Zásadný článok bývalého ministra poľnohospodárstva Pavla Koncoša o riešení poľnohospodárstva a potravinovej sebestačnosti i bezpečnosti z apríla 2020, tento článok je z ARCHÍVU Spolku národohospodárov Slovenska zverejnený bol prvý raz v apríli 2020.
Zverejňujeme celý zásadný materiál ministra pôdohospodárstva SR Pavla Koncoša (ministrom bol od 30.10.1998 do 15.10. 2002) v pôvodnom rozsahu:
Nazdávam sa, že vývoj vo svete aj na Slovensku dospel v poslednom čase k nevyhnutnosti zásadných zmien a prechodu od pravicového liberalizmu a globalizácii k posilňovaniu národného a štátneho riadenia ekonomík.
V tomto duchu sa treba opäť vrátiť aj k pojmu potravinová bezpečnosť štátu a jej dosiahnutiu, pričom ju môžeme definovať ako stav, kedy majú všetci obyvatelia štátu zabezpečený trvalý fyzický a ekonomický prístup k dostatočnej, bezpečnej a výživnej potrave, ktorá spĺňa ich výživové potreby pre aktívny a zdravý život. Osobitne zdôrazňujem dostatočnosť potravín vyrobených na Slovensku a v jeho jednotlivých regiónoch a kvalitu potravín spojených s ich nutričnou hodnotou.
Pretože, ako uvádzajú najnovšie, najmä čínske výsledky výskumov zdravia a vzťahu ku konzumovaným potravinám a odvolávajúc sa aj na prof. Petra Staněka, jedným z kľúčových fenoménov chorobnosti je chemické zloženie potravy a vzťah mikrobiómu pôdy k mikrobiómu ľudí, pretože sa už dávnejšie zistilo, že mikrobiálne zloženie ľudského tela je priam totožné s mikrobiómom ľudí žijúcich v danom chotári či regióne. Z pohľadu budúceho stavu slovenskej ekonomiky a sociálneho postavenia občanov Slovenska si musíme dostatočne dôrazne uvedomovať vzťah medzi poľnohospodársko-potravinárskym komplexom a zdravím občanov.
V predchádzajúcom období som bol jeden z mála poľnohospodárskych politikov, ktorý trvale upozorňovali na nevyhnutnosť potravinovej bezpečnosti. Dokonca niekedy v roku 2002 istý „novinár“ napísal, že dnes už o potravinovej bezpečnosti hovorí iba Koncoš podľa vzoru Stalina. V tomto čase už aj Brigita Schmögnerová, moja súputníčka a častá oponentka v bývalej SDĽ a vo vláde SR, vyhlasuje, že v čase transformácie ekonomiky sme zanedbali rozvoj poľnohospodárstva a potravinárskeho priemyslu. Dotknem sa ešte kvality a nutričnej vyváženosti potravín, ktorá sa v predchádzajúcom období aj v Bruseli definovala ako bezpečnosť potravín. Nesúhlasím s týmto pojmom, pretože do dnešných kvalitných obalov alebo konzervy môžeme zabaliť čokoľvek, trebárs piliny, a po sterilizácii to bude bezpečné, aj keď vôbec nemá atribúty kvality a nutričnej hodnoty.
Pozrime sa stručne na vývoj a súčasnú úroveň slovenského poľnohospodárstva a úroveň potravinovej bezpečnosti Slovenska.
Situácia vo výrobe a predaji v roku 2002
Najskôr sa však krátko vrátim do roku 2002, keď som končil vo funkcii ministra pôdohospodárstva. Napriek výraznému poklesu objemu poľnohospodárskej produkcie v prvej poprevratovej dekáde oproti roku 1989 bol podiel vybratých výrobkov slovenského pôvodu v obchodnej sieti Slovenska väčšinou nad 90 percent (napr. v percentách hovädzie mäso 95, bravčové mäso 84, mäsové výrobky 97, hydinové mäso 87, mlieko a smotany 99, syry a tvarohy 90, maslo mliekarenské 98, mlynské výrobky 96, rastlinné oleje 100 percent). Problémy už v tom čase boli s výrobou zeleniny, ovocia a odvodených výrobkov, s podielom cestovín, trvanlivého pečiva, alkoholických a nealkoholických nápojov, cukroviniek a pod. I tak bol podiel potravín slovenského pôvodu v obchodnej sieti Slovenska v roku 2002 nad 72 percent.
V roku 2012 to bolo už iba 49 percent a dnes nie je slovenských potravín v domácej obchodnej sieti viac ako 35 percent.
Situácia po roku 2018
Poľnohospodárska produkcia v roku 2018 bola na úrovni necelých 2 200 mil. eur, teda o 700 mil. eur nižšia oproti roku 1990, keď prekračovala 2 900 mil. eur. Významný, v negatívnom zmysle, je pokles objemu poľnohospodárskej výroby, ale slovenských poľnohospodárov nectí najmä úroveň poľnohospodárskej výroby na 1 hektár poľnohospodársky využívanej pôdy, ktorý je 1 178 eur, čo je iba 50-percentná výška z priemeru krajín EÚ-28 a horší v tomto ukazovateli sú iba poľnohospodári Estónska, Litvy, Bulharska a Lotyšska. Samotní poľnohospodári odôvodňujú takúto nízku úroveň výroby nízkymi podporami do poľnohospodárstva a vyjednaním horších prístupových podmienok v prístupovom procese k EÚ v porovnaní s inými krajinami. Musím zdôrazniť, že slovenské ministerstvo pôdohospodárstva a jeho zástupcovia nedojednali v prístupovom procese o nič horšie podmienky ako napr. susediace štáty V-4, ale kritériá, ktoré stanovila Európska komisia, boli pre všetky krajiny európskej desiatky, ktoré pristupovali do Únie, drasticky obmedzujúce s úrovňou dotácií do prevádzky iba niekde na 25 % oproti starým členským štátom.
Vlády prístupových krajín mohli tieto dotácie čiastočne dorovnávať, druhá Dzurindova vláda, ale ani nasledujúce túto možnosť však na rozdiel od vlád Maďarska, Česka a Poľska nevyužila. Európska komisia, najmä pod tlakom Poľska, súhlasila s dosť výrazným navýšením prostriedkov na rozvoj vidieka, ale opäť, druhá vláda Dzurindu, v ktorej už SDĽ nebola, ani túto možnosť v decembri 2002 pri podpise prístupovej zmluvy do EÚ nevyužila a naopak, v roku 2004 po vstupe Slovenska do Únie aj zo stávajúcich prostriedkov poskytnutých komisiou krátila o cca 3,1 mld. korún a zdroje presunula z ministerstva pôdohospodárstva do iných programov mimo odvetvia. Tým sa dosť výrazne obmedzila možnosť posilnenia konkurenčnej schopnosti celého odvetvia aj s krajinami V-4, ktoré, naopak, akceptovali aj zvýšenie týchto zdrojov v roku 2002. Aj napriek tomu si dovolím tvrdiť, že nie výška dotácií, ale ich smerovanie na podporu konkrétnych opatrení bola jednou z príčin katastrofálneho zníženia potravinovej bezpečnosti Slovenska, ktorá sa prepadla aj pre neefektívnu výplatu dotácií na ha poľnohospodárskej pôdy. Myslím, že je namieste uviesť výšku podpôr v roku 1989, ktorá bola v tom čase 600 mil. eur, napr. v roku 2002 iba necelých 250 mil. eur a v roku 2018 dosiahla 890 mil. eur. Nechcem v tomto príspevku uvádzať podrobný ekonomický rozbor výsledkov poľnohospodárstva, ale pokladám za dôležité porovnať aspoň výšku podpôr do poľnohospodárstva s výškou poľnohospodárskej produkcie. Kým sa na 1 000 eur podpôr vyrobilo v r. 1989 4 800 eur poľnohospodárskej produkcie, v roku 2002 bola poľnohospodárska produkcia na 1 000 eur podpôr vo výške 7 800 eur, v roku 2018 to bolo iba 2 400 eur.
Alarmujúca je skutočnosť, že na celkovom dovoze potravín sa nahraditeľné komodity, tie, ktoré môžeme vyrobiť v domácich podmienkach, podieľajú až 79 percentami.
