Pred niekoľkými dňami som písal o debate Russela Branda s Jordanom Petersonom. V rozhovore zaznelo veľa hlbokých myšlienok. Dnes by som chcel upozorniť na problém, ktorý sa veľmi výrazne prejavuje aj v súčasnom politickom dianí na Slovensku.
Jordan Peterson povedal, že politika súčasných elít, zameraná na jednoznačnú podporu sebectva, je dôsledkom dlhodobého procesu, ktorý kedysi kritizoval aj C. G. Jung. Protestantský prístup k cirkvi, s tvorbou množstva malých siekt, viedol ku fragmentácii posvätného. V extrémnom prípade sa jednotlivec stáva svojim vlastným duchovným arbitrom a kritériom pravdy a morálky. Morálne princípy sa stávajú veľmi subjektívne a človek – jednotlivec sa stáva sám sebe vrcholnou autoritou.
S týmto prístupom dochádza k rozkladu duchovných základov spoločnosti, lebo komunitu už prestáva držať pokope spoločné duchovno. Duchovné aspekty života sú však realitou a ľudskou potrebou, ony takto nezaniknú, len sa plne jeho funkcií zmocňuje politika. Peterson hovorí, že posvätnosť musí byť oddelená od politiky a musí byť hierarchicky nad politikou. Ide o otázku suverenity, z ktorej vyplýva aj suverenita štátu. Politická suverenita – suverenita moci je niečo iné ako posvätná suverenita a tieto dve sa nesmú zamieňať.
Suverenita moci sa prejavuje napríklad v tom, že momentálna moc sa môže obrátiť proti ktorémukoľvek občanovi a zničiť ho, ak uzná za vhodné. Ale posvätná suverenita vyplýva z archetypov, napríklad archetypu hrdinu, o ktorom sme písali v minulom článku, a archetyp hrdinu naopak – káže aby tí najsilnejší podporovali najslabších a kritériom ich úspechu zvládnutia úlohy sú práve tí najslabší. Mechanizmus pôsobenia posvätnej suverenity je opačný, ako pôsobenie suverenity moci.
Jordan Peterson to psychologicky prirovnáva k dileme Kaina s Ábelom, čo sa pravidelne v živote stáva každému. Kain aj Ábel mohli rovnako poctivo pracovať a rovnako úprimne priniesť obeť, ale aj tak sa môže stať, že jednu z obetí posvätný suverén prijme, a druhú nie. Subjektívna suverenita moci Kainovi našepkáva, že to nie je spravodlivé a že by mal spravodlivosť vziať do vlastných rúk, ale posvätná suverenita hovorí, aby s pokorou prijal toto rozhodnutie a viac pracoval na svojom sebazdokonaľovaní. Tieto rozhodnutia robí v živote každý z nás. V nutnosti správneho riešenia tejto dilemy sa prejavuje, že spoločnosť k svojmu zdravému prežitiu potrebuje, aby ľudia uznávali autoritu „niečoho“, čo ich presahuje. Niečoho, čo je nad nimi všetkými, abstraktný princíp.
Záverom použijem úvahy Jordana Petersona o suverenite a aplikujem ich na našu súčasnú realitu na Slovensku. U nás funguje typická ukážka moci, ktorá znegovala posvätnú suverenitu, resp. privlastnila si aj jej funkcie. V našej ústave je len jedna zmienka, že štátna moc pochádza od občanov, teda občania by mali mať posvätnú suverenitu nadradenú nad suverenitou moci. Lenže v realite je pojem „občania“ prázdny a bezmocný. Prejavuje sa to aj na tom, ako sa moc chová k referendám a k voľbám. Aj ako sa poslanci chovajú k sebe navzájom. Rešpektujú len aritmetiku moci podľa počtu hlasov a ostentatívne „nevyjednávajú“ s určitými osobami z opačného názorového spektra. Odmietajú „posvätnú suverenitu“ voličov, nevnímajú oponentov ako reprezentantov veľkej skupiny rovnoprávnych občanov.
