Článok bývalého ministra poľnohospodárstva Pavla Koncoša o riešení poľnohospodárstva a potravinovej sebestačnosti i bezpečnosti z apríla 2020, tento článok je z archívu Spolku národohospodárov Slovenska a bol zverejnený bol prvý raz v apríli 2020.
Zverejňujeme celý materiál ministra pôdohospodárstva SR Pavla Koncoša (ministrom bol od 30. 10.1998 do 15. 10. 2002) v pôvodnom rozsahu:
Zmeny v dotačnej politike a organizácii hospodárskeho systému dorábajúceho potraviny
Náprava takéhoto nelogického stavu sa dá zvládnuť iba zásadnými zmenami v dotačnej politike, zrušením dotácií na hektár pôdy a prechod ku kontrole „korunou“, teda viazaním výplaty dotácií na reálnu poľnohospodársku výrobu a čisté tržby z nej, diferencovane podľa prírodných podmienok a druhu výroby, v tejto etape s dôrazom na rozvoj chovu hospodárskych zvierat. Zatiaľ sme v poľnohospodárstve nevymysleli účinnejší spôsob štátnej podpory, ako bola výplata diferenciálnych príplatkov za socializmu, viazaná na 100 korún čistých tržieb z poľnohospodárstva podľa pôdno-ekologických jednotiek a prírodných podmienok. Všetky ostatné spôsoby sú len mrhaním peňazí platcov daní, a teda väčšiny občanov štátu. Odporcovia dotačnej politiky, ktorá podporuje zvyšovanie výroby, namietajú prebytkom potravín v EÚ. Ale vo svete hladuje viac ako 900 mil. ľudí a podľa oznámenia OSN sa v dôsledku krízy spôsobenej súčasnou pandémiou prepadne do pásma chudoby ďalších viac ako 500 mil. ľudí.
Prebytok potravín vo svete nie je spôsobený nadvýrobou, ale hladovaním chudobných a ich nízkou spotrebou u čoraz väčšej časti svetovej populácie. A to je výzva pre nevyhnutné politické zmeny v riadení sveta a jednotlivých štátov. Jedným zo spôsobov tlmenia poľnohospodárskej nadvýroby bude aj prechod k trojpoľnému hospodáreniu a súvisiacej modifikácii osevných postupov, povinné úhorovanie pôdy nevynímajúc. Takto sa utlmí aj znižovanie pôdnej úrodnosti a s tým súvisiace zvyšovanie chemizácie poľnohospodárstva. Toto bude tiež významný príspevok k výrobe zdravých alebo aspoň zdravších potravín. Zmenu dotačnej politiky si musí osvojiť každá rozumne konajúca vláda a bez odkladu sa musia začať rokovania s Európskou komisiou o zmenách v Spoločnej poľnohospodárskej politike. Poľnohospodárstvo a potravinárstvo SR bolo pri vstupe do EÚ obetované v prospech západoeurópskych krajín. Je čas na ekonomickú nápravu tejto obete, a ak treba, aj na nápravu politickú.
Naznačil som už nedostatočnú horizontálnu kooperáciu poľnohospodárskych výrobcov i potravinárskeho priemyslu. Poľnohospodári po prevrate pozakladali zväzy výrobcov podľa jednotlivých komodít. Týmto zväzom však nedali takmer žiadne vyjednávacie právomoci vo vzťahu k odberateľom výrobkov alebo dodávateľov poľnohospodárskych potrieb. Do obchodných, málokedy dlhodobých zmluvných vzťahov vstupujú takmer vždy zástupcovia členských organizácií a nie poverení zástupcovia samotného zväzu. Prvovýrobcovia tak strácajú vyjednávaciu silu a najmä výrobky živočíšnej výroby a zvieratá predávajú za ceny ponúknuté odberateľmi.
