Na skle maľované, Geľo Sebechlebský, Mandragora, Sluha dvoch pánov, Prefíkaná vdova či Veselé paničky z Windsoru – aj v týchto preslávených predstaveniach v Slovenskom národnom divadle si zahral herec, moderátor a scenárista, bratislavský rodák Oldo Hlaváček. Vystupoval vo vyše 400 televíznych reláciách. Zväčša so svojou pracovnou dvojičkou Ivanom Krajíčkom. Po roku 1976 bola vyše 10 rokov relácia Vtipnejší vyhráva popredným projektom Československej televízie z produkcie bratislavského televízneho štúdia.
Rovnako nemôžeme nespomenúť aj humorný Hostinec pod gaštanom, kde Oldo s Ivanom vytvorili postavy „všetko ovládajúcich“ a komentujúcich gazdov. Dnes si Oldík, ako ho prezývali, užíva dôchodok aj so svojimi vnučkami a vnukmi. Veľmi ho zarmútila smrť manželky, s ktorou prežil 65 rokov a dnes sa bez milovanej Božky cíti ako jednoruký. Obaja jeho synovia Ivo a Oldo ml. začali svoje púte pred kamerami. Kým Ivo zostal pri tomto fachu v Slovenskej televízii, Oldo ml. preladil na diplomatickú koľaj.
Pán Hlaváček, spomínate si ešte na Olda Hlaváčka ako Ferda Mravca na kolobežke?
Hlaváček: Samozrejme, mal som 12 rokov a bola to moja prvá divadelná postava v Žiline – zožal som s ňou veľký úspech. V škole ma začali volať Truhlík.
Brali ste prezývku ako poctu alebo opačne?
Hlaváček: Neriešil som to (smiech). „Však, áno, všetko som vedel, všetko viem, všetko poznám a všade som bol“, bol som tým, myslím v úvodzovkách, na škole povestný. Všetci, čo predstavenie videli, mi povedali: Ty si mal radšej hrať Truhlíka… a tak dáko sa to na dva roky ujalo. Na gymnáziu ma už prezývali Olik a až v divadle mi pridali písmeno d – teda Oldík.
Kedy ste zistili, že Ivan Krajíček je vaša „krvná skupina“?
Hlaváček: Tak to viem celkom presne. Bolo to v roku 1963 v Trenčíne na návšteve u Ivanovej mamičky. Ponúkla nám liptovské pirohy s bryndzou a prisahám vačku, odvtedy som lepšie nejedol. No a pri tom slávnostne prestretom stole som si povedal, že „tam, kde sa dobre varí, tam sa dobre darí“. Nemuseli sme uzatvárať ani pokrvné bratstvo. Hneď mi bolo jasné, že sme rovnaká „krvná skupina“, pretože aj moja mamička vedela variť ako bohyňa. Ach jaj, nech všetci traja odpočívajú v pokoji.
Ktoré relácie z Vášho portfólia si najviac ceníte? Predpokladám, že sú to tie, ktoré ste produkovali s Vašou divadelnou, kabaretnou a televíznou dvojičkou Ivanom Krajíčkom.
Hlaváček: Nerobili sme rozdiel medzi reláciami… s Ivanom sme robili všetko s chuťou – bavilo nás to. Bolo jedno, či to boli spoločné zábavné relácie Vtipnejší vyhráva, Hostinec pod gaštanom, rôzne kabarety či inscenácie, či televízne filmy… Oproti ostatným sme mali tú výhodu, že sme vedeli písať, spievať, hrať na hudobné nástroje, moderovať a vedeli sme aj čo-to zahrať ako herci. V súčasnosti by sme mali nálepku zabávači. Podľa mňa je to dehonestujúce pomenovanie umelcov, ktorí sa venujú zábave. Istým spôsobom je to veľmi náročný a nevďačný žáner. Vždy som závidel dramatickým umelcom ako L. K. Zachar, L. Chudík, K. Machata, I. Rajniak, Š. Kvietik… tých si všade vážili a správali sa k nim úctivo … no a kam som vošiel ja, brali ma ako šaša a komedianta. Kričali po mne: „ Hej ty, vtipálek, povedz dáky vtip!“
Pravdupovediac, bol som predovšetkým členom činohry SND a všetko ostatné som robil ako koníčka. Je to úžasný pocit, keď môžete svojho koníčka využiť a robiť na profesionálnej úrovni. Uzavriem to, aj Ivan bol môj milovaný koníček… (smiech)
S Ivanom ste veľmi dlho spolupracovali na projektoch. O humorných situáciách sme sa veľakrát dozvedeli. Aj ste sa pohádali tak, že to medzi vami poriadne iskrilo?
Hlaváček: Určite áno, bez toho to nefunguje. Prirovnal by som to k dobre fungujúcemu manželstvu… Prosím Vás, nechajme to tak, je mi za Ivanom veľmi smutno.
Už sa o tom veľa popísalo, pohovorilo, popreplietalo… veľakrát som si i ja prečítal informácie, z ktorých mi stáli vlasy dupkom. S Ivanom mi odišlo de facto všetko – stratil som svojho koníčka… radosť robiť a čiastočne aj žiť (plač).
Je plno prípadov, že dvaja, ktorí si v práci rozumejú, sa po čase nakoniec v zlom rozídu. Vznikli aj krízy, ktoré vyzerali na to, že sa s Ivanom pracovne rozídete? (Mám na mysli reláciu Vtipnejší vyhráva, keď ste ju najskôr spolu moderovali s Ivanom a potom sám).
Hlaváček: Prepáčte, toto je história. Popísalo sa o tom všeličo možné i nemožné. Súčasníci absolútne nevedia, o čom sa mi dvaja bavíme a tí, čo pamätajú, tí si to vlastne už nepamätajú … nechajme to FAKT UŽ TAK – čo bolo, to bolo… ešte raz: „Je mi za Ivanom veľmi smutno“ – stačí to takto?
Samozrejme…
Hlaváček: Osobne si myslím, že ľudí to absolútne vôbec nezaujíma …Tiež sa snažím zabudnúť na všetko zlé, čo som v živote zažil. Jednoducho som to z hlavy vytesnil a priznám sa, že sa mi to na sto percent darí. Snažím sa uchovať si pekné spomienky, o chvíľu budem mať 89 rokov, no a s tou pamäťou je to, žiaľ, čo raz horšie a horšie…
V Slovenskom národnom divadle ste za vyše 50 rokov vytvorili mnoho postáv. Viete, koľko ich bolo? Ktoré predstavenie a ktorú postavu ste si najviac obľúbili? Splnil sa Vám aj nejaký sen o vysnívanej postave?
Hlaváček: … fúúú, tak to vôbec neviem, počkajte .. (zamyslenie a nastalo dlhé, v očiach smutné ticho), že koľko postáv… ako rozmýšľam, tak rozmýšľam… naozaj si to nepamätám. (Tento údaj, ako keby bol utajený. Pátrali sme s pomocou Divadelného ústavu po počte postáv a bolo ich vyše 150 pozn. autora.)
Ale predsa… na jedno nikdy nezabudnem: „Strach z pekla“, pretože z pekla mám strach celý život.
Hrať na javisku s národným umelcom Jozefom Kronerom musel byť zážitok. Čo Vám prinieslo toto spoluúčinkovanie v divadelnej hre Charleyho teta?
Hlaváček: S Jožkom sme boli predovšetkým rodinní priatelia. Chodili sme s rodinkami na spoločné dovolenky, zároveň sme zažili nespočetné množstvo rybačiek – bez rodinných príslušníkov (smiech). Nádherné priateľstvo sa premietlo i do profesionálneho spolužitia v SND a v televízii. Verte mi, hrať s pánom Kronerom bol pre mňa vždy veľký zážitok. Charleyho tetu sme realizovali ako televízne spracovanie – inscenáciu a nie ako divadelné predstavenie. Inscenácia sa vysielala naživo. Skúšali sme to šesť týždňov a potom raz, na 100 % pripravení, sme ju zahrali pred televíznymi kamerami. Dnes je to opačne; raz sa stretnete na oboznamovacej čítačke scenára, obsadení herci sa vidia prvýkrát v živote, na druhý deň sa to zaznamená… a potom vysiela a 100-krát reprízuje.
Nie raz ste vystupovali s Ivanom Krajíčkom v silvestrovských programoch Československej televízie, ktoré každoročne Česká televízia reprízuje na prelome rokov po polnoci. Medzi najkvalitnejšie patria Silvestre v rokoch 1977, 78, 79 aj s Vami a Ivanom. Čo si myslíte, prečo dnešné televízie prešli na Silvestre v podobe relácií a neprodukujú samostatné televízne kabaretné programy?
Hlaváček: Každá doba má svojich umelcov. Priznám sa, je mi to na jednej strane ľúto, no na druhej strane… ale, že úplne, ale úplne jedno. Peknú blbosť som trepol, však? Tak ako mne dedko hovoril, tak i ja svojim vnúčatám hovorím: „Bez peněz na muziku nelez!“ Hlavne, stále na tom niekto zarába, no verte mi, že to nie sú umelci, ale špekulanti. Konkrétne profesie radšej spomínať nebudem.
Prežili ste svoj plodný život v dvoch režimoch. Ako by ste porovnali hodnotu a úroveň vtedajších a dnešných zábavných televíznych programov?
Hlaváček: Každá doba má svoje plusy i mínusy a svoje vybudované hodnoty. Čo sa týka „zábavnej kultúry“, všetkým ozajstným umelcom držím palce, lebo v každej dobe sa dá v zábave nájsť niečo pozitívne…
Mohli by ste porovnať bývalý režim so súčasným? V čom ste sa sklamali a čo Vás prijemne prekvapilo?
Hlaváček: Bojoval som proti socializmu, bol som pre to i zavretý. Vyhrali sme… máme tu kapitalizmus… no teraz neviem, či som si to presne takto predstavoval. Prepáčte… Svet je hore nohami a politiku od istého času neriešim … žijeme dobu, ktorej ja, žiaľ, už vôbec nerozumiem. I napriek tomu život milujem…
Ďakujem za rozhovor a za čitateľov Slovenskej Iskry želám pánovi Hlaváčkovi najmä veľa zdravia.
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU
Ďakujem !