Stáva sa, že keď takýmto spôsobom zaženieme apologétov súčasného liberalizmu do úzkych, porovnávajú súčasný systém so socializmom, ktorý vraj bol omnoho horší ako dnešný. Lenže keď som sa ako veliteľ stráže počas vojenskej služby chystal na 24-hodinovú „šichtu“, mal som vyhradenú hodinu na študovanie príslušných vojenských predpisov. Bolo to tak vždy, aj keď som šiel do stráže 91-vý raz. V stráži som mal len dvoch nadriadených – dozorného a správcu posádky. Všetci moji ostatní velitelia, ktorým som normálne podliehal, keď som bol v službe, si na mňa ani neškrtli, ak nedodržovali predpisy a ja áno. Viacerým som týmto spôsobil diskomfort, ale aj z ich strany som si napokon vyslúžil rešpekt. Aj na úrovni toho najzastrčenejšieho muničného skladu bolo nemysliteľné, aby „väčší pes“ trestal vojaka, ktorý neuznal jeho „dominanciu“ tým, že si do bodky plní povinnosti. Na Slovensku máme považovať za normálne, že predseda vlády (alebo špeciálny prokurátor) sa môžu chovať, ako ich napadne a ak im niekto skríži plány plnením zákonov, tak sa ten niekto potrestá a uprace z cesty.
Je aj namieste pozrieť sa na socialistický vzťah suverenity „posvätnej“ a mocenskej. Nenechajme sa mýliť, že slovo „posvätný“ implikuje existenciu nejakého božstva a socializmus formálne preferoval ateizmus. Pre naše úvahy je dôležitá „posvätnosť“ ako abstraktný princíp a komunistický ateizmus nutne nemusí zničiť všetky nadradené abstraktné princípy. Čo tým myslím?
Komunisti zrejme nepoznali dnešné myšlienky Jordana Petersona, ale evidentne povyšovali suverenitu „robotníckej triedy“ a „strany“ nad svoju momentálnu mocenskú suverenitu. Bolo to tak minimálne v prvých desaťročiach socializmu aj na Slovensku a prejavovalo sa to aj v umeleckých dielach, najmä v básňach. Poézia vždy obsahuje odkazy na „posvätno“, v akejkoľvek forme. Poézia, ktorá by sa venovala len „suverenite moci“ proste stratí atribúty umenia.
Väčšina dnešných občanov Slovenska si už zo socializmu pamätá len jeho „reálnu tvár“, ktorú prevzal po roku 1968. V tomto zmysle bol rok 68 aj duchovným zlomom. Ľudia však bytostne potrebujú k sebarealizácii mať nad sebou „posvätnú suverenitu“ a pre ňu pracovať a obetovať život, ak už. Je povinnosťou zakladateľov štátu a nositeľov moci túto „posvätnú suverenitu“ stelesňovať. Ak to nerobia, postupne zanikne aj suverenita moci.
Myslím, že masový protest ľudí v roku 1989 vyplynul aj z absencie „posvätnej suverenity“ a v podstate tú sľúbili hlásatelia „pravdolásky“. Nedali. Sľubujú ju aj politickí podnikatelia pred každými voľbami, tie najbližšie nie sú výnimkou. Treba si však uvedomiť, že osoba, ktorá tú „posvätnú suverenitu“ nestelesňuje už teraz, pred voľbami, ju nikdy nezačne stelesňovať po prevzatí „suverenity moci“. Tak jednoducho nefunguje svet.
V tomto je zároveň skrytý aj môj recept pre poctivú politickú silu, ktorá sa bude uchádzať o suverenitu moci. V tých ďalších voľbách, lebo v tých terajších nenachádzam politickú silu, ktorá by vedome stelesňovala posvätnú suverenitu.
O najhlbších psychologických príčinách globálnej krízy Západu (aj Slovenska)
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU
Pri čítaní uvedeného príspevku o potrebe „posvätnej suverenity“ som si nemohol nespomenúť na dejiny filozofie od G.W.F Hegla, v ktorých o rozklade aténskeho štátu konštatoval, že v momente ako sa ľudia začali snažiť o vlastné individuálne konanie, tak už sa nemohli opierať o výklad veštcov, ktorí im vysvetľovali čo na nich bohovia požadujú aby konali.