Dôvodom neochoty prenášania kompetencií na samotný zväz a užšej spolupráce je aj celková spoločenská atmosféra, podozrievavosť z možnej korupcie a nízka vymožiteľnosť práva pri prípadných podvodoch. Obchodnými podvodmi a nezaplatením za dodané výrobky alebo zvieratá sa vyznačovali najmä prvé roky po prevrate a prvých privatizáciách odberateľských organizácií. To bolo aj dôvodom nezáujmu prvovýrobcov usilovať sa o vertikálnu kooperáciu pri privatizácii spracovateľských podnikov alebo iných obchodných organizácií. Pokiaľ v západnej Európe je prvovýrobca podielnikom, resp. členom družstva niekoľkých spracovateľských organizácií a má možnosť kontrolovať úroveň riadenia týchto podnikov, na Slovensku sa privatizácia nevyužila na ekonomické prepojenie prvovýroby a dodávateľsko-odberateľského segmentu výroby a služieb, ale tieto podniky sa dostali do rúk politickým spriaznencom, často neodborníkom. Aj preto mnohé podniky išli do konkurzu, opäť s dlhmi voči farmárom za odobratú produkciu.
Toto je jeden z dôvodov, prečo v niektorých potravinárskych odvetviach chýbajú spracovateľské kapacity, vyváža sa nespracovaná produkcia a živé zvieratá a spätne dovážame hotové potraviny. To jednak vplýva na vyššie ceny potravín, ale aj ohrozuje potravinovú dostatočnosť a bezpečnosť štátu. Iba na okraj dodávam, že vo funkcii ministra pôdohospodárstva som podpísal privatizačné projekty iba štyroch spracovateľských podnikov s podmienkou, aby prvovýrobcovia mali 51-percentný podiel na privatizovanom majetku. Aj v týchto podnikoch svoje podiely poľnohospodári veľmi skoro predali a možno iba uvažovať, či za výhodných podmienok napr. pre poľnohospodárske družstvo. Ak chceme tento závažný problém riešiť, štát musí v každom potravinárskom odvetví vybudovať primerané spracovateľské kapacity a vytvoriť priestor pre domáci odbyt poľnohospodárskej výroby.
Nie je ani ekonomicky únosné, aby sme pri dostatočnej výrobe potravinárskeho obilia dovážali múku alebo aby sme vyvážali živé zvieratá a zo zahraničia dovážali mäso a mäsové výrobky. Preto je to úloha štátu, lebo samotní poľnohospodári či potravinári nemajú na novú výstavbu dostatočný finančný kapitál a tiež slovenská produkcia negarantuje konkurencieschopnosť takýchto podnikov voči mnohokrát nadnárodným gigantom, ktorí ovládajú trh v niekoľkých krajinách. Nemusíme sa tohto kroku báť, pretože napr. na porážku celého množstva vyprodukovaných ošípaných stačí na Slovensku jeden bitúnok, od ktorého budú nakupovať jatočné polovičky ošípaných ďalší spracovatelia mäsa a výrobcovia mäsových výrobkov. Na doplnenie máme dostatok malých bitúnkov a malých výrobní mäsových výrobkov. Ani z hľadiska nárokov na štátny rozpočet nevidím žiadny problém, pretože v prvom rade treba riešiť spomínané problémy pri porážkach jatočných zvierat a kapacity na spracovanie obilia (a pri mlynoch máme asi tiež dostatočnú kapacitu, pôjde iba o ich využitie).
V žiadnom prípade sa nemôže podpora výstavby nových kapacít riešiť poskytovaním dotácií. Takto sa iba vytvára priestor na korupciu a po určitom období sa investor takýchto podnikov aj tak zbaví. Mali sme dosť spracovateľských fabrík vo všetkých potravinárskych odvetviach a do ich rekonštrukcie sa preto, aby spĺňali normy EÚ, vynaložilo dosť dotačných zdrojov. Rekonštruovali sa napr. bitúnky v Dunajskej Strede, Lučenci a Zbrojníkoch, ktorých kapacita plne pokrývala potreby Slovenska. Majitelia ich však nedokázali z rôznych dôvodov udržať pri „živote“ a po splnení požadovaného času prevádzky a následnom predaji novým majiteľom sa dostali do konkurzu alebo jednoducho skončili s porážkou zvierat.
