Delenie politickej scény na ľavicu a pravicu je historické členenie, ktoré už dnes nemá opodstatnenie. Podľa mňa sa dnes už zotrel rozdiel medzi ľavicou a pravicou, ako sme to vnímali v minulosti. Tieto pojmy používame len zo zotrvačnosti, aby sme deklarovali, že ľavičiari (a v mojom ponímaní sú to komunisti, ale už nie sociálni demokrati), nemajú totožné názory s pravicou, kam radíme progresívcov, liberálov, fašistov, ale aj demokratov.
Rozdelenie politickej scény je veľmi jednoduché, ak nechceme byť „príliš múdri“ a zamotávať sa do úskalí filozofických smerov prelínajúcich sa s ekonomickými, ktorých predstavitelia časom menia svoje názory, a dokonca priznávajú, že sa mýlili.
Ľudia sú presvedčení, že socializmus a kapitalizmus sú politické systémy, čo vôbec nie je pravda. Sú to ekonomické systémy, na základe ktorých sa utvára politika štátov. Rozdiel v oboch systémoch je vo vlastníctve výrobných prostriedkov a spôsobe prerozdeľovania zisku, ktorý vytvárajú. Buď sme za socializmus, kedy je deklarované, že výrobné prostriedky patria národu, poprípade štátu a štát ich rozdeľuje v prospech a bez výnimky medzi všetkých občanov štátu.
Ani jedna jediná strana na našej politickej scéne nepresadzuje socializmus a nikomu taká strana ani nechýba!
Alebo sme za kapitalizmus, kedy výrobné prostriedky vlastnia jednotlivci, ktorí rozhodujú aj o použití vytvoreného zisku. Iné rozdelenie neexistuje a snaha niektorých spojiť tieto dva systémy je rovnaká ako spojiť do jedného vodu a oheň. Toto by si mali uvedomiť všetci, ktorí sa snažia žiť podľa zákonov voľného trhu, ale zároveň požadujú od štátu vymoženosti, ktoré dokázal občanom poskytnúť iba socialistický systém.
Pre mňa je nepochopiteľné, prečo sa ľudia sťažujú na ťažký život a nespravodlivosť. Vyštrngali si kapitalizmus a už viac ako tri desaťročia volia výhradne kapitalizmus. Ani jedna jediná strana na našej politickej scéne totiž nepresadzuje socializmus a nikomu taká strana ani nechýba! Tak prečo tá nespokojnosť?!
Zvolebnieva sa a Slováci volajú po pronárodných politikoch. Prečo?! Je vari u pronárodného politika, ktorý je pravicovo orientovaný, skutočne na prvom mieste prosperita a blahobyt jeho národa?! V akom smere? A čo národnostné menšiny a rozličné etniká, ktoré títo politici označujú za neprispôsobivých a skryto, ale aj otvorene útočia? Podobnú situáciu zažili ľudia v minulom storočí a mala by byť pre nás mementom!
Do volieb nikto skutočne ľavicovú stranu, ktorá by bola schopná kandidovať, nevytvorí, takže je zbytočné veriť, že niečo sa v našom živote zmení k lepšiemu. Rozmýšľali ste niekedy nad tým, čo by sa stalo, ak by väčšina ľudí voľby bojkotovala? Vyhlásili by nové voľby? Sotva! Nie je uzákonené, koľko voličov sa musí parlamentných volieb zúčastniť, aby boli platné. Aj keby sa zúčastnilo volieb napr. len päť percent voličov, voľby by boli platné, ale vláda by mala minimálny kredit, takže si myslím, že by si veľmi dobre rozmysleli, aké zákony budú prijímať a navyše ušetrili by sme peniaze zo štátneho rozpočtu, ktoré idú stranám za hlasy.
Nejsť k voľbám, ak nemám koho voliť, je vždy lepšie, ako ísť a voliť menšie zlo. Mimochodom, zlo je zlo, neexistuje menšie či väčšie. Mýliť sa je ľudské, ale zotrvávať v omyle je známkou hlúposti.
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU
Nemusel by som článok komentovať, ale vzhľadom na naše predchádzajúce diskusie s autorkou článku si pokladám za povinnosť vysloviť absolútny súhlas s obsahom aj formou textu.
moja reč…viac slov z mojej strany k tomuto clanku netreba…
Politické delenie na pravicu a ľavicu je historické delenie, čo je pravda, ale pokiaľ máme na mysli modernú formu ľavicu, tak tá sa opiera o triedne delenie spoločnosti, ktoré nie je len historickým prežitkom, ale aj dnešnou realitou. Preto ani delenie na pravicu a ľavicu nie je historickým prežitkom, nie je to delenie podľa rozdielnych názorov, ale delenie podľa toho, čie záujmy daná strana obhajuje.
Fakt, že na Slovensku dnes nemáme politickú silu, ktorá by obhajovala triedny záujem námezdne pracujúcich, t.j. ktorá by presadzovala budovania socialistickej spoločnosti neznamená, že rozdiel medzi ľavicou a pravicou dnes nemá opodstatnenie.
Predstava, že dnes už delenie na ľavicu a pravicu nemá svoje opodstatnenie, je vo veľkej miere podmienené tým, že mnoho politických subjektov, ktoré sú vo svojej podstate pravicovými stranami, t.j. obhajujú záujem kapitálu v kombinácii s formálnymi a sociálnymi právami človeka o sebe vyhlasujú a hlavnými médiami sú klasifikované ako ľavicové strany.
V našich podmienkach sa to týka predovšetkým ako Smeru, tak aj Hlasu. Ak ešte kedysi, si mohol niekto myslieť, že politika sociálnej demokracie, t.j. politika evolúcie buržoázneho ekonomického systému na socialistický je možná, tak dnes, po toľkých rokoch politiky sociálnej demokracie v Európe je to zjavná hlúposť. Dnešná politika sociálnej demokracie je politikou, ktorá sa snaží aby obrazne povedané sa vlk (kapitalista) nažral a koza (námezdný pracujúci) ostal živý. Toto je aj naša skúsenosť s 30 ročnou politikou sociálnej demokracie u nás.
Prečo sa u nás ani po 30 rokoch vlády kapitalistov nesformovala reálna politická ľavica napriek tomu, že objektívne ekonomické podmienky k jej existencii tu existujú, t.j. trieda námezdne vykorisťovaných, (v našich podmienkach podľa štatistika je to asi 1,4 milióna pracujúcich podľa štatistického úradu) je žiaľ vecou, o ktorej sa medzi ľavičiarmi vážne nediskutuje. Medzi predstaviteľmi ľavice sa fakticky nevedie žiadna systematická diskusia. Ak tu niečo také existuje, tak len nepriama „diskusia“ prostredníctvom rôznych médií.
