Aj cez vzdialenosť niekoľkých generácií sú nám boje a zápasy revolučných autorov veľmi blízke. Oni pripravovali cestu, po ktorej ideme, resp. mali by sme ísť v našej etape histórie. Pravidelne budeme pridávať revolučné básne v sekcii VLASTENECTVO. Tieto básne boli napísané ako odkaz pre budúce generácie a sú naším najcennejším kultúrnym dedičstvom. Boli by sme veľmi radi, ak by sme mohli o myšlienkach diskutovať, porovnávať, analyzovať a hľadať paralely a východiská. Národné povedomie sa upevňuje cez kultúru revolučných autorov. Veríme, že na stránkach Iskry budeme ako kolektív diskutovať o tomto boji. Pozývame vás všetkých, priatelia.
Mladý vojak ranený ležal v cudzom svete,
na smrť už pripravený, v poľnom lazarete.,
ležal tam, jak bez seba, v preťažkej nemoci.,
zdalo sa – krem u Boha – preňho niet pomoci …
Mať jeho, keď zvedela. že je on tak chorý,
k nemu dostať sa chcela za ďaleké hory.,
putovala ku nemu dva dni a dve noci,
chtiac ho aspoň potešiť v tej ťažkej nemoci …
V lazarete prijali takými ju slovy:
»Pripustiť vás nemôžeme dneska ku synovi.,
bo synak váš úbohý leží ťažko chorý,
a keď vás tu uvidí : úžas ho umorí!« …
Matička však prosila dotiaľ úpenlive,
pokým lekár neriekol ku nej prívetive:
»Dovolím, – jak ku nemu potichu vojdete.,
jak sľúbite, že slova k nemu nerečiete« …
Prisľúbila, – i tak vošla k synovi nesmelo,
lež jej srdce materinské rozpuknúť sa chcelo.,
bo tam ležal, neborák, v preťažkej nemoci:
tvár mal bledo-rumennú a zavreté oči.
Nepohnute ležal tak – od samého rána! –
netušiac, že vošla mať, k nemu, milovaná.,
ona, stanúc k posteli, slovka nepreriekla,
len jej slza za slzou dolu tvárou tiekla.
V nemom žiali hľadela na synove muky.,
jak pod krížom Mať Božia, zalomila ruky.,
a jej srdce úbohé od žiaľu sa chvelo …
Zabudnúc sa, vložila ruku mu na čelo …
Oči majúc zavreté syn tíško zastonal:
»Oj mať moja radostná!« slabým hláskom zvolal.
»Hoc ťa zrakom nevidím, cítim ruku tvoju.,
tak si mi ty hladkala, jednúc, hlávku moju!«
Mutné oči otvoriac, slasť ho zaujala:
»Oj mať moja premilá, kde si sa tu vzala? …
Keď si ruku na moje priložila čelo,
hneď mi bolesť prestala, hneď mi odľahčelo …
Zostaň pri mne, mamička, zostaň hoc na chvíľu.,
prikladaj mi na čelo ruku svoju milú,
a hladkaj ma po tvári, jak s‘ ma hladievala,
keď som ešte malý bol, keď s‘ ma rada mala.
Pod tvojimi očami, ach, tak mi je milo!
Pod tvojimi rukami, tak! – mi zlahodilo!
Nikdy ti to, mať moja, nikdy nezabudnem:
umrel bych bol bez teba, – teraz žiť už budem!«
— Matička ho liečila od tejto hodiny:
ozdravel syn do cela, – jej poklad jediný! –
ozdravel on úplne, z lásky Hospodina:
bo zázračným liekom je – ruka materina …
1916
