Prevzatá správa: Podpredsedníčka KSS Viera Klímentová píše:
Akýsi zvláštny pocit som mala v sobotu ráno, keď sme ako delegácia komunistov (Komunistickej strany Slovenska – Ivan Kostúr, Ľubica Kleniarová a Marta Révajová) zamierili hlboko do lesov južnej časti chránenej oblasti Národného parku Nízkych Tatier, do nadmorskej výšky 924 metrov. Meriame túto cestu každoročne už pätnásť rokov a vždy s rovnakou predstavou hrôzy, ktorá sa tu odohrala 18. marca 1945. Len niekoľko dní pred oslobodením Banskej Bystrice z malej osady, učupenej hlboko v horách, stúpal hustý čierny dym. Vznášal sa ako tieň pečate,neľútostného vyčínania vrahov tristo členného fašistického komanda. Skromné chatrče horeli ako fakle, vyhasínali ľudské životy priamo v ich plameňoch. Prečo? Lebo obyvatelia osady Kalište, jedného z centier Partizánskej republiky pomáhali partizánom. Lebo! Taký bol fašizmus!
Každý rok pietnej spomienky na túto hroznú udalosť bol niečím výnimočný. Tak, ako sa striedali vlády, striedali sa aj príhovory ich predstaviteľov. Vždy ten istý scenár – ukázať a predviesť sa predovšetkým v predvolebnom období. Najhlbší dojem však nielen vo mne, ale cítiac podľa prejavu účastníkov, zanechal prejav generála Jána Husáka v.v. na šiestom ročníku. V jednom zo svojich príspevkov som tú atmosféru opísala. Nebudem opisovať udalosti, ktoré sa v Kališí odohrali. Opisujú sa tu každoročne a našim čitateľom nie sú neznáme. Dnes by som sa len trochu zamyslela nad sobotňajším pietnym aktom.
Atmosféru tohtoročnej pietnej spomienky ovplyvnila pandémia koronavírusu. Cítili sme to už cestou na Kalište. Okrem policajtov sme nestretli nikoho.Cesta sa za pätnásť rokov nezmenila. Zvykli sme si. Je úzka a hrozíte sa oproti idúceho auta. Asfaltový koberec za Moštenicou končí a začína „tankodrom“. Tak to má asi byť. Dotvára atmosféru a asfaltová cesta predsa nepatrí do chránenej oblasti. Ale trochu štrku na zasypanie jám by hádam problémom nebol. Kým sme po iné roky hľadali vhodné miesto na parkovanie, aby nás nikto nezablokoval, teraz sa pred nami rozprestierala takmer prázdna lúka a kým sme zaparkovali, prešiel okolo poloprázdny autobus. Obraz vystihujúci atmosféru. Nad Kalištím sa vznášal „duch“ Covid-19.
Na cestičke, smerujúcej k pietnemu miestu, sme sa tak, ako každý rok pristavili pri ruinách domu č.40 a uctili sme si pamiatku predsedu komunistickej organizácie a člena Revolučného národného výboru Júliusa Mistríka, ktorého fašisti zavraždili. Program bol z pochopiteľných dôvodov obmedzený len na pietny akt. Okrem našej skromnej delegácie prišli ešte poslanci za stranu Smer-SD z Banskej Bystrice. Zastúpenie hostí však bolo bohaté. Od predsedu parlamentu, podpredsedov parlamentu, predsedu vlády, ministra obrany až po ich sprievodnú suitu a početnú ochranku. Zaujímalo ma, čo povedia vo svojich príhovoroch, vlastne sami – sebe.
Moje predstavy nesklamali. Pripomínali mi figuríny, so zabudovanými páskami. „Nezabúdajme na našu históriu, historickú pamäť. Rozprávajme o nej s pokorou, že podobné zverstvá už nikdy nedopustíme,“ povedal pán Boris Kollár, ktorý školácky opisoval udalosti, ktoré sa na tomto mieste odohrali pred sedemdesiatimi piatimi rokmi“. „Kým si budeme pamätať, čo sa tu stalo, kým si budeme pamätať, prečo k tejto tragédii došlo, pamiatka a odkaz Kališťa budú a zostanú živé… Nemôžeme a nesmieme byť ľahostajní, keď sa stretávame s klamstvami o našich dejinách a obetiach, ktoré sme museli podstúpiť, aby fašizmus neovládol svet.“, čítal poradca Marián Leško z listu Zuzany Čaputovej. Svätá prostota. Koľká pravda. Ostáva len žasnúť nad majstrovstvom tohto pokrytectva, pri súčasnom trestuhodnom prekrúcaní historických faktov najmä z druhej svetovej vojny.
Mladý Šeliga pre médiá povedal: „Aj tieto momenty z histórie určujú, akí sme. Určujú, že v ťažkom čase sa vieme vzoprieť a postaviť na správnu stranu, pomôcť trpiacim a bojovať za slobodu „. Áno, tieto slová vystihujú náš ľud v čase Slovenského národného povstania, ale dnes, z úst čerstvo nasadeného „bojovníka“, vzbudzujú rozhorčenie trpkosť. Slovensko je opäť, tak ako pred osemdesiatimi rokmi vazalom západných mocností, stojí na strane vojnového štváča, svetového žandára, okupanta a agresora Spojených štátov amerických. Slovensko sme však aj my, odporcovia súčasnej zahraničnej politiky Vlády SR. A verím, že sa situácia hrdinstva a odporu nášho ľudu zopakuje, že sa skutočne dokážeme vzoprieť a postaviť na správnu stranu, pomôcť trpiacim a bojovať za slobodu. Všimla som si rozpačitosť pri potlesku účastníkov. Naše ruky ostali oťažené, zato páni „minister vojny“ Nagy, či „mladý osedlaný tátošík“ Šeliga oduševnene ťapkali.
Viera Klimentová
Odkaz na pôvodný článok kss.sk
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU
