…alebo moje obľúbené fantasy, historické či sci-fi filmy. Je to naozaj dávno, čo vznikol film od Johna Boormana Excalibur. Rozprávková legenda pre dospelých, ktorú som videl prvýkrát možno vo svojich 13 rokoch. Doposiaľ pre mňa neprekonateľný film o legende kráľa Artuša.
Kto ho videl, dá mi za pravdu. Vtedajšia technika nedovoľovala to, čo dnes, a predsa film nestratil svoje čaro a veľmi rád si ho kedykoľvek pozriem. Záverečná scéna, keď ide do boja hŕstka rytierov cez rozkvitnutý sad, je naozaj veľmi dobre prepracovaná. Niečo podobné je azda len vo Hviezdnych vojnách VI. Súboj s laserovými mečmi.
Odkedy som videl Excalibur, prepadol som tomuto žánru, v ktorom je človeku dovolené snívať. Nie vždy vyhrá dobro nad zlom a nie vždy sa scenár drží legendy, o ktorej sme čítali, respektíve zamieša históriu (Levie srdce), ale sú to filmy pre ľudí, ktorí si chcú zasnívať o pradávnych časoch.
Vždy sa pozerám aj na kostýmy. Sám som patril medzi šermiarov, skupinu „zdravo šibnutých“ ľudí. Ľudí, ktorí ešte existujú v našej spoločnosti. Ak pozeráme nejaký film, okamžite sa ozve kritika – veď to sú renesančné a nie gotické plechy (zbroj – Johanka z Arku s Millou Jovovichovou). Rád si však pozriem aj poľské či ruské filmy ako napríklad Babek, Ohňom a mečom, Križiaci. Je pravda, že trilógia Jan Hus, Jan Žiška a Proti všem je poznačená dobou, ale nedám na ňu jednoducho dopustiť. Kostýmovo je na veľmi vysokej úrovni. Dokonca aj historicky zodpovedá zdrojom, hoci je v nej prítomný značný pátos.
Slovenský film nie je na tom o nič horšie – Majster kat, Sebechlebskí hudci, Adam Šangala či Móric Beňovský sú naozaj kvalitné kúsky. Za môjho super Jánošíka môžem s pokojom v srdci vyhlásiť jediného – a to s Paľom Bielikom. Ostatní sú len voľajaké odnože. Zato Pacho, hybský zbojník stelesňuje všetko naše – slovenské.
Sen sa mi splnil pri natáčaní Poslednej légie. Film trošku zaostával v kvalite, ale keď sa vezme, že sme hrali s dvomi oscarovými hercami, tak to nie je zlé. Hlavne zábavy pri natáčaní bolo neúrekom. Vo filme sa síce stalo, že sme bežali sami vedľa seba, poprípade sme sa aj sami navzájom zabili, mali sme jednoducho viacero úloh v jednom zábere. Bol som rímsky lukostrelec, keltský obranca hradu (Spišského), saský dobyvateľ a gótsky ničiteľ. Po skončení však zavládol obrovský smútok. Nie z toho, že sa skončilo natáčanie, ale že sa skončil náš detský sen. Sen zmenený na realitu.
Ostali spomienky. Napríklad na korytnačiu formáciu, kde pri hlavnom zábere a klapke naostro jeden „rímsky pešiak“ zodvihol štít a urobil si fotku. Samozrejme, režiséra takmer roztrhlo od jedu. Bolo zakázané fotiť, ale keď sme dali všetci dokopy to, čo sme aj tak nafotili, bol to celkom pekný album. Preto si pozriem kedykoľvek Excalibur aj Poslednú légiu, pretože sny si možno splniť, ak sa človeku chce.
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU
Gabriel, pekne si to napísal. Aj ja si tie filmy, ktoré si opísal, vysoko cením. No nielen naše filmy, ale aj naše inscenácie mali vysokú úroveň. A o kreslených a hraných rozprávkach ani nehovoriac. Ja keď na Vianoce nevidím Tri oriešky pre popolušku, tak pre mňa Vianoce ani nie sú Vianocami. A o Mrázikovi detto, hoci ten nie je náš. No mám dojem, že aj sovietská kinematografia vyrobila plno krásnych filmov nielen rozpravkového žánru ( napr. Kráľovstvo krivých zrkadiel…), ale hlavne aj z obdobia druhej svetovej vojny, kde si tiež tvorcovia dali zaležať na pravdivosti príbehu. Je samozrejme, že vo vetdajších dobách nebolo v ľudských silách dosiahnúť 100% autentičnosť, no aspoň sa snažili, aby herec Hitler vyzeral ( a nielen vyzeral, ale aj konal) ako skutočný Hitler, herec Stalin ako Stalin, či Žukov, ako Žukov. Na rozdiel od terajších režisérov, ktorí za Vladka Mečiara dajú Maroša Kramára a ani nemajú snahu držať sa faktov a spolu so scenáristami a inými vedomo prekrúcajú históriu, či skutočnosti:( .