Idea, že ľudia, ktorí sú za socializmus by sa volieb nemali vôbec zúčastňovať, pokiaľ tu nie je strana, ktorá by to mala jasne vo svojom programe je diskutabilná. Tu nejde o to, že aj menšie zlo je zlom. Tu ide o to, že strany podporujúce kapitalizmus sa ešte môžu dosť výrazne odlišovať v sociálnej a dnes by som zdôraznil aj v zahraničnej politike. Napríklad Hlas už avizuje, že podporuje dodávky zbraní na Ukrajinu a napríklad Smer je proti tomu, uvedené rozdiely však k vážnym dôsledkom pre našu bezpečnosť. Jedna politika „zla“ nás zatiahne do vojny a druhá politika „zla“ nás do vojny nezatiahne.
Otázka, či sa zúčastniť alebo nezúčastniť volieb za predpokladu, že vo voľbách nekandiduje strana so socialistickým programom by sa podľa mojej mienky mala posudzovať z toho hľadiska, aby sa k moci nedostali strany, ktorých politika by jasne smerovala predovšetkým k zhoršeniu politických podmienok práce skutočných ľavičiarov.
Idea nezúčastniť sa volieb by mala skutočne význam, ak by sa volieb nezúčastnilo povedzme viac ako 50% voličov. Ale toto sa prirodzenou cestou podľa mňa nedá dosiahnuť. Dalo by sa to možno dosiahnuť aktívnou propagáciou, ale súčasťou danej propagácie by nemohla byť len idea odmietnutia zúčastniť sa na voľbách, ale aj pozitívna idea toho, čo sa tým chce vlastne dosiahnuť. Malo by to signalizovať politikom, že majú vylepšiť kapitalizmus alebo im to má signalizovať že voliči chcú socializmus? Ak by pozitívnym obsahom malo byť dosiahnutie socializmu, tak za danou propagáciou by musel byť vplyvný reálne ľavicový subjekt, ktorý tu ale nie je. Ale ak by tu taký subjekt bol, prečo by nepropagoval svoju politiku a propagoval by odmietnutie zúčastniť sa na voľbách?
pán Manda je čas prestať hrať podľa pravidiel, ktoré sú nám určované za posledné tri desaťročia. Ako som povedala, ani kapitalizmus, ani socializmus nie sú politické smery. Sú ekonomické a na základe vlastníctva výrobných prostriedkov a prerozdeľovania zisku sa následne odvíja politika štátu.
Je mi jasné, že ľudia, keď skončia školu sa ďalej nevzdelávajú a dokonca len minimum z nich číta knihy. Informácie preberajú z počutia a strany si samé zvykli určovať na ktorú stranu politického spektra ich majú voliči zaradiť. Široká verejnosť má zakódované že ľavica je dobrá a pracuje pre národ, kým pravica sú tí zlí. Pokiaľ politici povedia že ich strana je ľavicová, sociálna či pronárodná, voliči to berú ako zákon a ďalej to neskúmajú.
A teraz si zoberme, ktorá z tých 160 strán, ktoré u nás máme je za zmenu vlastníctva výrobných prostriedkov? Ani jedna jediná! Takže všetky sú prokapitalistické a neobstojí ani Vaše tvrdenie, že aj prokapitalistické strany sa môžu odlišovať v sociálnej oblasti alebo zahraničnej politike. V opozícii môžu rozprávať čo len chcú, ale v koalícii robia to, čo je im prikázané, bez toho aby pozerali na národ.
Pán Manda ľavicu nemáme. Všetké strany chcú ostať v EÚ a NATO, dokonca aj tie, ktoré deklarujú že nie. Pokiaľ by to bola pravda, že chcú opustiť EÚ, prečo by sa snažili o kreská v EP?
Netreba pozerať na to čo politici hovoria, ale na to robia a ja budúcnosť nevidím vôbec ružovo ani čo sa týka mladých, a už vôbec nie seniorov.
Prestaňme už diskutovať, začnime pracovať na vzniku skutočne ľavicovej strany. Je najvyšší čas sa rozhodnúť či chceme socializmus, alebo budeme voliť kapitalizmus a dúfať, že bude lepšie. A nebude, nech by politici pred voľbami sľubovali aj modré z neba!
Len tak mimochodom, pokiaľ sa dnes za ľavicu považuje sociálna demokracia, či celé spektrum nacionalistov, kam patrím ja a ďalší komunisti hlásiaci sa ku KSČ? A prosím nemýliť si KSČ s dnešnou sociálno-demokratickou KSS
p. Kuliková:
Rád čítam Vaše príspevky a v mnohom s nimi súhlasím, ale tu si dovolím oponovať, aby sme si príliš nezjednodušovali zložitý systém, ktorým nepochybne ľudská spoločnosť je.
Zjednodušovanie začína už rovnítkom SOCIALIZMUS = VIAC ŠTÁTU, ZNÁRODNENIE = ZOŠTÁTNENIE, VIAC ŠTÁTU = VIAC PROSPERITY a tak podobne. Ono to ale také jednoduché nie je. „Veľa štátu“ je aj v dnešnej Číne, jedná sa však o štátny kapitalizmus (nepochybne úspešný, ale kapitalizmus). Je to však model hodný nasledovania? Štát, kde jedinec je ničím a Štát je všetkým, kde je dnes vyvíjaný mimoriadne prepracovaný systém sledovania a kontroly obyvateľstva, Štát, ktorý nemilosrdne potláča akúkoľvek opozíciu? Ktorý však na druhej strane pripúšťa brutálne vykorisťovanie práce, a to aj zahraničnými koncernmi?
A čo „čistý“ socializmus sovietskeho typu? Tam sú okrem už spomínaných deficitov čínskeho systému (partokracia, potláčanie slobodnej diskusie) navyše prítomné aj všetky negatíva centrálne plánovaného hospodárstva, tj. úplného potlačenia akejkoľvek privátnej iniciatívy v hospodárstve a trhovej spätnej väzby. To je ale na dlhú diskusiu, možno v osobitnom článku.
K praktickým aspektom: otvorene vyzývať k plošnému vyvlastneniu vlastníkov výr. prostriedkov, či nebodaj k násilnému revolučnému zvrhnutiu systému so sebou zákonite nesie okamžité trestno-právne postihy a následne aj zákaz strany. Divíte sa, že sa do toho nik nehrnie? Obzvlášť v situácii, keď nejestvuje „spoločenská objednávka“, čiže nie je dostatočná podpora takéhoto postoja zdola. Jednalo by sa v podstate o politickú samovraždu.
Čo sa týka medzinárodnej politiky SR – opäť, jedno sú ciele, iné heslá, a zase iné reálne možnosti. A tiež by som rozlišoval medzi členstvom v NATO a členstvom v EÚ. Neutralita by mohla byť za istých okolností reálnym cieľom. Avšak vystúpenie z EÚ je už väčší problém. Súčasný kapitalizmu nie je identický s tým z rokov 1917 či 1948. Ekonomiky jednotlivých krajín sú v mimoriadne vysokej miere navzájom previazané. Po prevrate došlo postupne k deindustrializácii Slovenska, kde sme stratili veľkú časť tak priemyselného ako aj poľnohospodárskeho potenciálu. Po vstupe do EÚ sa tu síce sčasti investoval výrobný kapitál, jedná sa však často len o čiastkovú produkciu, o tie známe montážne haly. Mimochodom, čo v takejto situácii vlastne chce „autentická ľavica“ znárodňovať? Samozrejme, táto výroba sa po prípadnom vystúpení z EÚ nemusí nevyhnutne hneď zbaliť a vypadnúť, avšak investície budú aj naďalej závislé od zahraničného kapitálu, od toho, aké výhody preň budeme predstavovať. Získame s tým, pravda, časť kontroly nad vlastnou ekonomikou a politikou (v hraniciach možností malého a značne neefektívneho štátu), čo je nepochybne plus. Ale cesta k tomu nie je ľahká. Ak by niektorá politická strana iniciovala takéto vystúpenie a v dôsledku neho dôjde k prepadu životnej úrovne, hoci aj dočasnému, postavia sa „pracujúci“ za takúto politickú silu a ponesú dobrovoľne následky? Skúsenosť hovorí, že masa sa pohybuje cestou menšieho odporu, k otvorenej konfrontácii sa odhodlá až v krajne zúfalej situácii.
Čiže ako hovorím, nie je to vôbec jednoduché.
LL, neutralita je pre Slovensko nereálna z geografického hľadiska a neutralitu žiaden štát nevyhlasuje. Žiada sa o ňu, a garantuje ju svetové spoločenstvo.
Je logické, že sa nedá prejsť od večera do rána z jedného systému do druhého, napriek tomu sa o zmenu musíme snažiť a vypadnúť z EÚ čím skôr. Ja viem následky budú ďalekosiahlé, ale oveľa väčšiu škodu budeme mať ak v EÚ zotrváme. Je možné možné aj to, že zanikneme. Momentálne sa ešte mnohí majú pomerne dobre, ale to je také ticho pred búrkou. Navyše málokto si uvedomuje že my nie sme suverénny štát, ale kolónia.
Neprejde veľa času a budeme hladovať. Zníži sa aj naša životná úroveň napriek tomu že ostaneme v EÚ. A bude to stále horšie a horšie, lebo nás majú za podľudí. To si málokto uvedomuje že desaťročia žije západ na náš úkor?! V RVHP sme si boli všetci rovnocenní a nikto nám neprikazoval čo smieme a čo nie. Rovnako nám počas socializmu nikto nediktoval aké zákony by mali u nás platiť. Porovnajte si ústavy. Tam to bije do očí. Pokiaľ odídeme z EÚ tiež asi budeme hladovať a mať určitý čas potraviny na prídel kým si nevybudujeme sebestačnosť. Čo je podľa Vás lepšie? Našou oporou by mohol byť BRIX.
Máte obavy z toho, že nám bude štát viac zasahovať do života. Myslíte že štát viac zasahoval do života ľuďom do života než dnes? Ja si myslím že menej a navyše boli tu sociálne istoty, ktoré vytvárali pohodový život bez stresu a obáv.
V Číne síce vládne strana ktorá sa má v názve komunistická, ale podľa mňa je to fašistický štát.
Často sa zmieňujete o čistom socializme sovietskeho typu. My sme nemali socializmus sovietskeho typu. V každom socialistickom štáte bol socializmus trošku iný. V žiadnom štáte nemali socializmus ako sme mali my a v žiadnom štáte nemali toľko výhod ako sme mali my.
Tá zúfalá situácia nastane, a nebolo by zlé pokiaľ by sme boli pripravení. Ak nebudeme pripravení my, budú iní a môžu byť horší než dnešní mocipáni
„Je vari u pronárodného politika, ktorý je pravicovo orientovaný, skutočne na prvom mieste prosperita a blahobyt jeho národa?! “
U politika každého zafarbenia je na prvom mieste získanie a udržanie si moci. Za týmto účelom sa snaží osloviť voličov a zapáčiť sa im. Samozrejme, berie pritom do úvahy aj postoj svojich finančných sponzorov (bez ktorých sa dnes účinná politika robiť nedá), ako aj „zákulisia“ a „vyšších kruhov“ (napr. EÚ). Tieto vplyvy môžu byť u jednotlivého politika v rôznom poradí.
Nuž a na dôslednú sociálnu politiku dnes (ešte) nie je objednávka zdola, preto existuje skôr v sfére hesiel a občasných povrchných opatrení. Zdola nie je záujem najmä preto, lebo Slovensko zažíva už cca. dve desaťročia nebývalý rozmach čo sa týka životnej úrovne obyvateľstva. Samozrejme nie PRE VŠETKÝCH, ale ono to nikdy nebýva pre všetkých. Ide o to, že väčšina obyvateľstva žije blahobytne, alebo aspoň má výhľad na získanie blahobytu (alebo v neho aspoň dúfa). Kým nedôjde k radikálnemu zhoršeniu životnej úrovne na Slovensku (ale aj inde), vôľa zdola tu nebude.
Samozrejme, „nielen chlebom je živý človek“. Okrem nejakých sociálnych otázok je tu aj hromada iných, ktoré ľudia tiež považujú za dôležité. A k týmto sa hlásia (aspoň verbálne) práve tie „národné“ či „konzervatívne“ politické sily. Často úplne oprávnene. Menujme len niektoré:
– masová imigrácia z krajín „kultúrne nekompatibilných“
– s ňou spojený pocit ohrozenia vlastnej kultúry, hrozba zvýšenia kriminality atď.
– neriešené vlastné problémy s národnostnými menšinami
– nanucovanie zvráteností zo strany úchylných politikov nadnárodných elít, napr. genderizmus, homo-propaganda, raná sexualizácia pomocou tzv. „sexuálnej výchovy“ na školách a s ňou spojené ohrozenie mladých generácií
– zaťahovanie Slovenska do konfliktu na Východe
– strata suverenity Slovenska (resp. toho čo z nej zostalo) a jej výpredaj do Bruselu, Washingtonu, prípadne nadnárodným organizáciám
– podivné a často až neľudské „sociálne experimenty“, napr. v spojení s tzv. „pandémiou“
– budovanie spoločnosti totálnej digitálnej kontroly
Všetko toto sú veci, ktoré nie sú tradičnou sociálnou agendou, sú však nemenej dôležité.
A mimochodom, neúčasť vo voľbách nič nerieši. Možno tak na osobnej úrovni – človek má čistejšie svedomie. Ale na spoločenskej úrovni určite nie.
a akým prínosom pre bežného človeka je účasť vo voľbách? Mnohí volia len preto, aby sa do parlamentu nedostala určitá strana a tá tam nakoniec je, a dokonca v koalícii s tou, od ktorej očakávali zlepšenie svojej životnej úrovne. Aký to má zmysel, nehovoriac už o tom, že voľby sa už roky falšujú
Možno to tak dnes sčasti aj je, ale bolo to tak vždy? Veď kedysi mali aj vyslovene „antisystémové“ strany zastúpenie v parlamente, často veľmi silné. Prečo to tak dnes nie je, stojí za diskusiu.
Príčinou nie sú podľa mňa ani tak politické strany samotné, ako skôr ich voličská základňa, zmena sociálnej, ekonomickej aj mentálnej štruktúry spoločnosti. Ak by sme sa zamerali na bohaté štáty Západu (medzi ktoré patrí aj Slovensko), tak tu v podstate bol dosiahnuté mnohé ciele, za ktoré socialisti bojovali. Štáty záp. Európy dosiahli v období po 2. svetovej vojne nebývale vysokú životnú úroveň, dosiahli a predčili to, čo sľubovali sovietski komunisti. Tá prosperita je taká vysoká a taká masová, že „vyššie“ už hádam ani nie je možné ísť (resp. by to nemalo zmysel). Zostávajú, pravda, otázky typu: 1) za akú cenu sa to dosiahlo a 2) do akej miery je takáto situácia dlhodobo udržateľná (v rámci daného systému). Ako som už spomínal, masa ide vždy cestou menšieho odporu. Súčasný stav ju uspokojuje, ak aj vidí jeho krízu, usiluje skôr o obnovu pôvodného „blahobytného“ kapitalizmu, nie o jeho zvrhnutie a nahradenie centrálne plánovaným hospodárstvom. Tým skôr, že kultúrne a mentalitne došlo k značnému posunu vznikom „konzumného“ typu človeka. Tomuto stačí pustiť zábery z čakania v radoch socialistických obchodov, prípadne pohroziť, že bude jazdiť až do konca svojho života na trabante, a celú ideu socializmu s hnusom zavrhne.
Áno, socializmus v minulosti široké ľudové masy podporili. Len sa musíme zamyslieť nad tým, akože vtedy vyzerala spoločnosť? Aká bola životná úroveň? A ako vyzerali samotní ľudia, aký bol ich charakter, hodnotový rebríček? Obnovu centrálne plánovaného systému, riadeného partokraciou, dnes až na pár jedincov nechce nikto. A platiť za to ani oni nie. Či už je to dobre, alebo zle, proste fakty sú takéto.
LL, žijete vôbec na Slovensku?! Vy tomu hovoríte bohatý štát západu?! Ale ak je Váš výrok pravdivý, aká neskutočná chudoba musí panovať na západe.
Ja na Slovensku vidím neskutočnú biedu. Vnímam ako ľudia „plátajú“ a prežívajú z mesiaca na mesiac. Keď chcete vidieť realitu nemali by ste za vzorku životnej úrovne Slovákov brať tých, ktorí chodia po červenom koberci
.. stále sa tu točíme okolo toho dookola, jak koza kolo petržlenu a nie a nie nahlas povedať, že dosiahnuť zmenu paradigmy nerevolučnou cestou proste nie je možné! Socializmus si v tomto systéme nezvolíme!
Stále je tu ale možnosť zvoliť si niečo prospešné.. a aj pre myšlienku socializmu.
Na to by bolo chybou zabúdať, a zradou, na to rezignovať.
Pripraviť sa pred bojom dobrovoľne aj o tie najmenšie výhody asi nie je najlepší recept na víťazstvo..
Áno. Ako sa hovorí, šťastie praje pripraveným. V prípade nejakej hlbšej krízy dôjde k destabilizácii doterajšieho politického spektra, využiť to však dokážu len tie sily, ktoré budú mať v tom momente pripravené funkčné politické štruktúry. Toto je inak aj problém vnútornej politiky v Rusku, kde je síce veľká a neustále rastúca vôľa k zmene politického aj spoločenského poriadku, nemá ju však kto podchytiť, keďže zodpovedajúce „antisystémové“ politické sily v Rusku proste nefungujú. Strany ako KPRF (komunisti Zjuganova), LDPR (nacionalisti nebohého Žirinovského) a podobne fungujú dlhodobo len ako „kontrolovaná opozícia“, ako svojho druhu hromozvod na uzemnenie a zneškodnenie nahromadenej energie nespokojnosti. Z uvedeného dôvodu sa môže putinský oligarchicko-štátnokapitalistický režim javiť ako bezalternatívny.
U nás je samozrejme situácia odlišná. Tiež tu síce antisystém veľmi nefunguje, ale nie je po ňom ani veľký dopyt zdola. Rozhodne nie o ľavicový antisystém. Ten sa totiž už tradične identifikuje s nebohým socializmom sovietskeho typu, ktorý i „tam dole“ chce len veľmi málo ľudí. Je tu ale rastúci dopyt po sociálnom programe, čo sa bude len prehlbovať v dôsledku nadchádzajúcich ekonomických otrasov. Čo však ľudia chcú, nie je návrat k rovnostárskemu systému sovietskeho typu, k centrálne plánovanému hospodárstvu, k deficitu tovarov, lež pokračovanie „sýteho kapitalizmu“ povojnového Západu, ktorého dozvuky zažívame aj my posledné tri desaťročia. Chcú platy ako v západnej Európe a zároveň štedrejší sociálny systém, ale nie poštátnenie všetkého. Preto aj bude dopyt po „autentickej ľavici“ narastať. Teda po ľavici, ktorá rieši práve uvedené problémy ľudí, a nie sexuálne menšiny či víta imigrantov.
LL, socializmus iste nebol vo všetkom ideálny, ale z Vášho príspevku mám pocit, že vy ste ho nezažili
Ale zažil, hoci som bol hodne mladý. Aj na mnohé spomínam v dobrom. Ale idealizovať si ho nebudem. Nejde len o to, koľko tam bolo naozaj ZLÉHO, ale v neposlednom rade aj o UDRŽATEĽNOSŤ celého systému. V mnohom bol napr. úplne iný, než predpokladala skostnatená marxistická teória. Z toho aj pojem „reálny socializmus“. Mal úplne konkrétne vlastnosti, mnohé dobré, mnohé zlé, ale odlišné od pôvodných prepokladov. Nezabúdajme ani na to, že sovietsky socializmus nikto „nezavraždil“, ani neporazil silou, zvonka. Sovietsky socializmus SPÁCHAL SAMOVRAŽDU, iniciovanú samotnými straníckymi elitami, za tichého súhlasu a niekedy aj hlasitého aplauzu ľudových más. Z toho sa dá mnohé vyvodzovať.
LL, čo máte stále s tým sovietskym socializmom?! Nech sa už v osemdesiatych rokoch stalo čokoľvek, nie je na nás aby sme to riešili. Nechajte to historikom! Vy sa máte dívať do budúcnosti. Čo tam vidíte?! Šialencov ktorí vedú národy Európy do záhuby?! Toto chcete?!
Socializmus je to najlepšie čo človek vymyslel. Boli sme suverénnym štátom, jedným z najbohatších na svete, nikto nehladoval, každý mal zadarmo strechu nad hlavou, na nikom nerobili pokusy, každý mal možnosť bezplatného vzdelania, budovali sme mier a chceli žiť v mieri. Čo máme dnes?! Umierajú dokonca aj deti na odvrátiteľné choroby! Tak aká nostalgia?! Kapitalizmus je nenažratý a stále chce viac a viac, čo plodí vojny. Chýba Vám bieda a utrpenie?! Lebo tam spejeme! Už si konečne uvedomte ako si sami ničíte život
tatko a ktorá strana u nás chce skutočne presadiť socializmus? Len nepovedzte že KSS
..a kde tvrdím, že takú stranu máme? Písal som o tom, že aj v súčasnom systéme ešte existuje voľba, ktorou je možné socialistickú myšlienku podporiť.. ( ..z dieťaťa predsa tiež nerobíte architekta v to popoludnie, keď s ním na koberci staviate drevené kocky..)
A že chcieť “ zvoliť “ zmenu paradigmy je naivné, ak nie hlúpe..
Verím, že má zmysel takú stranu/štruktúru budovať, ale nie pre “ potreby “ víťazstva vo voľbách, ako ich v súčasnom systéme poznáme.
A keď už ste spomenuli KSS .. prečo ju nezachovať ? Čo ak práve v nej raz vyrastú tí správni bojovníci ? Názov a históriu na to má..
tatko, načo nám je ďalšia sociálno – demokratická strana? Ja viem že keď ju zakladali, tak chceli komunistickú, ale akosi sa nepodarilo. Čo chcete zachovať ? Značku?
Ľavicová strana je nutnosťou a nekričme hop! kým nepreskočíme. Nevieme ako sa bude situácia vyvíjať a každý už rieši problémy, navyše strany, ktorá ešte nie je ani vo hviezdach.
Nemáme čas čakať až nám vyrastú nejakí bojovníci a KSS má minimálnu históriu. Históriu má KSČ
..ja som stará škola, pani Katarína.
Viete ako by som dopadol, keby som sa mame začal v hračkárni hádzať o zem, že chcem lietadlo ? 🙂
tatko chápem, ale nie všetko je večné a strana má byť pre ľudí nie ľudia pre stranu. KSČ skončila a KSS? Škoda rečí. Premrhali čo mohli a navyše zradili
„Snehulienky“, pozor na „ľavicové strany“, ktoré Vám ponúkajú krásne červené jablko.
Keď to tak tu čítam, inak dobrá diskusia, vďaka za ňu, tak sa mi zdá, že všetci diskutujúci majú pravdu. Problém je, že neexistuje zhoda na východisku zo súčasného stavu spoločnosti. Viesť masy smerom k socializmu je naozaj veľmi komplikovaný proces a neuveriteľne ťažká úloha. Pretože nestačí deklarovať len teóriu, prípadne skúsenosti zažité a prežité v bývalom režime, ale treba strategicky a takticky pracovať na vedomí ľudí a to v mimoriadne nepriateľskom prostredí. Ak chcete čokoľvek v tomto smere podniknúť, potrebujete sa oprieť o uvedomelých ľudí. Socialistický blok padol na tom, že vedomie proletariátu nebolo na takej úrovni, aby sa socializmus mohol vyvíjať ďalej. To nie je z mojej hlavy, to povedal kedysi Vasil Biľak a mal pravdu.
Je ľahké kritizovať, aj ja som veľmi kritický k vedeniu KSS, ale netrúfol by som si postaviť sa na čelo KSS a vyhlásiť – viem ako v našej krajine zlikvidujeme kapitalizmus a čo pre to musíme spraviť, aby sme inštalovali socializmus. To nie je úloha pre predsedu strany, ani pre jeho úzky okruh spolupracovníkov. Na to je potrebný širokospektrálny team erudovaných odborníkov, sociológov, národohospodárov, filozofov, ale aj ľudí z praxe, odborárov, atd. Úlohou tohto teamu by malo byť postaviť ideologický základ, na ktorom sa „hnutie za socializmus“ dokáže zhodnúť. Na čom sa nezhodne, ostane bokom a môže fungovať ako platforma. Musí to byť nepriestrelná myšlienka, ktorá bude mať hlavu aj pätu a musí byť atraktívna pre pracujúcu masu ľudí. Nemôže sa stať, že by predstaviteľov takéhoto hnutia, napr. v TV diskusii, rozobral na šroubíky nejaký Mikloš alebo Osuský. Ja si bez nadšených a uvedomelých ľudí, pevne ukotvených na hodnotovom základe, ktorý sa spoločnosti ponúkne, neviem predstaviť zmenu súčasného stavu.
máte pravdu Ivan, zmena systému nie je o vodcovi ako si to mnohí myslia, ale o hnutí ktoré ho presadí
LL, viete ukázať, kde sa klasický socializmus odlišuje od marxistickej projekcie?
Odcitujem Marxovo poňatie prvého stupňa komunistickej spoločnosti v Ekonomicko-filozofických rukopisoch.
“Komunizmus je konečne pozitívny výraz zrušeného súkromného vlastníctva, predovšetkým všeobecné súkromné vlastníctvo. Tým, že tento pomer chápe v jeho všeobecnosti, je
1.vo svojej prvej podobe len jeho zovšeobecnením a dovŕšením; ako takéto zovšeobecnenie a dovŕšenie ukazuje sa komunizmus v dvojakej podobe: predovšetkým je voči nemu vláda vecného vlastníctva tak veľká, že komunizmus chce zničiť všetko, čo nemôže byť ako súkromné vlastníctvo držané všetkými; chce násilným spôsobom abstrahovať od talentu atď. Fyzická bezprostredná držba znamená preň jediný účel života a súcna; určenie robotníka nie je zrušené, ale rozšírené na všetkých ľudí; pomer súkromného vlastníctva zostáva pomerom pospolitosti k svetu vecí; konečne sa toto hnutie, usilujúce sa postaviť proti súkromnému vlastníctvu všeobecné súkromné vlastníctvo, vyslovuje zvieracou formou, že proti manželstvu (ktoré je ovšem istou formou výlučného súkromného vlastníctva) sa stavia spoločenstvo žien… Tento komunizmus – tým, že všadiaľ neguje osobnosť človeka – je práve len dôsledným výrazom súkromného vlastníctva, ktoré je touto negáciou. Všeobecná a ako moc sa ustanovujúca závisť je skrytou formou, v ktorej sa ustanovuje a len iným spôsobom sa uspokojuje hrabivosť. Myšlienka akéhokoľvek súkromného vlastníctva ako takého je prinajmenšom obrátená proti bohatšiemu súkromného vlastníctvu ako závisť a túžba po vyrovnaní rozdielov, takže tie potom dokonca vytvárajú podstatu konkurencie. Hrubý komunista je dovŕšením tejto závisti a tejto nivelizácie, vychádzajúcej z predstavovaného minima. Má určitú ohraničenú mieru. Ako málo je toto zrušenie súkromného vlastníctva skutočným privlastnením, dokazuje práve abstraktná negácia celého sveta vzdelania a civilizácie, návrat k neprirodzenej prostote chudobného hrubého človeka, bez potrieb, ktorý sa nedostal nad súkromné vlastníctvo, ale dokonca ešte k nemu ani nedospel.
Pospolitosť je len pospolitosťou práce a rovnosťou mzdy, ktorú vypláca pospolitý kapitál, pospolitosť ako všeobecný kapitalista.”
„Ide tu o komunistickú spoločnosť, avšak nie takú, ako sa vyvinula na svojom vlastnom základe, ale naopak, aká vzíde práve z kapitalistickej spoločnosti, ktorá teda v každom zmysle, ekonomicky, mravne, duchovne je ešte poznačená materinskými znamienkami starej spoločnosti, z ktorej vzišla.
…Rovnaké právo tu naozaj máme, no je to ešte „buržoázne právo“, ktoré ako každé právo predpokladá nerovnosť. Každé právo je použitím rovnakého meradla na rozličných ľudí, ktorí v skutočnosti nie sú rovnakí, ktorí nie sú si rovní, a preto „rovnaké právo“ je porušenie rovnosti a nespravodlivosť.
…Ale tieto nešváry sú neodvratné v prvej fáze komunistickej spoločnosti, ako ona po dlhých pôrodných bolestiach vzišla práve z kapitalistickej spoločnosti. Právo nikdy nemôže byť vyššie než hospodárska sústava a kultúrny vývin spoločnosti, ktorý je ňou podmienený…“
„Prvá fáza komunizmu nemôže teda poskytnúť ešte spravodlivosť a rovnosť: rozdiely v bohatstve, aj rozdiely nespravodlivé zostanú…
Lenin: „Teda v prvej fáze komunistickej spoločnosti (ktorá sa obvykle nazýva socializmom) „buržoázne právo“ sa nezruší úplne, ale iba čiastočne, iba v súlade s už dosiahnutým hospodárskym prevratom, t. j. iba pokiaľ ide o výrobné prostriedky. „Buržoázne právo“ ich uznáva za súkromné vlastníctvo jednotlivcov. Socializmus ich robí spoločným vlastníctvom. Potiaľ – a iba potiaľ – „buržoázne právo“ odpadá.“
Lenin: “Vo svojej prvej fáze, na svojom prvom stupni komunizmus nemôže byť ešte hospodársky úplne zrelý, úplne bez tradícií alebo stôp kapitalizmu. Z toho vyplýva zaujímavý jav, že prvá fáza komunizmu neprekročí “úzky obzor buržoázneho práva”. Buržoázne právo, pokiaľ ide o rozdeľovanie spotrebných výrobkov, predpokladá, pravdaže, nevyhnutne aj buržoázny štát, lebo právo je ničím bez aparátu schopného donucovať, aby sa dodržiavali právne normy.
Podľa toho za komunizmu zostáva istý čas nielen buržoázne právo, ale aj buržoázny štát – bez buržoázie!”
Lenin: „U Marxa niet ani trošku utopizmu v tom zmysle, že by si vymýšľal a vybájil „novú“ spoločnosť. Nie, on skúma ako prirodzený historický proces zrod novej spoločnosti zo starej, prechodné formy od starej spoločnosti k novej. Berie faktické skúsenosti masového proletárskeho hnutia a usiluje sa vyvodiť z nich praktické ponaučenia.“
Ide o prvotné postoje Marxa, ktoré sa ďalej formovali, ale jasne ukazujú, že tie utopické konštrukcie, ktoré sa dnes v európskom ľavicovom prostredí podsúvajú socializmu, nemajú s marxizmom nič spoločné. Ide o obyčajné anarchoľavičiarstvo.
Západoeurópsku verziu marxizmu možno nazvať subjektívnym marxizmom (ktorého podstatou je do určitej miery anarchoľavičiarstvo), ktorá by sa do určitej miery dala stotožniť s tzv. neomarxizmom. A do určitej miery práve táto subjektivistická verzia marxizmu má svoj neblahý podiel na subjektívnom západnom ľavicovom liberálnom myslení, stavajúcom na lbgt hodnotách, násilnom a povinnom presadzovaní západného modelu ľudských práv, európskych hodnôt pre všetky krajiny, kultúry. Keďže vychádzajú z kapitalistického základu, ide v podstate o zdeformovaný buržoázny model ľudských práv.
Ten pojem „Sovietsky model socializmu“ tiež vychádza z tohto subjektívneho anarchoľavičiarskeho postoja.
Ľavica sa nepohne dopredu, ale bude neplodne diskutovať, pokiaľ sa bude opierať o západoeurópske myslenie. Ktoré nikdy skutočný socializmus nezažilo, nebudovalo, preto len utopicky špekuluje, ako by to krásne mohlo vypadať.
Na jednej strane sa musíme oprieť o naše skúsenosti, našu socialistickú minulosť a naše teoretické skúsenosti.
Na druhej strane je úplne zarážajúce, ak sa ľavica neopiera o čínske skúsenosti, ich prax, ich teoretické myslenie, ekonomické učebnice. Tie ošúchané propagandistické reči, ktoré tu na účet Číny napísal LL, sú na pozadí dnešnej dynamicky sa vyvíjajúcej geopolitickej situácie dosť trápne. Zdalo by sa, že európska ľavica žije v akomsi virutálnom vákuu, ale je to zložitejšie, ako ukážem neskôr.
Ak chceme pochopiť podstatu súčasných procesov, treba sa preniesť do globálnej roviny. Delenie na pravicu a ľavicu nezmizlo, len sa prenieslo do globálnej roviny. Ako hovoril už Hegel, protirečenia nezanikajú, len sa transformujú do novej polohy a podoby. Dnešný ukrajinsko-ruský konflikt je v skutočnosti konfliktom Nezápadného sveta (Globálneho juhu) proti Západu, a zjednodušene možno povedať, že Západ je tu pravicou, Nezápadný svet ľavicou.
V skutočnosti ide v pozadí o zápas Číny a USA, boj dvoch koncepcií: 1. americkej imperiálnej (vybudovanie hierarchicky usporiadaného západného impéria v čele s USA) a 2. čínskej koncepcie globálnej civilizácie (ako hovoria spoločne zdieľanej budúcnosti), založenej na globálnej deľbe práce a vzájomne výhodnej spolupráci.
Ide súčasť prechodu od civilizácie národných štátov ku globálnej civilizácii.
Rusko a Ukrajina tu plnia len úlohu baranidla. Ide tu teda aj o zápas vykorisťovaného Nezápadného sveta so západným impériom. Ak sa na robotnícku triedu a Slovensko pozrieme touto optikou, tak uvidíme, že Slováci sa do veľkej miery identifikovali zo západnými hodnotami, alebo presnejšie konzumným spôsobom života, založenom na prerozdeľovaní globálnych zdrojov v prospech západného sveta, z čoho sa veľké omrvinky dostanú aj Slovákom.
