Poznáme niekoľko všeobecných „ľudových múdrostí“, ktoré perfektne odzrkadľujú konanie, vlastnosti, ale aj chyby mnohých ľudí vrátane politikov a istej ich kategórie – europoslancov. Hovorí sa, že po bitke je každý generál: mnohí po istej udalosti hlásne radia, čo bolo treba robiť, ale kde títo mudrci boli predtým, prečo mlčali, keď sa niečo dialo, nič neporadili v čase „x“ a ozvali sa až vtedy, keď, ako sa hovorí, vlak už odišiel?
Takisto je známe, že mnohí europoslanci, podľa ľudového príslovia, robia z komára somára, venujú sa druhoradým problémom, ale nie tým významným, ktoré treba súrne riešiť. Práve na to poukázal slovenský europoslanec Miroslav Radačovský vo svojom príspevku „Šál na krku Orbána“, keď zdôraznil, že sa jeho slovenskí kolegovia venovali druhoradej téme, ale chýbali tam, kde bola potrebná ich účasť na podporu Slovenska.
Podotkol, že europoslanci z mnohých členských krajín ostro reagovali na to, že sa maďarský premiér na verejnosti a s úsmevom objavil so šálom, na ktorom bola vyobrazená mapa „veľkého Maďarska“. Mnohých to pobúrilo, ale Miroslav Radačovský poukázal na to hlavné – že sú aj významnejšie témy, vážnejšie problémy, o ktorých treba hovoriť a ktoré treba riešiť, lenže v tom najpotrebnejšom čase slovenskí europoslanci „na mieste činu“ akosi chýbali…
„Je ľahké riešiť šál na krku premiéra Orbána. Na to nie sú potrebné odborné a iné vedomosti, stačí len vykrikovať, ako si bránime Slovensko a jeho územnú celistvosť. Ale zúčastniť sa na stretnutí, ktoré sa odohralo dňa 16. 11. 2022 v Európskom parlamente, na ktoré boli pozvaní aj všetci slovenskí europoslanci, je už asi problém. Bolo mi veľmi ľúto, a cítil som sa nepríjemne, že som sám, ako europoslanec zo Slovenska obhajoval a bránil Slovensko pred neoprávneným a nedôstojným osočovaním,“ smutne konštatoval Miroslav Radačovský.
Vysvetlil, že v prvom rade namietal proti propagačnému materiálu, „zviditeľnému“ počas toho stretnutia, na ktorom bol znázornený dobytčí vagón s nápisom „Deportácia Maďarov zo Slovenska na nútené práce v rokoch 1946-1947.“ Vysvetľoval prítomným aj otázku Benešových dekrétov, podčiarkol, že v roku 1946 a 1947 Slovensko ani neexistovalo, pretože vtedy bolo Československo ako unitárny štát riadený z Prahy. Poukázal aj na to, že deportácia či už Maďarov alebo Nemcov, kedy v jednotlivých prípadoch mohlo dochádzať a dochádzalo k nespravodlivosti, bola výsledkom Postupimskej konferencie z júla 1945, na ktorej sa Československo vôbec nezúčastnilo, ale zúčastnili sa na nej vtedajší predstavitelia USA, Veľkej Británie a Sovietskeho zväzu.
„Okrem iného som tam povedal: „Ako europoslanca zastupujúceho Slovenskú republiku, aj ako občana Slovenska, ale aj skutočného priateľa Maďarska a Maďarov žijúcich na území Slovenska ma veľmi mrzí vyobrazenie dobytčieho vagóna s nápisom, ktorý navodzuje dojem, akoby Slováci deportovali našich maďarských priateľov na nútené práce. O právnej podstate Benešových dekrétov a ich možného zrušenia a podobne sa nebudem zmieňovať, pretože by to potrebovalo rozsiahlejšiu diskusiu,“ poznamenal slovenský europoslanec.
Podčiarkol, že zadosťučinením preňho bolo, že zástupcovia iných členských štátov Európskej únie, predovšetkým z Maďarska a Nemecka, prítomní na stretnutí, ho pochopili a uvedomili si, že Slováci nikdy neboli protimaďarsky naladení, a že to, čo sa dialo v tomto období pred takmer 80 rokmi, nebola záležitosť jednoduchých pracujúcich ľudí – či už Slovákov, Maďarov alebo Nemcov, ale výsledok, ako podotkol, „prihlúplej politiky našich terajších západných spojencov“.
„O tomto stretnutí som zámerne občanov SR neinformoval z toho dôvodu, že mi bolo trápne konštatovať, že sa na ňom nezúčastnil ani jeden zo slovenských europoslancov. Ja osobne neuznávam spôsob prezentácie svojej osoby „len ja jediný zastupujem záujmy Slovenska v Európskom parlamente“. Je preto nanajvýš zaujímavé, že teraz sa slovenskí europoslanci svojimi výkrikmi na sociálnych sieťach ohradzujú voči šálu premiéra Orbána, ale na stretnutiach, kde je potrebná odborná znalosť problematiky, sa nezúčastňujú a ani ich nekomentujú,“ s nevôľou konštatoval v závere svojho komentára slovenský europoslanec.
Miroslav Radačovský svojím príspevkom a najmä jeho záverom poukázal na to, o čom sme hovorili na začiatku tohto článku: politici, europoslanci sa môžu venovať mnohým témam, ale v prvom rade by mali riešiť tie najhorúcejšie, najdôležitejšie problémy a podporovať svoj štát, ktorý reprezentujú a pre ktorý pracujú na pôde Európskeho parlamentu. A nesmú chýbať „na mieste činu“ v tom čase, keď ich podporu čo najviac potrebuje ich vlasť, ich krajania.
Vyhlásenie:
Za uvedené názory zodpovedajú výlučne ich autori. Tieto názory nevyjadrujú bezpodmienečne oficiálne stanovisko Európskeho parlamentu.
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU
