Naša diplomacia je známa svojimi turbulentnými postojmi k zahraničnej politike. Na jednej strane minister zahraničných vecí Ivan Korčok nemá problém uznať za prezidenta človeka, ktorý sa k moci dostal protiústavne podľa vzoru vojenských chúnt a orientálnych despocií, no na druhej strane neuznáva prezidenta, ktorý sa k moci dostal aspoň s nejakou legitimitou.
Na jednej strane dáva lekcie z ľudských práv Rusku a Číne, no na druhej strane neváha uznať takú stredovekú despociu, akou Saudská Arábia nepochybne je. Rusko a Čína možno majú svoje problémy, no uznať Saudskú Arábiu za štát uznávajúci ľudské práva, si vyžaduje veľkú odvahu.
Na jednej strane sa minister zahraničných vecí dovoláva slobody prejavu v Bielorusku, no na druhej strane máme dvoch novinárov, ktorí boli za svoje názory väznení.
V mene slobodného prístupu k informáciám máme knižný trh zahltený priemernými prácami amerických a západných historikov zobrazujúcich len rub mince, no práce ruských historikov a teoretikov sú vo väčšine prípadov aj odbornej verejnosti nedostupné. Puncom odsúdenia sú nálepkované práce Noama Chomskeho, Guida Preparata, Wiliama Engdahla, ktorí aj v západnom svete sú uznávanými kapacitami vo svojom vednom odbore. Výsmechom hlupákov sú ponižované práce Ľuboša Blahu (jeho kniha Antiglobalista je oceňovaná aj medzi zahraničnými odborníkmi), Lukáša Perného (aj napriek mladému veku jeden z najlepších odborníkov na predrevolučných utopistov, jeho najnovšia kniha Utopisti patrí medzi najlepšie filozofické knihy).
Parlament Slovenskej republiky prijíma zákony o nemorálnosti komunistického režimu, no protagonisti súčasného režimu sa správajú ako tí najservilnejší kádrováci normalizácie. Totalitu toľko spomínanej diktatúry proletariátu vystriedala diktatúra kapitálu v tej najzvrátenejšej podobe. Novodobí kádrováci vyhlásili v mene demokracie a ľudských práv križiacke ťaženie proti „komunizmu“, pričom používajú kroky a taktiku tých, čo kritizujú. Boj proti antikomunizmu, ideologickej diverzii, pravicovému a ľavicovému revizionizmu a reformizmu vystriedal boj proti dezinformáciám, hoaxom, všetkému proruskému, pročínskemu a prokubánskemu.
V správach, v dennej tlači i rozhlase počúvate opäť jeden oficiálny názor, len Slobodnú Európu vystriedala všemocná „ruka Moskvy“. Milana Matouša, Ladislava Hrzala, Ivana Hruzu, Miloša Marka vystriedala Kernová, Todová, Šimečka, Vagovič so svojou neomylnou pravdou. Mariana Leška vystriedal Marián Leško, ktorý ako Šavol/Pavol po novembri 1989 prešiel akýmsi prerodom a objavil svoje protikomunistické zmýšľanie a vehementne, neúnavne kritizuje a ostrakizuje to, čo kedysi tak vytrvalo velebil.
Rudé právo, Pravdu, Novú mysl, Otázky míru a socialismu vystriedalo Právo (ktoré sa tak ľahko zbavilo Rudého), Pravda (tá najdemokratickejšia), Aktuality (také nezávislé, že ich až financuje Axel Springer koncern), Denník N (kádrujúci tak dokonale, že aj Vasil Biľak a Jaromír Obzina by mohli ísť k nim na prax) a ďalšie desiatky novín a časopisov.
Alternatíve sa ušiel punc šíriteľa dezinformácií, čo je len čiastočná pravda. V alternatíve sa nájdu rovnako múdre články a totálne hlúposti zároveň – no na druhej strane rovnako je to aj v periodikách oficiálneho prúdu. Prevládala jedna pravda a kdesi „v koši“ s nepotrebnými heslami zostalo to Voltairovské „Nesúhlasím s Vami, no urobím všetko preto, aby ste mohli slobodne povedať svoj názor.“
Rovnako je to v umeleckej literatúre. Hodnotné knihy čínskej a kubánskej literatúry sú nedostupné, hoc´ za socializmu vychádzali vo vysokom náklade knihy nielen západnej hodnotnej umeleckej literatúry, ale aj paraliteratúry. Tak popri Victorovi Hugovi, Arthurovi Millerovi, Johnovi Steinbeckovi vyšli aj detektívky Ed McBaina, Dicka Francisa, Maj Sjöwallovej, Per Wahlööa a. i. Naopak, dnes zmizli spoločensky angažované detektívky poľského advokáta a teoretika kriminalistiky Jerzyho Edigeya len preto, že hlavnými hrdinami boli pracovníci aparátu Verejnej bezpečnosti (správne Milície, používam bežný pojem, ktorý využívali prekladatelia detektívok tohto autora, hoc´ Poliaci poznali VB pod názvom Milícia).
Dnes je snaha kriminalizovať socializmus, ktorý sa nehodnotí nestranne a odborne, ale ideologicky, čo paradoxne vyčíta súčasná historiografia tej marxistickej. Gottwald a Husák sú vykresľovaní jedným pohľadom a schematicky, podobne ako boli v tom období vykresľovaní Hlinka, Masaryk, Beneš a Štefánik. Moderná história vykresľuje nekriticky gloriolu „mužov politiky“ podobne ako budovala tá marxistická historiografia kult osobnosti Gottwalda, Širokého a Bacílka, len dnes ich vymenili Dubček, Havel, Masaryk, Štefánik.
Z osloboditeľov sa robia banditi a pochybná gloriola bánd typu Banderovcov a Vlasovcov sa nekriticky oslavuje, hoci všetci tí partizáni proti týmto bandám po vojne vystúpili so zbraňou v ruke, podobne ako v slávnom Slovenskom národnom povstaní.
A človeku zostáva otázka – zmenilo sa vôbec niečo okrem zahraničnej politiky a modiel, ktorým sa súčasní mocní tak nekriticky klaňajú?
Autor: Ivan Lulják
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU
Áno Ivan, zmenilo sa veľa. Lebo aj keď keď Gottwald a Husák sú teraz nekriticky a schématicky vykresľovaní, no isto tak vykresľovaní neboli Masaryk, Štefanik a Beneš. Aj keď sa vtedy nepovedala celá pravda o istých ľuďoch, avšak sa aspoň neprekrucovala ako dnes. Vtedy na štandarte prezidenta ČSSR bolo vyšité husitské heslo „Pravda vítězí“ a toho sa ( až na nejakých podvodníkov, klamárov a nemorálnych ľudí) takmer celý Národ držal. A dnes toto heslo nie je potrebné a dokonca takých, ktorí sa snažia toho hesla držať a toto heslo presadzovať, tak tí, ktorí boli predtym označení za klamárov, podvodníkov a nemorálnych ľudí, no teraz majú moc, tak ich označujú za zločincov a snažia sa ich dostať mimo zákon a za ich presvedčenie a rovnú chrbtovú kosť ich stíhať a zavrieť do väzenia. Ja som za. Nech ma za to, že som žil čestný, morálny a poctivý život a že som komunista, tak nech si ma stíhajú a aj odsúdia a zavrú. Za pravdu aj život položím, tak ako to nielen povedal, ale aj zrealizoval majster Ján Hus.