Vládnuce médiá a rôzne agentúry na prieskum voličských preferencií alebo populárnosti politikov vytvárajú a udržujú v ľuďoch predstavu, že zmena jednej vlády za druhú je prejavom demokracie, slobody a zmeny. V podmienkach kapitalizmu je to však len zmena v rámci jednej a tej istej vládnucej triedy. Zmena vlády v kapitalistickej spoločnosti je výrazom boja medzi časťami kapitalistickej triedy, ktorú zastupuje celé spektrum politických strán. Marx konštatoval, že utlačovaným je dovolené jedenkrát za niekoľko rokov rozhodovať, kto z predstaviteľov vládnucej triedy ich bude zastupovať a potlačovať.
Politický boj medzi tzv. koalíciou a opozíciou je prejavom zápasu vnútri vládnucej kapitalistickej triedy predovšetkým o ďalšie koristenie a legálne lúpenie verejného majetku. Buržoázia síce ustavične hovorí o politickej pluralite, lenže je to pluralita len v rámci jej triedy – pluralita medzi politickými stranami, ktoré vyjadrujú záujmy kapitálu. Nie je to jednotná trieda, v závislých a polozávislých krajinách, akými sú aj Slovenská alebo Česká republika, sa rozpadá na dve základné časti: na kompradorov a nacionalistov. Boj medzi „koalíciou“ a „opozíciou“ je tak spravidla bojom medzi kompradorskou buržoáziou, ktorá zastupuje záujmy predovšetkým zahraničného kapitálu, a medzi národnou buržoáziou, ktorá zastupuje záujmy predovšetkým domáceho kapitálu.
Do svojho špinavého boja za akumuláciu kapitálu a maximalizáciu ziskov zaťahuje námezdne pracujúcu triedu, ktorá s ním nemá nič spoločné. Vládnuce strany buržoázie, ktoré sa navzájom striedajú pri moci, zastávajú spoločné záujmy buržoázie proti námezdne pracujúcej väčšine, avšak zároveň pritom obhajujú záujmy a privilégiá len jednej časti svojej triedy, a to často na úkor časti druhej, a tak prirodzene narážajú na jej odpor. Vládnuca buržoázna ideológia toto triedne delenie zamlčuje alebo zastiera, a to najčastejšie pojmami „koalícia“ a „opozícia“ alebo „pravica“ a „ľavica“. Predstavitelia politických strán kompradorskej a národnej buržoázie sa navzájom osočujú a obviňujú z oligarchizácie alebo mafiánstva, aby dokazovali svoju politickú bezúhonnosť. Svojou frazeológiou tak ustavične lákajú a klamú námezdne pracujúcich voličov.
Boj medzi uvedenými časťami vládnucej triedy existuje od 90. rokov. Zápas reakčnej kompradorskej buržoázie proti národnej získal na sile v priebehu týchto rokov; už vtedy jej ideológovia obviňovali vládu Vladimíra Mečiara z nedemokratickosti, netransparentnosti, netolerancie, neslušnosti, z porušovania noriem „modernej parlamentnej demokracie“ a hodnôt „demokratickej politickej kultúry“. Z rovnakých východísk bola kritizovaná a obviňovaná aj vláda Roberta Fica.
Kompradori vďaka podpore finančnej oligarchie USA majú navrch. Ideologicky sa prezentujú ako slušní a transparentní predstavitelia „občiansko-demokratických“ strán, ktorí zaujímajú kritický postoj ako nekonfrontační lídri spolu s „nezávislými“ médiami, „nezávislými“ inštitúciami a „nezávislými“ odborníkmi. Kompradori pritom vydávajú svoj odpor voči svojim politickým konkurentom (Ficovi rovnako ako predtým voči Mečiarovi) za odpor spoločnosti. Neštítia sa pritom podvodov, štvania proti iným štátom a machiavelistických zločinov.
V podmienkach existujúceho režimu je boj vnútri vládnucej triedy – navonok viditeľný v súperení strán tzv. koalície a opozície – zákonitý. Bude odstránený až pádom vlády kapitálu, zánikom triedne antagonistického kapitalizmu založeného na lúpeži, vykorisťovaní a sociálnom útlaku.
Veľmi úprimná pravda na slovenské pomery. Áno, zvykli sme si, že považovať boj koalície a opozície za „kapitalistické hry“ sa dalo niekde v krajinách Latinskej Ameriky, kde do toho občas „zahučal“ aj nejaký ten vojenský puč. Prípadne sme hovorili o buržoáznej demokracii, ak sa v Anglicku striedali vládni konzervativci s opozičnými labouristami.
Je to tak!
Mení sa len postava,
kapitalizmus ostáva.