Nedávno som mal ako kulisu pustený televízor. Trojku. Hral tam Elán, potom Peter Nagy, raz pod logom SZM, inokedy zase pod emblémom XVII. zjazdu KSČ. Po nich nasledoval mladý Richard Müller. S piesňou, ktorú som dovtedy nepočul. Čo je obrovská škoda, lebo text je nádherný. Posúďte podľa krátkeho úryvku, prípadne ju zdieľajte, nech sa dostane aj k vaším priateľom:
„Na múzeum hrdze,
zmeniť pre budúce,
arzenály, zbrane, flotily!
Zvrhnúť vojen vládcu,
Dať každému prácu,
na heslách už známych z Bastily!
Že všetci bieli-čierni,
chcú dobyť radšej vesmír,
ako seba by tu…
Svet sa dohodol,
áno, dohodol,
konečne dohodol!
Svet sa dohodol,
tak predsa dohodol,
radšej dohodol…“
Neviem, prečo ju Müller nepropagoval aj s odstupom času. Pieseň má krásne posolstvo, a bez ohľadu na to, že vznikla k Festivalu politickej piesne sa Müller nemá absolútne za co hanbiť. Naopak.
Lebo napríklad mne, keď som ju počul 1x, tak mi naskočili zimomriavky, že za vyše 35 rokov sme sa oblúkom vrátili do rovnakého bodu. A čoraz viac z nás začína túžiť hlavne po tom, aby sa svet dohodol…
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU
Mier bol predsa základná hodnota socializmu.
Preto sa dnes vedú vojny v mnohých kedysi socialistických krajinách – lebo tam zavládol po 1990 kapitalizmus. Či už v Socialistickej federatívnej republike Juhoslávia, či v osamostatnených krajinách Zväzu sovietskych socialistických republík, nielen Ukrajina, nielen Arménsko a Azerbajdžan, i Gruzínsko a Osetija, samozrejme i Ruská federácia brániaca „svojich“… Viete prečo má strach celé Pobaltie? Lebo aj tam spravili z Rusov druhotriednych občanov.
Takže mier v novej kapitalistickej demokracii stratil hodnotu. A huckajú do vojny stále tí istí.