Naopak, štátne prostriedky určené na dotácie je možné použiť ako podiel štátu v budovaných podnikoch, ktorý spoluinvestor môže po určitom čase od štátu kúpiť a stať sa výlučným vlastníkom podniku. Kapitalizáciu štátnych financií je možné využiť aj ako možné zabránenie konkurzom tak podnikov poľnohospodárskej prvovýroby, ako aj spracovateľského priemyslu. Takto môžu svoje pohľadávky „ošetriť“ aj Všeobecná zdravotná poisťovňa alebo Sociálna poisťovňa. Následne, po ekonomickom zotavení podniku môžu opäť svoj podiel predať v prvom rade spolumajiteľovi alebo ak nemá záujem, aj iným subjektom.
Štát a iné verejnoprávne inštitúcie, ktoré budú svoje pohľadávky kapitalizovať, by mali zriadiť osobitnú konsolidačnú a správcovskú inštitúciu s právomocami priameho riadenia týchto subjektov a priebežnej kontroly nakladania so spoločným majetkom. Kapitalizácia štátnych pohľadávok je známa aj inde vo svete a je iste ekonomicky prospešnejšia ako konkurz alebo likvidácia podnikov. Štátne vlastníctvo je rovnocenné s inými formami vlastníctva a bolo bagatelizované ako nevýhodné dzurindovsko–miklošovským klanom, hoci napr. Slovenský plynárenský podnik aj Slovenské elektrárne neboli privatizované, ale predané akciovým spoločnostiam s vysokou majoritnou účasťou štátov. Tento krok Nemecka, Francúzska a Talianska môžeme smelo zaradiť do arzenálu neokoloniálnej politiky. O rovnocennom partnerstve v rámci EÚ nemôže byť ani reči! Platí to aj pre predaj potravinárskych podnikov, napr. pivovarov, cukrovarov a pod., ktoré predávali zahraničným vlastníkom už domáci privatizéri.
Vytvorenie priestoru na odbyt produktov poľnohospodárskej prvovýroby je iba jedným krokom k stabilizácii domácej výroby. Nevyhnutná je aj cenová stabilizácia odbytu a garantovanie minimálnych cien pre výrobcov, čo tiež nezapadá do rámca spoločnej poľnohospodárskej politiky. Ale pokles domácej produkcie a závislosť štátu od dovozu potravín sú také veľké, že vláda Slovenskej republiky spoločne napr. s krajinami V4, musí vstúpiť do zásadných rokovaní s Európskou komisiou, čo môže byť aj nástrojom na posilnenie štátnej suverenity. Inštitúciu na reguláciu trhu sme už na Slovensku mali zriadenú, aj keď v nej bol v určitom období priestor na korupciu. Ale skúsenosti aj v tejto oblasti sú dostatočne známe, ako korupcii zabrániť a priestor na korupčné rokovanie legislatívne vytlačiť. Tam, kde je to možné, uvažujme aj s vytváraním odbytových organizácií prepojených s obchodom. Veď záujem napr. o pestovanie zeleniny u malých pestovateľov sa stratil, keď sa zlikvidovali celoštátne organizácie poverené nákupom a spracovaním tejto produkcie aj s primeranou garanciou nákupných cien.
Ďalšou oblasťou deformácie investovania v poľnohospodárstve je dotačná podpora nákupu poľnohospodárskej techniky, v žargóne poľnohospodárov podpora nákupu sólostrojov. Každá táto dotácia deformuje uvažovanie poľnohospodárov pri obstarávaní strojov, pretože sa snažia nakupovať stroje, ktoré sú dotované, bez ohľadu na ich využiteľnosť v danom podniku. Len tak sa mohlo stať, že tzv. roľníci z východného Slovenska prišli v r. 2019 do Bratislavy protestovať na vysokovýkonných traktoroch, ktorých cena prekračovala finančné možnosti protestujúcich. Aj v tejto oblasti máme pozitívnu skúsenosť, keď sme od roku 2000 zrušili priame dotácie na nákup sólostrojov a podporu sme smerovali iba do oblasti úhrady časti úrokov pri čerpaných bankových úveroch. Po zavedení takéhoto systému podpory sa nákup strojov dosť výrazne zvýšil a zvýšila sa aj ich ekonomická využiteľnosť v podnikoch, ktoré stroje zaobstarali.
