Osud človeka – revolucionára, je len jedným z miliónov fragmentov osudu svetových revolúcií.
I v dnešnom politickom a pandemickom predrevolučnom svetovom šialenstve je dobré si pripomínať osudy ľudí, ktorí sa svojho času nie vlastnou vinou a vôľou ocitli v podobných situáciách, aké zažívame dnes. Pre naše poučenie.
Pred 138 rokmi, 15. januára 1883, sa narodil Vladimír Michailovič Zagorský – revolucionár, stranícky funkcionár, tajomník Moskovského výboru Ruskej sociálnodemokratickej strany boľševikov.
Už ako školák sa začal zapájať do činnosti revolučných krúžkov v Nižnom Novgorode. Spolu s J. M. Sverdlovom roznášali letáky v Nižnom Novgorode a pracovali v robotníckych krúžkoch.
V roku 1902 bol zatknutý za účasť na prvomájovej demonštrácii a odsúdený na doživotné vyhnanstvo v Jenisejskej gubernii. Odsúdenie sa stalo krutou životnou školou pre 19-ročného mladíka. Počas dlhých zimných večerov študoval revolučnú teóriu, pripravoval sa na boj proti utlačovateľom ľudu.
V auguste 1903 ušiel do exilu. Dlho sa pred tým túlal po sibírskej tajge, opakovane prekonával búrlivé sibírske rieky, ale nevedel sa dostať z tajgy von. Keď mráz spriechodnil rieky, zostrojil si jednoduché lyže a z tajgy vyviazol. Prekročil hranice Ruska a za posledné peniaze získané ešte vo vyhnanstve si kúpil lístok do Ženevy. V Ženeve sa mladý revolucionár stretol s Vladimírom Iľjičom Leninom, ktorému porozprával o sibírskom vyhnanstve aj o svojej práci v Nižnom Novgorode.
Členom Ruskej sociálnodemokratickej robotníckej strany boľševikov RSDRP (b) sa stal od roku 1905. V roku 1905 sa ako 22-ročný mladý muž zúčastnil na decembrovom povstaní v Moskve. Stranícky pseudonym – súdruh Denis. Bojoval na barikádach. Po porážke povstania aktívne pracoval v ilegálnom odboji.
V roku 1908 emigroval do Londýna. V roku 1910 sa ilegálne vrátil do Saratova. No udal ho policajný konfident, preto znova ušiel do Nemecka, do Lipska. Zúčastnil sa na príprave a organizácii pražskej konferencie Ruskej sociálnodemokratickej robotníckej strany.
V auguste 1914 začala Veľká imperialistická vojna (I. svetová vojna). Zagorský a jeho súdruhovia boli v Nemecku internovaní. Spojenia s Ruskom boli prerušené. O rodine nevedel nič. V predvečer vojny totiž odišla do Ruska jeho manželka, ktorá čakala dieťa. Čoskoro sa mu narodil syn v Moskve, ktorý dostal meno Denis po otcovi. Až o pár rokov neskôr Zagorský uvidel svojho syna.
Viedol propagandu medzi ruskými vojnovými zajatcami. V apríli 1918 bol po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii a podpísaní Brestskej mierovej zmluvy prepustený.
Od 16. apríla do júna 1918 pôsobil ako prvý tajomník splnomocneného predstaviteľstva Ruskej sovietskej federatívnej republiky v Nemecku – v prvej sovietskej diplomatickej reprezentácii v zahraničí. Zagorský osobne vztýčil sovietsku vlajku nad bývalým cárskym veľvyslanectvom a pred príchodom veľvyslanca vykonával diplomatické zastúpenie svojej krajiny – sovietskeho Ruska.
Ústredným výborom Ruskej komunistickej strany boľševikov RKP (b) bol v júni 1918 pozvaný do Moskvy, kde od 27. júla 1918 v 35 rokoch svojho života pracoval ako tajomník Moskovského mestského výboru RKP (b). Pod priamym riadením Zagorského v Moskve sa uskutočnilo vyvlastnenie a znárodnenie ruského priemyslu a bánk. V septembri 1919 bol spolu s F. E. Dzeržinským vedúcim komisie pre obranu mesta.
Zahynul 25. septembra 1919 vo veku 36 rokov výbuchom bomby, ktorú hodili členovia anarchistickej skupiny do priestorov Moskovského výboru RKP (b) v Leontievskom okrese. Zagorský chytil bombu, aby ju vyhodil na ulicu, ale už nestihol… Zachránil život svojim súdruhom za cenu svojej smrti. Takto zomrel plamenný boľševik, spolupracovník V. I. Lenina, vedúci organizácie Moskovskej strany komunistov v začiatkoch sovietskej vlády.
Je pochovaný na Červenom námestí v Moskve. Na počesť V. M. Zagorského, mesto Sergijev bolo v moskovskej oblasti v roku 1930 premenované na Zagorsk.
Osud každého človeka, v tomto našom príklade mladého revolucionára Vladimíra Michailoviča Zagorského, je len jedným malým fragmentom v histórii existencie ľudstva, v histórii zlomov a revolučných premien.
Potvrdzuje však, že skutočné osobnosti politiky a organizácie života krajín a sveta sa nerodia v kuloárnych kruhoch existujúcich vládnucich alebo s prežitým systémom kolaborujúcich politických strán, ani v kabinetoch privilegovaných predstaviteľov vládnucej buržoáznej mašinérie, či v centrálach oligarchických ekonomických zoskupení. Osobnosti sa nerodia z hojnosti, prepychu a nadbytku v príbytkoch vládcov sveta a ideovo nečerpajú z ich želaní.
Práve naopak. Nové osobnosti, noví revolucionári a noví vodcovia vznikajú z materiálnej a morálnej biedy existujúcich systémov, utužujú sa v krutom boji s nimi a ako víťazi sa profilujú len v bezprostrednom spojení s utláčaným a vykorisťovaným ľudom.
Neočakávajme teda zázraky od súčasných, existujúcich, ale tešme sa z príchodu nových, zatiaľ neznámych a nepoznaných. Tí prídu určite.
