Osudové chvíle hospodárstva na Slovensku: energetická kríza 2022

Národohospodári by mohli povedať: „Však sme vás varovali!“ Ale pred takými dvadsiatimi rokmi mnohí nekritickí ekonómovia Slovenska sami obhajovali tú pascu, ktorá v súčasnosti „sklapla“. A ďalšie pasce sú „za rohom“.

Ako sa to stalo?

Podobné články

V Německu proběhla masivní akce na podporu spuštění Nord Stream 2

26. septembra 2022

Dočká sa konečne Palestína spravodlivosti? (1. časť)

26. septembra 2022

Písal sa rok 2012 a politicko-hospodárskym heslom doby bolo:

„Čo nevyrobíme, to predsa dovezieme.“

Hospodársko-sociálnym heslom už aj dávno predtým zažitým bolo:

„Podporme zahraničných investorov, nech nám tu zabezpečia pracovné miesta, prinesú výrobu a prosperitu a nech „máme čo exportovať“ a zabezpečíme si rast HDP“

Politickým heslom bolo:

„V globálnej ekonomike na nerozborne večne časy s Európskou úniou a jej nikdy nekončiacim ekonomickým rastom!“

A – v čom je tá pasca? Vyrábame si to tu na Slovensku, ale platíme to ako import v burzových cenách, nie ako vlastná produkcia tu vyrábaná. Čiže: platíme majiteľom draho. Likvidačne!

A tak schválne: čo z tých sloganov platí dnes?

Netreba citovať každodenné správy z masmédií. Už dávno sme si zvykli na „jóbovky“,  tak ako sme si zvykli na teroristické útoky v hlavných mestách Európy v druhej dekáde 21. storočia. Žijeme v tom.

Je neuveriteľné, ako sa stará pravda stále a tvrdošijne vynára na povrch, ktorý má poriadne tvrdú škrupinu manipulácií, obhajoby liberálneho ekonomického systému, filozofovaniu „o konci dejín“ v nehynúcej „slobodnej trhovej ekonomike“ globálu.

Padlo to celé. Trhy sa obmedzili politicky. S cenami manipulujú skryté syndikáty, cenotvorba prešla opäť do rúk politických centier ako Brusel, vlády, s komoditami v žiadnom prípade neobchodujete slobodne, ale podľa politických príkazov a podľa aktuálnych embárg mocenských centier.

Ekonomike sa stalo to najhoršie od polovice 20. storočia: Spolitizovala sa. Stala sa súčasťou veľkej politiky globálnych „hráčov“.

A čo naše malé Slovensko?

Slovensko si ako posledný či predposledný vagón vlaku rútiaceho sa do priepasti „užíva“ všetky výdobytky tzv. globálnej ekonomiky 21. storočia: Ekonomicky je totálne preinvestované, pričom zle štrukturalizované (štyri automobilky pre luxusné vozy, stovky výrob s extrémne náročnou spotrebou energií, výroby založené na báze nepretržitého toku plynu a ropy…atď). Poľnohospodárstvo a potravinárstvo nedokáže zabezpečiť výrobne ani logisticky, ani lokálne okresy, nieto ešte celorepublikové nároky. „Pomoc“ v podobe 16 326 ton balených potravín denne importovaných „ z globálu“ znamená, že sme na tom horšie ako Bangladéš v čase hladových záplav: týchto 907 kamiónov importujúcich potraviny denne do skladov nadnárodných predajných sietí znamená, že sme prekročili potravinovú nezabezpečenosť obyvateľstva a žijeme iba „z ruky do úst“ celoštátne. Pričom si hubíme aj tie zvyšky produkcie, ktoré tu sú a nútene, ak chcú prosperovať, exportujú svoje výroby mimo Slovenska.

S menou nesmieme „hýbať“. Hýbu ňou v Centrálnej európskej banke a asi veľmi nešikovne, keď po nesmiernom úsilí v dekáde do 2020 podporovať rast inflácie na aspoň jedno či dve percentá im teraz inflácia „vybuchla do tváre“ v dvojciferných číslach a stále rastie. U nás „iba evidujeme“, že je to okolo 19 percent. A i tak za eurá dostupný plyn či ropu nekúpime, a bohviečo nenakúpime za to v roku 2023.