Podobne by sa mala nasmerovať aj podpora na novú výsadbu ovocných sadov a pod. I tu bol stanovený čas využívania zakladaných sadov na 5 rokov a, žiaľ, boli aj investori, ktorí zakladanie ovocných sadov urobili zámerne veľmi nekvalitne a čo najlacnejšie oproti pôvodným projektom a po piatich rokoch sad zlikvidovali. Splnili dotačné podmienky, iba sad nikdy nerodil. Aj preto navrhujem pri poskytovaní dotácií na akékoľvek tituly osobitnú opatrnosť a prezieravosť.
Významným nástrojom oživenia poľnohospodársko-potravinárskeho komplexu je stabilizácia jestvujúcich a zakladanie nových družstiev ako obchodných spoločností hospodáriacich na pôde, prepojených so spracovateľským priemyslom a obchodom. Môžu to byť moderné družstevné agrokombináty hospodáriace v jednotlivých regiónoch, v niektorých odvetviach aj s celoštátnou pôsobnosťou. Snahy o podporu takýchto foriem hospodárenia takmer vždy stroskotali na malom záujme samotných výrobcov. Treba preto analyzovať dôvody nezáujmu o družstevné hospodárenie v agrokomplexe a následne prijať organizačné i politické opatrenia na jeho podporu. Po roku 1990 sa družstevné podnikanie deformovalo aj tým, že do obchodného zákonníka sa umožnilo aj v prípade družstiev upustiť od hlasovania jeden člen – jeden hlas a pripustilo sa hlasovanie podľa výšky členských podielov. Preto dnes vo väčšine družstiev vlastnia majetkové podiely predovšetkým manažéri družstiev, či akýchsi družstevných akciových spoločností. Som zástancom družstevného hospodárenia v poľnohospodárstve, ale aj v iných odvetviach.
Nesmieme však zabúdať, že aj v družstvách musí byť zodpovedajúca pracovná disciplína a iniciatíva všetkých členov, ktorá sa najľahšie dosiahne efektívnou hmotnou zainteresovanosťou a hospodárením s využitím tzv. vnútropodnikovej banky. Sám mám s takouto formou riadenia družstva vynikajúce skúsenosti, boli rozpracované už pred rokom 1989 a tam, kde sa takáto forma riadenia využívala, dosahovala sa vysoká intenzita výroby, prepojená s vysokou produktivitou práce a ekonomickou efektívnosťou hospodárenia. Uvedomelosť členov družstva a jeho zamestnancov je dôležitá, ale na trvalú konkurencieschopnosť podnikania spojenú s inováciami vo výrobe jednoducho nestačí.
Zakladanie agrokombinátov bude mať osobitný význam aj pre podporu rozvoja regiónov. Pomôže sa tak stabilizovať zamestnanosť v poľnohospodárskej prvovýrobe, potravinárskom priemysle, obchode i službách. Znížia sa nároky na dopravnú obslužnosť územia a čo je dôležité, podporí sa výroba a spotreba zdraviu prospešných potravín (viď poznámku o zhodnosti biómu človeka a zvierat s biómom pôdy, kde ľudia žijú) aj podpora samotného dobrého zdravotného stavu a dlhovekosti obyvateľstva v danom regióne. Takto bude možné aj do vyľudnených regiónov vrátiť život a podporiť ich všestranný rozvoj. Na základe skúseností možno predpokladať, že s rozvojom poľnohospodárskej a potravinárskej výroby sa budú rozvíjať aj remeslá a služby. Už pred rokom 1989 mali moderné poľnohospodárske podniky nielen rôzne pridružené výroby, ale prevádzkovali detské jasle a materské školy, starali sa o rozvoj kultúry a športu v obciach a o celkové zveľaďovanie vidieckeho života. Všetko tu už bolo, iba treba využiť poznatky a prispôsobiť ich novým podmienkam.
Pri podpore domáceho spracovateľského priemyslu nesmieme zabudnúť na podporu kvality vyrábaných potravín. Preto sa treba vrátiť k normám a certifikácii jednotlivých výrobkov s dôrazom na stabilitu zdravotnej prospešnosti a, samozrejme, bezchybnosti. Opäť je to opatrenie, ktoré bude narážať na medzinárodné a európske pravidlá riadenia kvality potravín, ktoré síce hovoria o bezpečných potravinách, ale v čase, keď sa vyrábajú umelé chuťové, aromatické prísady či farbivá, nie je problém „šikovným“ chemikom vyrobiť chutné, oku lahodiace potraviny, ktoré budú aj bezpečné, ale s mizernou nutričnou hodnotou, v ktorých je pôvodná surovina zamenená náhradami. Takéto výrobky sa síce dobre predávajú, ale ich vplyv na zdravie konzumentov je často škodlivý a môžeme ich smelo označiť za (p)otraviny. Nepochybne, náprava aj v tejto oblasti narazí na silný politický odpor a tiež odpor nadnárodných monopolov, ktoré ovládli svetové trhy. Musíme si priznať, že pomerne vážnym problémom sú aj zmenené „chute“ a návyky najmä mladých ľudí, pretože chuť tradičných potravín sa z trhu dávnejšie vytratila (spomeňme si na chuť prvomájových párkov). Zvyšovaniu kvality potravín musí preto pomáhať aj primeraná osveta.
Tam, kde o hospodárenie na pôde, aj keď vyhovuje pre poľnohospodársku výrobu, nebude záujem, alebo poľnohospodárskemu podniku hrozí konkurz, štát by mal pristúpiť aj k zakladaniu štátnych majetkov, ktoré boli významným stabilizátorom hospodárenia často v horších prírodných podmienkach a ktoré sa nezmyselne privatizovali takmer vždy politickým prívržencom. Obdobie po privatizácii štátnych majetkov predstavovalo v poklese poľnohospodárskej výroby druhú vlnu, hneď po poprevratovej transformácii hospodárstva. Pre zaujímavosť dodávam, že v Poľsku štátne majetky z obdobia socializmu neprivatizovali a doteraz hospodária ako štátne podniky, dosahujúce vynikajúce výsledky vo výrobe aj ekonomike. Z dôvodu historickej pravdy tiež pripomínam, že v roku 1994 sme na ministerstve pôdohospodárstva zastavili už rozbehnutú privatizáciu štátnych majetkov a vypracovali sme program ich prenájmu pre akciové spoločnosti vytvorené zo zamestnancov ŠM. Žiaľ, voľby do NR SR v jeseni 1994 všetko zmenili.
Výroba kvalitných potravín si vyžaduje, aby tieto boli na otvorenom trhu konkurencieschopné a cenovo primerané príjmom domáceho obyvateľstva. Asi ťažko by sme sa vracali k politike lacných potravín, tak ako ju poznáme z rokov socialistického zriadenia v štáte. Mám na mysli vtedajšiu zápornú daň na potraviny. Nie je možné zavádzať napr. dvojakú daň z pridanej hodnoty na domáce a dovozové potraviny a neplnilo by to požadovaný účel. Treba však hľadať možnosti úspory nákladov v poľnohospodárskej výrobe i potravinárstve. Takouto možnosťou je napr. úhrada celej výšky alebo časti odvodov na zdravotné a sociálne poistenie pre zamestnancov v poľnohospodárskych a vybraných potravinárskych podnikoch (podľa odvetví) štátom. Tento nástroj podpory domácich výrobcov sa úspešne uplatňuje napr. v Poľsku, ale bol známy do roku 1989 aj v našich podmienkach. Pomohlo by to zvýšiť mzdy v celom odvetví, pretože práca na poli a v maštali sa stala neatraktívna aj vplyvom jej slabého ohodnotenia.
Napriek technickej modernizácii celého agrokomplexu narážajú poľnohospodári na nezáujem žiakov o štúdium v poľnohospodárskych aj potravinárskych študijných odboroch. Priznávam svoju chybu, keď som v roku 2001 súhlasil s prevedením poľnohospodárskeho učňovského školstva od ministerstva pôdohospodárstva pod riadenie samosprávnych krajov. Následné zrušenie odboru vedy a školstva na ministerstve po roku 2002 iba dovŕšilo destabilizáciu poľnohospodárskeho školstva. Preto sa musia obnoviť ministerstvom pôdohospodárstva riadené stredné odborné školy s dôrazom na výchovu robotníckych a stredných odborných kádrov pre potreby poľnohospodárskej praxe vrátane potravinárskeho priemyslu. Tieto školy sa musia vyňať spod riadenia samosprávnych krajov. Nakoniec v počiatočnej fáze by postačovala jedna odborná škola pre jeden kraj. Vysokovýkonné technológie a objem výroby viac nevyžaduje. Na výchove odborníkov sa musia vhodnou formou zainteresovať aj podniky. Ak niekto dokáže kúpiť výkonný stroj za niekoľko stotisíc eur, nesmie šetriť práve na výchove odborníkov potrebných na obsluhu takéhoto stroja. Bolo by vhodné, aby sa v tejto súvislosti problémom zaoberali aj orgány Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory, ktorá by mala prevziať pod svoju kuratelu riadenie Agroinštitútu v Nitre a túto organizáciu opätovne využiť na riadenie pôdohospodárskeho odborného školstva i trvalé vzdelávanie pracovníkov v pôdohospodárstve.
Priam katastrofálne dopadli pracoviská rezortnej vedy a výskumu, ktoré sa postupne zdecimovali do stavu, že sú niektorými politikmi pokladané skôr za rozpočtovú záťaž ako prínos na pozdvihnutie úrovne poľnohospodárstva a potravinárstva prostredníctvom zavádzania vedecko-technických poznatkov. Riešením môže byť posilnenie odborného a rozpočtového riadenia z úrovne ministerstva pôdohospodárstva, ale aj možné prepojenie ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka so Slovenskou poľnohospodárskou univerzitou v Nitre a zaradením rezortných výskumných ústavov pod riadenie univerzity. Financie na výchovu mladých odborníkov by sa tak účelne prepojili s priamou zainteresovanosťou na zapojení vedecko-pedagogických pracovníkov i súčasných odborníkov z výskumnej sféry na konkrétnom riešení požadovaných vedeckých úloh a výskumných prác.
V každom prípade bez odbornej garancie z úrovne objednávateľa a odberateľa výsledkov výskumu, teda ministerstva pôdohospodárstva by ani takéto prepojenie neprinieslo požadovaný efekt, skôr len ďalšiu devastáciu vedeckého zázemia v pôdohospodárstve. Uvedomme si, že popri rozvoji univerzitného a odborného školstva sa rozvíjali aj vedecko-výskumné ústavy už za Rakúsko-Uhorska, 1. ČSR a osobitne v rokoch socialistického zriadenia. Ich poslanie je v tomto období vedy ako výrobnej sily nezastupiteľné.
Po nástupe novej vlády v roku 2020 a inštalácii nového ministra pôdohospodárstva a rozvoja vidieka sa dostali do popredia, už po niekoľkýkrát od prevratu, aj otázky veľkosti poľnohospodárskych podnikov. Cieľom súčasného vedenia ministerstva je aj v programovom vyhlásení zakotvené uprednostňovanie malých poľnohospodárskych fariem a tzv. stropovanie dotácií pre veľké poľnohospodárske podniky. Dovolím si tvrdiť, že diskusia o veľkosti podnikov je kontraproduktívna a nerieši zásadné problémy slovenského agrokomplexu a vidieka. Priestor na podnikanie musia mať malí aj veľkí hospodári, každý, kto je ochotný a schopný v tomto ťažkom odvetví žiť a pracovať. Aj pri vysokej nezamestnanosti, aká donedávna na Slovensku bola a obávam sa, že opäť aj bude, sa pracovať do poľnohospodárstva či potravinárstva, jednoducho do týchto pracovne veľmi náročných odvetví nikto nehrnul, a preto sa aj naďalej musia poľnohospodári i potravinári spoliehať na substitúciu živej práce modernou a výkonnou technikou vyžadujúcou si odborne dostatočne pripravených ľudí na všetkých postoch a vo všetkých formách podnikania.
Musíme si uvedomiť, že aj v alpských oblastiach Rakúska, Bavorska či Švajčiarska rodinu roľníka neuživí ani hospodárstvo s výmerou niekoľko desiatok hektárov. Aj v takomto prípade sa musia títo ľudia zaoberať aj získaním príjmov z odvetví služieb alebo mimosezónnym zamestnaním časti členov rodiny u ostatných zamestnávateľov. Pravdaže, sú aj v poľnohospodárstve odvetvia s vysokou potrebou živej ľudskej práce a tam je aj priestor na malé hospodárstva, ak je práca na nich dostatočne ekonomicky výnosná. Nechcem zachádzať do podrobností, ale pracovná vyťaženosť ľudí pracujúcich na pôde je na obdivovaných súkromných hospodárstvach väčšinou viac ako desať hodín denne bez možnosti dovolenky alebo iného voľna. Spoločnosť ich teda vykorisťuje a núti v záujme vlastného prežitia pracovať takmer ako vo feudalizme. Návrat k takémuto spôsobu života je na Slovensku zaujímavý iba pre malú skupinu obyvateľov.
Problémov, ale aj úspechov je v slovenskom poľnohospodárstve a potravinárstve a na vidieku dosť. Pokúsil som sa načrtnúť niektoré riešenia, ktoré mnohí nebudú akceptovať. Sú to však riešenia, ktoré si súčasné postavenie chlebového odvetvia na Slovensku vyžaduje. V každom prípade návrhy v príspevku obsiahnuté pokladám za základ do ďalšej diskusie. Myslím, že meniace sa politické, ekonomické a sociálne podmienky vo vývoji sveta a ľudskej spoločnosti nás nabádajú, aby sme posilňovali našu krajinu, náš štát aj cez návrat ekonomickej sily poľnohospodársko-potravinárskeho komplexu a ekonomickej zdatnosti jednotlivých regiónov Slovenska.
Pavel Koncoš: Slovenské poľnohospodárstvo a potravinová bezpečnosť štátu SR
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU
Ak možno slová exministra Pavla Koncoša vyznievali začiatkom roka 2020 ako opozičná pripomienka, dnes je ten celý text zrelý na schválenie na mimoriadnom zasadaní NR SR a prijatí opatrení v skrátenom legislatívnom konaní: pretože sa prudko mení situácia v roku 2022: dnes, keď už aj posledné výrobné kapacity ošípaných a hydiny na Slovensku „vybíjajú“ prasačí mor a vtáčia chrípka, keď ceny potravinárskych výrobkov rastú v predajných sieťach zo dňa na deň a keď sa „import“ potravín už meria denným dovozom vyše 913 kamiónov (okolo 16 ton jeden), ešte niekto môže tvrdiť, že ide o „opozičné plky?“
Všade okolo nás, v Poľsku, v Maďarsku, rastie podpora domáceho zabezpečenia potravín, pretože POTRAVINY SÚ STRATEGICKÝM PREDMETOM bezpečnosti národa.
Len u nás máme problém „s bieloruským diktátorom“ a s „Rusmi na hraniciach“ a nevšímame si, že nedostatok vodičov kamionov môže onedlho vyvolať potravinovú krízu na Slovensku.
A veľmi aktuálna otázka v súčasnej horúcej situácii:
Máme na Slovensku vôbec v skladoch cez Štátne hmotné rezervy nejaké zásoby potravín? A sú ešte konzumácie schopné?
Ak prezident SR i ministri obrany a diplomacie rovnako ako všetky masmédiá hlavného prúdu dnes a denne vyvolávajú hystériu blížiacej sa vojny s Ruskom, AKO JE ZABEZPECENÉ PREŽITIE OBYVATEĽSTVA v prípade horúceho vojnového konfliktu, keď bude logistika importu potravín zaseknutá a keď bude naše územie vďaka NATO ohrozeným vojenským územím?
Myslí vôbec na to premiér vlády, minister hospodárstva, minister financií a minister poľnohospodárstva? Ako sa k tomu postaví parlament republiky?
Múdry článok, múdre komentáre!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!