Robotnícka trieda nezanikla, ale do veľkej miery aj ona sa identifikovala so západným konzumom. Treba ísť medzi robotníkov a trochu sa s nimi pozhovárať. Na jednej strane vo vzťahu k vlastným kapitalistom je vykorisťovanou triedou, ale na druhej strane vo vzťahu ku krajinám Nezápadného sveta, hlavne Globálneho juhu je súčasťou Vykorisťovateľlskej globálnej triedy.
Ak štrajkujú robotníci vo Francúzsku, ap. za vyššie mzdy, mocenské elity v záujme sociálneho zmieru musia na to nájsť zdroje niekde vonku – v lúpeživých vojnách v Juhoslávii, Iraku, Sýrii, Líbyi, na Ukrajine, devastujúc tým celé regióny.
Skutočný ľavicový boj za ľudské, politické, sociálne práva dnes teda môže mať len globálny rozmer. A v jeho čele dnes stojí Čína. Čína je dnes 1. zdrojom globálneho ekonomického rastu, 2. hospodárskym, finančným, diplomatickým stabilizátorom civilizácie, 3. Staviteľom novej globálnej civilizácie. Útoky proti Číne preto dnes predstavujú súčasť západného reakčného imperializmu.
Socializmus nemôže byť založený čisto na národných hodnotách. Na národnom ekonomickom priestore, národných štátoch bol založený kapitalizmus, socializmus národný ekonomický, technologický priestor prekročil, bol založený na integračnom ekonomickom priestore a internacionalizme. (RVHP, Varšavská zmluva ap.). Vari sme sa nepoučili z r. 1968?
Preto národné sily dnes ťahajú, bez ohľadu na reči o potrebe spájania sa, za kratší povraz.
Slovenská ľavica sa teda nemôže uzavierať do národného priestoru. 5 miliónový štát v strede Európy bez prepojenia na niekoho silného je odkázaný na zánik. Všimnime si Srbsko.
Preto tie anarchoľavičiarske reči o Číne – to je vážna slabina slovenskej, ale vôbec európskej ľavice. Ktorá miesto toho, aby sa zapojila do globálneho revolučného zápasu, tak vedie neplodné izolacionistické utopické reči o tom, ako v malom 5-miliónovom štáte prevedie socialistickú revolúciu. Ktorá bude za pár dní hospodársky, obchodne, finančne, dopravne, energeticky, vojensky udusená.
Pár poznámok:
Národné sily sú v tejto fáze dôležité pre získanie suverenity štátu. Bez štátnej suverenity, t.j. ak SR bude riadená Washingtonom a Bruselom, niet šance na akúkoľvek zmenu.
O spôsobe riadenia čínskej spoločnosti, o jej víziách a trendoch, máme minimum informácií. Na jednej strane môžeme, právom, obdivovať, čo hospodárstvo Číny za posledné desaťročia dosiahlo, na druhej strane vznikajú otázky dlhodobej udržateľnosti ich hospodárskeho modelu. Dokáže sa vyhnúť krízam, ktoré sú v klasickom kapitalizme nevyhnutné ? Ak nie,čo bude potom ?
Ak prejdeme do globálnej roviny, možno by pre svet a väčšinu jeho obyvateľov stačilo, keby sa podarilo marginalizovať vplyv anglosaskej oligarchie. História jednoznačne ukazuje, že odtiaľ hrozia vojny, farebné revolúcie, tzv. zadržiavanie rozvoja krajín, ekonomické sankcie, atd. Anglosaská oligarchia totiž nikdy nemala záujem o férovú hospodársku súťaž a o vzájomne výhodnú spoluprácu krajín a nie je na obzore žiadny predpoklad, že by sa dobrovoľne chceli zmeniť.
Ako je viditeľné, značná časť ľavice buduje na národných hodnotách, národnej suverenite a tým prenecháva skutočnú moc Bruselu a Washingtonu, bez ašpirácie utvoriť svoj model. Národné hodnoty, záujmy, kultúru sú dôležité, aj pre mňa osobitne, na rozdiel od mnohých antiglobalistov kupujem v slovenských sieťach, slovenské výrobky, využívam čo najviac naše služby, ap..
Lenže pri obrane tých hodnôt by sme nemali vyhádzať z našich subjektívnych pocitov a snažiť sa ich vnútiť realite, ale z poznatkov. Inak tým národným hodnotám škodíme.
Ako som už napísal, socialistický priestor bol už nadnárodný, integračný, nie národný. Presne o tomto bol aj Brežnevov výrok o obmedzenej suverenite socialistických krajín. Výrazne to ukázal rok 1968. Dubček bol dobrý človek, úprimne chcel pre krajinu dobre, Lenže mu chýbalo štátnické videnie a chápanie toho, že socialistické výrobné sily prekročili národné hranice, vyžadovali si integračný hospodársky priestor a je potrebné brať do úvahy celý integračný priestor. V ČSSR sme to nepochopili a všetci susedia naokolo boli z nášho anarchosocialistického postoja zhrození a radikálne to vyriešili. A my dodnes vyplakávame, čo nám to urobili. Hoci poznatky v tomto smere sú jasné, ale my sme ochotní zopakovať tú istú chybu, lebo vychádzame z pocitov a hodnôt a nie poznatkov. Asi to pochopíme vtedy, ak nás všetci susedia znovu udusia.
Národ, národný priestor sa globalizáciou nestrácajú. Niekedy bola suverénom rodina, rod. Ten bol ale prekonaný kmeňom, mestským štátom, národným štátom. Zmizla preto rodina, znížil sa jej význam? Nie, dostala dokonca štátnu ochranu, podporu. Preto aj v rámci globálnej deľby práce sa budú ceniť národné špecifiká, osobitné spôsobilosti, rozmanitosť kultúr a schopností.
Pred 900 rokmi bola civilizácia založená na mestách, mestských štátoch. Boli prekročené národnými štátmi. Ale mestá sa tým nestratili, ani ich samosprávy. Stratili síce značnú časť suverenity, ale deľbou práce s inými mestami získali na blahobyte a hlavne mieri. Deľbou práce silu konkurencie a vojen medzi mestami boli nahradené silami spolupráce, vojny sa stratili. A dnes sa deje prechod od národných štátov ku globálnej civilizácii.
Národné osobitosti sa dnes najviac strácajú americkým/západným imperializmom, pretože on buduje hierarchický koloniálny systém, on potrebuje podriadiť krajiny svojim záujmom, bez ohľadu na ich vlastné záujmy. A ktorý nechtiac antiglobalisti podporujú, pretože svet sa stal globálnym, ale bez demokratickej globálnej správy, je spravovaný nikým nevolenými temnými štruktúrami z pozadia. Ponechať svet bez globálnej správy znamená ponechať ho v moci týchto temných štruktúr.