Osudová chyba sa stala už dávno – v deväťdesiatych rokoch

Aj keď sme sa dobrovoľne vzdali možnosti riadiť ekonomiku vlastnou menou – v roku 2009 sme vymenili štátnu korunu slovenskú za európsku integrujúcu menu euro, mohli sme predsa spravovať svoje podniky a svoju produkciu, ak by zostala vo vlastníctve štátu a slovenských majiteľov.

Lenže zmena vo vlastníctve sa masívne odohrávala po roku 1990 akosi bez ustálenia. Štátne vlastníctvo, tak kritizované politicky a spoločensky, prešlo do rúk súkromným spoločnostiam a vlastníkom. Známa to hra „Monopoly“ pokračovala vyše dvoch dekád. Dnes je takmer každá výroba na Slovensku v rukách zahraničných vlastníkov, takisto ako takmer celá distribučná a obchodná sieť, ako bankovníctvo a infraštruktúra mnohých služieb (často verejných – nielen doprava, ale i zdravotníctvo, obsluha priemyslu, energetika, voda, atď.)

Čo to znamená v praxi, vypuklo na trhu energií v roku 2022 na Slovensku: tu je príklad prevzatý zo seriózneho vraj zdroja:

Elektrinu vyrobíme za 50 eur a nakúpime za 1 000 eur? Ako je to možné, čo sa to deje?

„Lacno vyrobíme doma a draho nakúpime v zahraničí? Takéto otázky a výčitky smerujúce k cene elektriny sa začínajú objavovať pomerne často. A najmä potom, čo cena referenčného nemeckého kontraktu elektriny vyskočila až na astronomických 1 000 eur za jednu megawatthodinu. Čo sa deje na trhu s elektrinou a ako by sa jej cena dala skrotiť?“

Zdroj: Tomáš Zemko, TASR 31.08.2022 uverejnila Pravda https://ekonomika.pravda.sk/energetika/clanok/638855-elektrinu-vyrobime-za-50-eur-a-nakupime-za-1000-eur-co-sa-to-deje/

„Elektrina, ktorá sa tu vyrobí za 50 eur za MWh, dodá sa do vedľajšej dediny, medzitým virtuálne odíde do Lipska na burzu a tam zdražie na 900. A dodá sa za 900 eur,“ uviedol v nedeľnej relácii na TA3 šéf hospodárskeho výboru Peter Kremský (OĽaNO). „To takto nejde,“ povedal Kremský.“ Zjednodušene je to preto, lebo takto funguje v súčasnosti energetický trh. Ceny elektriny na Slovensku sú závislé od cien komodity v Nemecku. Je to najväčší energetický trh v Európe, spolu s ním sme dobre prepojení aj na Slovensku a Česku. To znamená, že vzájomné prepojenie umožňuje výrobcom predávať všade tam, kde je možné fyzicky elektrinu doviesť. Elektrina ako komodita sa obchoduje na burze a jej cenu určuje trh. A tento trh vznikol z praktických dôvodov.“

Fatálny problém ekonomiky Slovenska: vlastníctvo

Výrobné a distribučné zdroje elektriny na Slovensku nie sú v rukách štátu a vlastnia ich cudzinci. To znamená, že pre nich nikdy nebude nimi vyrobená energia „verejným statkom“, ako si „bláhovo“ myslia niektorí politici. Je to ich tovar a ich tovar je súkromným vlastníctvom. A chcú z neho prosperovať, tvoriť zisk.

Niektoré elektrárne vo svete, ale napríklad i tie poľské na báze uhlia, zostali „doma“ a často v rukách štátu. Tie „nemusia“ na burzu. A preto dodávajú energiu lacnejšie a za stabilné a dlhodobo zazmluvnené ceny.

Ak by Slovensko ako štát vlastnilo výrobu a distribúciu elektrickej energie, mohla by byť elektrina „verejným statkom“ s cenou výhodnou pre domácnosti a miestnych odberateľov. Fatálna chyba!

Ale týchto fatálnych chýb vyprodukovala politika na Slovensku neúrekom: mať vlastnú sieť plynárenských rozvodov a vlastný plynovod, mať vlastný ropovod a rafinériu, zbavili sme sa toho vo vlastníctve a teraz nám ich prevádzku zakazuje embargo Európskej únie ako dovoz plynu a ropy z Ruskej federácie, atď… robíme fatálnu chybu za fatálnou chybou – a nik vraj za to nemôže.

Nabudúce niečo „veselšie“…