľby. Akékoľvek zasahovanie do vnútorných záležitostí, akékoľvek pokusy obmedziť zvrchovanosť štátov, tak priateľov a spojencov, tak kohokoľvek, sú neprijateľné“. Za pochopenie, ktoré pre imperialistické potreby prejavovalo posledné sovietske vedenie, za zničenie socializmu a reštauráciu kapitalizmu v ZSSR a ďalších východoeurópskych krajinách, dostal Gorbačov svojich „tridsať strieborných“ v podobe Nobelovej ceny za mier (1990), ocenenia Ronald Reagan Freedom Award (1992) a všemocného velebenia jeho osobnosti v buržoáznych médiách.
Gorbačovova a Jeľcinova kontrarevolúcia uvrhla sovietskych občanov do hroznej hospodárskej, sociálnej a morálnej krízy, ktorá podľa trefného vyjadrenia L. Martensa predstihla i krízu Weimarskej republiky. Vyznačovala sa hladom, nútenými potratmi, samovraždami, zločinnosťou, vojnami v periférnych republikách: občianska vojna v Tadžikistane, vojna medzi Arménmi a Azerbajdžancami o kontrolu nad Náhorným Karabachom, občianska vojna v Gruzínsku. Počet obetí masovej privatizácie tzv. šokovou terapiou realizovanej podľa receptov amerických ekonómov sa podľa buržoáznych autorov odhaduje na desať miliónov prevažne mužov v produktívnom veku.
Kapitalizmus sľuboval „demokraciu“ a priniesol diktatúru a porobu, lákal ľudí väčším blahobytom a priviedol ich na úroveň krajiny tretieho sveta, sľuboval „oslobodenie“ a uvrhol republiky do občianskych vojen. Gorbačov neskôr cynicky tvrdil, že v potrebnom čase nerozpoznal, čo sa v ZSSR skutočne deje. A vyzýval k maximálnej zdržanlivosti, rozvahe a obozretnosti.
Je to príliš zjednodušené hádzať všetko na Gorbačova a pripisovať až taký vplyv jednotlivcovi na chod udalostí, aj keď bol v kľúčovej funkcii. Príčiny pádu socializmu sú oveľa hlbšie a rozsiahlejšie a stručne by sa dalo povedať, že komunistické strany socialistického bloku, centrálne riadené z Moskvy, postupne strácali schopnosť posúvať socializmus ďalej. Prečo túto schopnosť strácali, to by bolo obsahovo na knihu.