USA a Západ potom, ako globalizáciu naplno využila Čína, zaradili spiatočku a oddeľujú svet, rušia ucelené dodávateľské, obchodné, technologické reťazce. To sa zrejme páči aj mnohým ľavičiarom. Ale asi sa im nebude páčiť prudké zvýšenie cien, ktoré rušenie globálnej deľby práce prináša. Znovu, nestavať na pocitoch, ale poznatkoch.
Antiglobalisti dnes bojujú proti globálnej civilizácii, globálnej správe, ale veselo podporujú americký imperializmus používaním jeho imperiálnych digitálnych nástrojov – Facebooku, G-mailu, Google, YouTube, mobilnej komunikácie, satelitnej TV, navigácie.
Kto za to môže, že ľavica ignoruje čínsku cestu a tvári sa, že nemá dostatok informácií? Kto má nejaké teoretické poznatky a konfrontuje ich s čínskymi informáciami, predstavu má. Čína vysiela v poslednom čase dosť svojich predstáv o svete a budúcnosti.
Ak si pozriem diskusiu na Hlavných správach, tak sa k Číne vyjadrujú niekoľkonásobne viac, ako naša ľavica, ktorá je akosi úplne mimo reality. a radšej tu bude na Čínu kydať.
Kto pozná Marxov marxizmus a nie jeho subjektívnu západnú deformáciu založenú na hodnotách, vychádza z materialistického chápania dejín, zákona súladu VV úrovni VS, dobre vidí, že západné táraniny o boji demokracií proti autokraciám sú smiešne.
Dejiny sú striedaním spoločenských foriem, nižších efektívnejšími. Tu ide o súperenie efektívnejšieho čínskeho socializmu, dnes globalizovaného socializmu s kapitalizmom. Čína má vyspelejší spoločenský systém, KTORÝ JE V SÚLADE S ÚROVŇOU VS, preto jej systém pracuje efektívnejšie, dáva viac priestoru prejaviť sa ľuďom, modernej výrobe a technológiám.
A Čína na rozdiel od našej prispatej, zakonzervovanej ľavice pochopila, aby sa vyhla krízam z nadvýroby, že musí globalizovať. Snáď jediná dnes kladie dôraz na OSN.
Treba si preštudovať dejiny Číny, jej systém riadenia štátu je prepracovaný stáročiami, tam by sa taká Verona Remišová neuplatnila, tam treba mať štátne skúšky na funkcie.
Prečo investori investujú do Číny? Na rozdiel od našej ľavice dôverujú čínskemu riadeniu ekonomiky a štátu. Čína počas globálnej krízy 1998 ju dokázala natoľko utlmiť, že západný svet zasiahla len okrajovo, zasiahla hlavne Áziu. Čína hladko prešla aj veľkou globálnou krízou 2008. A Čína pomerne hladko prešla aj pandémiou, ako jediná spolu s Vietnamom mala rast HDP 3 %. Jej inflácia je dnes 1 % na rozdiel od Západu. Ako poznamenali komentátori, cítiť dnes z nej sebavedomie a istotu, pri pohľade na potácajúci sa západný svet, ona sa ujíma vedenia sveta.
A je úplne jedno, čo o tom ľudia v Európe hovoria, na tomto pohybe nič nezmenia.
Čo sa týka Anglosasov, súhlasím. Po zrútení ZSSR sa usilovali vybudovať vo svete anglosaské impérium, ale vzbura nezápadného sveta im to narúša. Preto tak túžia potrestať Rusko, ukázať, že poslúchať sa musí.
Ak nám médiá každodenne prinášajú správy o anglickej kráľovskej rodine, len ukazujú, kto je tu pánom.
Toto anglosaské impérium nezničíme tým, že začneme stavať na národnej suverenite, izolované národné štáty sú slabé proti zjednotenému anglosaskému impériu a silným nadnárodným korporáciám.
Naopak, je potrebné prísť s vlastnou koncepciou demokratickej globálnej správy, ako s tým už niekoľko rokov prichádza Čína a tým vytlačiť temné sily usilujúce o globálnu moc.
Máme tu dobré poznatky a príklady z minulosti, z prechodu od civilizácie mestských štátov k národným. Niekedy mali štátnu suverenitu mestá, pretože deľba práce, úroveň výroby a technológií dospeli len do tejto úrovne. Mestá boli sebestačné a navzájom si konkurovali, viedli spolu vojny.
Ako výrobno-technologická úroveň prekročila úroveň miest a vyžadovala si národný priestor, mestá stratili svoju suverenitu, tá prešla na národné štáty. Ale stratili stratou suverenity niečo mestá? Deľbou práce vojny zmizli, zvýšil sa blahobyt ľudí. Mestá nezanikli, majú svoje samosprávy. A nikto ich dnes nechce vyhladovať, Neapol sa nesnaží vyhladovať Miláno, alebo Rím.
V tomto zmysle ide utvoriť aj globálnu civilizáciu, s globálnou správou. Môže mať tisíce nedostatkov, ako mali aj národné štáty, ale jeden zásadný prínos: vojny zaniknú a tým zanikne aj hrozba vyhladenia ľudstva atómovou vojnou.
Veľká vďaka za tieto príspevky, pán Antal ! Máme nad čím premýšľať..
tatko, aj Vy máte triezve, vecné názory, čo oceňujem.
Čo sa týka toho Anglosaského impéria, tak keď si to tak logicky pospájam, z čoho vychádza slovenská ľavica, tak mi vychádza, že dúfame, že získaním plnej štátnej suverenity a sebestačnosti (drahej, sebestačnosť všetko zdraží), oddelením sa od Bruselu, 5 miliónové suverénne sebavedomé Slovensko porazí Anglosaské impérium.
Pretože oni nás nenechajú, takže pôjde o zápas, kto koho porazí. Alebo ako inak si to predstavujete.
Všadiaľ vidím hovoriť len o štátnej suverenite, ale nikde nevidím uvažovať o alternatívnom integračnom zoskupení, na ktorom by ľavica pracovala. Nikde nevidím nejaké úsilie o svetovú jednotu ľavice, len roztrieštené národné skupinky. Nikde nevidím snahu o podporu niekoho silného, silnej krajiny, ako to bolo predtým so ZSSR.
To vážne majú tieto malé skupinky bez vplyvu roztrúsené po krajinách, poraziť silné Anglosaské impérium? Buďte radi, že tu máme Čínu, tá to Anglosaské impérium dokáže skrotiť.
Už nevoliť menšie zlo!! Určite nie!! To sme skúšali – a nevyšlo to. Nevoliť nikoho – to by bola totálna rezignácia a to si nemôžeme dovoliť. Ale vybrať si niektorú z drobných strán (hlboko pod 5 %), ktorá by zaujala aspoň inšpiráciou, myšlienkou, možnosťou – malo by to svoju váhu? Neviem to posúdiť.