Príčiny a následky
V rokoch 1990-1999 bol pokles celkovej poľnohospodárskej výroby spôsobený deštrukčnou ekonomickou reformou podporenou devalváciou koruny, rozbitím dodávateľsko-odberateľských vzťahov, liberalizáciou cien, zrušením zápornej dane z obratu a liberalizáciou trhu (voľný trh bol pre poľnohospodárstvo cestou do pekla), zbabranou privatizáciou potravinárskych podnikov i bývalých štátnych majetkov. V druhej a tretej dekáde na úroveň poľnohospodárskej výroby vplývala dvojaká poľnohospodárska politika EÚ a nízka konkurencieschopnosť slovenského poľnohospodárstva a potravinárstva ovplyvnená od samého začiatku reformy aj zásadnou zmenou podnikateľskej štruktúry a osobitne nezáujem poľnohospodárov o rozvoj živočíšnej výroby, ktorá veľmi významne klesala a rastlinná výroba svojím objemom v posledných rokoch výrazne prekročila objemy živočíšnej výroby. Ak intenzita rastlinnej výroby je viac-menej porovnateľná s intenzitou výroby v okolitých krajinách, v živočíšnej výrobe je iba málo poľnohospodárov, ktorí znesú porovnanie s úrovňou dosahovanou poľnohospodármi v ostatných štátoch EÚ a iba málo z nich sa tomuto odvetviu výroby venuje.
Všetky disproporcie vo vývoji poľnohospodárstva a potravinárskeho priemyslu za posledných tridsať rokov sa v konečnom dôsledku negatívne odzrkadlili vo vývoji agropotravinárskeho zahraničného obchodu a v podieli slovenských výrobkov na domácom trhu, ktorý bol v roku 2018 v mliekarenskom priemysle 59 percent, v mäsovom 36, v hydinárskom 47, mlynárskom 61, pekárenskom 22 a v pivovarnícko-sladovníckom priemysle 70 percent. Zo Slovenska sa teda vyvážajú väčšinou poľnohospodárske výrobky a dovážajú sa hotové potravinárske výrobky s vyššou pridanou hodnotou. Saldo zahraničného obchodu s poľnohospodárskymi výrobkami je približne vyrovnané, ale saldo zahraničného obchodu potravinárskych výrobkov je mínus 1,6 mld. eur pri ich dovoze za viac ako 3,5 mld. eur.
Alarmujúca je skutočnosť, že na celkovom dovoze potravín sa nahraditeľné komodity, tie, ktoré môžeme vyrobiť v domácich podmienkach, podieľajú až 79 percentami. Je na mieste otázka, či aj dnes a do budúcnosti môže platiť miklošovské vyjadrenie: „Ak nebudeme vyrábať dosť potravín doma, dovezieme ich zo zahraničia“. Dnes, žiaľ, väčšina potravín skonzumovaných na Slovensku má svoj pôvod v zahraničí a dodávam, že po prekonaní súčasnej ekonomickej krízy nebude vždy možné doviesť potraviny zo zahraničia.
Medzi podnikmi dodávateľsko-odberateľského reťazca prvovýroba-spracovanie-obchod, sa prejavujú výrazné rozdiely v kapitálovej sile jednotlivých subjektov a miera koncentrácie v prospech maloobchodu. Z hľadiska horizontálnych vzťahov je nízka úroveň spolupráce a organizovanosti medzi prvovýrobcami a tým aj ich slabá vyjednávacia pozícia vo vzťahu k spracovateľom a obchodu. Zdôrazňujem, že väčšina obchodu s potravinami je aj na Slovensku ovládaná zahraničným kapitálom, ktorý je sústredený v niekoľkých firmách. Aj preto je potravinová bezpečnosť Slovenska veľmi, veľmi citlivá a ohrozená. Náprava tohto kritického stavu je nevyhnutná, ale chcem zdôrazniť, že je možná iba ak sa prijmú zásadné zmeny v politickom a ekonomicko-sociálnom riadení štátu, výrobu potravín nevynímajúc.
Aj po druhej svetovej vojne sa slovenský vidiek a výrobu potravín podarilo dostať na vysokú úroveň porovnateľnú s okolitými krajinami iba vďaka odvážnym politickým zmenám, s dôrazom na zmenu politického myslenia a pozdvihnutia vzdelanostnej úrovne ľudí pracujúcich v poľnohospodárstve. Ak úroveň života na slovenskom vidieku menili v 18. – 19. storočí predovšetkým kňazi a učitelia, často jediní vzdelanci na dedine, tak po roku 1945 a najmä po roku 1950 to boli predovšetkým poľnohospodárski inžinieri a ostatní vzdelanci, ktorí do odvetvia prichádzali pracovať. Skúsme sa aj v tomto smere poučiť z histórie.