Aby individuálne konanie človeka aj naďalej ostalo v súlade s božími príkazmi, tak ľudia začali uznávať „boží hlas“ v sebe, tzv. daimon, tak ako s tým otvorene vystúpil Sokrates vo svojom učení. Spoločnosť to však neuznala a odsúdila Sokrata na smrť preto, že neuznával aténskych bohov, neuznával „suverenitu štátu“, ale vnútornú suverenitu človeka.
Ale ako hovorí Hegel, proces narastania významu subjektívneho poznania a rozhodovania človeka tým nemohol byť zastavený a občiansky „subjektivizmus“ nakoniec viedol aj k pádu aténskeho štátu.
Reformácia prišla opätovne v rámci kresťanstva s tým, aby viera vyrastala zo srdca každého indivídua a preto viedla k odstráneniu protikladu laika a kňaza, každý veriaci sa stal súčasne kňazom aj laikom.
Tým síce prišlo k rozbitiu „jednotného posvätného duchovna“, ale nie k rozbitiu jednotného posvätného duchovna ako takého, ale k rozbitiu katolíckej formy jednotného posvätného duchovna, ktoré sa v istom zmysle podobá antickému jednotnému posvätnému duchovnu v tom, že aj antické aj katolícke posvätné duchovno nebolo produktom slobodnej viery ľudí, ale toto posvätné duchovno im bolo vložené do vedomia vonkajšími silami, náboženskými veštcami v antike alebo profesionálnymi kňazmi.
V prípade protestantizmu nemožno obísť jeho pevné spojenie s rodiacou sa ekonomickou vierou v „posvätnosť súkromného vlastníctva“ a teda dominancie súkromného vlastníka nad existujúcim spoločenstvom, ktoré nemôže do jeho vlastníctva zasahovať.
A keďže tá viera v posvätnosť súkromného vlastníctva stále pretrváva, preto ani v dnešnej spoločnosti nemôže vzniknúť jednotná idea, „jednotné posvätno“, ktoré by presahovalo každé indivíduum a súčasne by mu dávalo aj vyšší zmysel jeho existencie. Realita je taká, že dnes sa toto „jednotné posvätno“ môže zrodiť len zo slobodného subjektívneho rozhodnutia každého indivídua. Dnes tomu zjavne bráni dominacia súkromného vlastníctva a s tým spojená nutnosť bojovať za svoje individuálne ciele, alebo inak povedané, nutná dominancia sebectva. Jediné, čo môže indivíduá „prinútiť“ k „slobodnému“ prijatiu spoločnej vízie, idey či „jednotného posvätna“ je samotná realita, ktorá im musí ukázať, že boj za individuálne šťastie, bohatstvo atď. sú dnes jednoznačne cestou do pekla celej spoločnosti.
Iste je inšpirujúce uvažovať s autorom o „posvätnej suverenite“, ako „duchovne“. Ja používam pojem rešpektovaná autorita resp. všeobecná kríza autority. Marián Moravčík sa s Jordanom Petersonom zaoberá následkami tejto krízy, skúma mechanizmus individuálnej rezignácie a kritizuje individuálne „sebectvo“. Sebectvo je našim dedičstvom z džungle, aj stá tisícročnou skúsenosťou – selekciou archetypu správania zberačov a lovcov. Neolitická revolúcia s „vynálezom práce“ sa len pár tisíc rokov snaží regulovať sebectvo. Nahradiť ho civilizáciou – spoločenskou reguláciou. Regulácia sa borí s problémom, ako formovať normy aj s problémom ich vynucovania. V reguláciách (civilizácie), na úkor sebectva, vzniká rešpektovaná autorita! Revolúcie (a kontrarevolúcie) vznikajú, ako priamy následok deformácie „tvorby noriem“ a „ich vynucovania“. Teda (revolúcie a kontrarevolúcie) sú dôkazy zlyhania „patriciátu“!
Juraj, nepovedal by som, že neolitická revolúcia vynašla prácu. Tú „vynašiel“ alebo zaviedol človek so svojím vznikom a formovaním pred 2,6 mil. rokov. Systematická výroba nástrojov, ich zdokonaľovanie začalo človeka odlišovať človeka od zvierat. Práca formovala človeka, jeho ruky, telo, práca zväčšovala objem jeho mozgu.
Preto aj socializmus staval na práci ako veľkej hodnote a pri formulovaní komunizmu je potrebné stavať tiež na práci. Ale stavať na práci slobodnej, tvorivej práci ako spôsobu sebarealizácie človeka, jeho schopností a potrieb a nie práci ako trestu a nutnému spôsobu obživy.
….
Neolitická revolúcia (8 tisíc p.n.l.- 3200 p.n.l.) zaviedla deľbu práce. Alebo skôr rozvinula prvotnú deľbu práce medzi mužom a ženou do novej roviny, zaviedla deľbu práce medzi poľnohospodárstvom a remeslom, medzi mestom a dedinou, usadila kočovníkov do osád a miest, zaviedla poľnohospodárstvo, zavlažovacie kanlály.
A začala rozvíjať poznatky, vedu, najmä astronomické, matematické, pozorovania kolobehu prírody, ktoré boli potrebné pre efektívnu prácu poľnohospodárov.
…
Neobraciam pozornosť na deľbu práce náhodne. Je faktorom, ktorý umožňuje vyššiu efektívnosť, produktivitu práce, prináša vyšší nadprodukt.
Tento faktor stál aj za spojením rodov do kmeňov, kmeňov do mestských štátov, týchto do národných štátov. A faktor deľby práce stojí aj pri utváraní globálnej ekonomiky a globálnej civilizácie. Ak sa premení antagonistická konkurencia medzi národnými štátmi a blokmi do globálnej deľby práce, nesmierne to zefektívni výskum, vývoj, výrobu – a vytvorí dostatočnú základňu pre komunizmus.
Ale nie utopicky, ale realisticky dodám – ako nový konzumný raj – a slepú vývojovú líniu :-).
Revolúcie ako následok deformácie „tvorby noriem“? Tu sa plne ukazuje kríza komunistickej ľavice, po kríze klasického socializmu prešla od racionalizmu a vedy k iracionalizmu.
Podobne ako po kríze klasického kapitalizmu po r. 1848 klasická veda, fyzika, ekonómia, filozofia prešla od racionalizmu k iracionalizmu.
Odporúčam prečítať si Leninovu prácu Materializmus a empiriokriticizmus. Rieši tam takýto prechod od materializmu k idealizmu, od racionalizmu k iracionalizmu.
…
Revolúcie sú dôsledkom jednoduchého evolučného mechanizmu. Výrobné sily, technika, výroba (obsah) majú tendenciu neustále sa vyvíjať, rásť, zdokonaľovať. Ľudia vymýšľajú, zdokonaľujú, chcú lepšie žiť.
Spoločenská forma a sociálny program majú však tendenciu nemeniť sa, ale ak sú úspešné, čo najviac nakopírovať. Postupne tým narastá rozpor, nesúlad medzi VV a VS, medzi rozvíjajúcim sa obsahom a nemennou formou. Tento nesúlad sa zvyšuje, rozkladá spoločnosť, až dospeje k bodu, kedy sa vyrieši kvalitatívnou zmenou – revolúciou a dosiahne sa nová úroveň súladu.. Je to obyčajná premena zväčšujúcej sa kvantity na kvalitu, ktorá sa presadzuje v celom vesmíre.
Napr. aj EÚ hovorí o ekonomickom raste, ale na druhej strane o nemennosti formy – kapitalizmu. Ústavy väčšiny krajín EÚ majú zakotvenú nemennosť. To je jedna z hlavných príčin európskej krízy a rozkladu EÚ. Nesúlad medzi rozvinutou hospodárskou základňou, ale starou kapitalistickou formou.
A konzervativizmus tu nepomôže ak, EÚ nezastaví ekonomický rast, ktorý ju bude ďalej rozkladať, až do zániku.
Preto nádeje niektorých, že kríza potrvá zo dva roky a potom sa všetko vráti do starých koľají, nemajú opodstatnenie, EÚ pri súčasnom stave myslenia smeruje k totálnej kríze a rozpadu.