Dnes 9. augusta 2020 sa v Bieloruskej republike konajú prezidentské voľby.
Svetové, európske aj slovenské korporátne médiá sústavne opakujú to isté. Hovoria o „poslednom diktátorovi“ a jeho neľútostnom boji o moc s „demokratickou opozíciou“. Samozrejme, pod pojmom demokratickej opozície rozumejú len tých opozičných kandidátov, činovníkov a ich priaznivcov, ktorí kopú za záujmy „demokratického západu“.
Bez ohľadu na to, ako sa skončí táto nedemokratická volebná súťaž v Bielorusku, slovenský, ale ani európsky, americký či ruský občan nemajú šancu sa objektívne dozvedieť pravdu o situácii v Bielorusku, o jeho politike a perspektívach. Záujmy mocných, nadnárodného západného i národného ruského oligarchického kapitálu, ich mediálnych pucflekov prevládajú nad potrebou objektívne informovať občanov sveta o situácii v Bielorusku.
Bielorusko nie je izolované od zvyšku postsovietskeho priestoru. Tieto voľby nie sú „ukončením minulosti“ alebo „začiatkom budúcnosti“. Aj keď má dnes krajina jeden z najviac egalitárskych (rovnostárskych) ukazovateľov pomeru príjmu (10 % najbohatších k 10 % najchudobnejších – koeficient decilu – je na úrovni 4,1), strategicky sa rovnako ako ostatné štáty bývalého socialistického bloku pohybuje rovnakou cestou – smerujúcou k divokému periférnemu kapitalizmu s tuctom extrémne bohatej elity na jednej strane a väčšinovou masou chudobných, zbavených moci, čoraz viac utláčaných na strane druhej.
Zvláštnosťou Bieloruska je to, že postupne sleduje cestu neoliberálnych reforiem so zachovaním oveľa väčšieho podielu štátneho sektoru, plánovania, sociálnej sféry ako v iných postsovietskych republikách a bývalých krajinách sovietskeho bloku. V Bielorusku, našťastie, ešte nedošlo k „streľbe do Domu sovietov“ ani k „Majdanu“ ukrajinského typu s následnou drastickou, násilnou „dekomunizáciou“. Keď sa Lukašenko dostal k moci v polovici 90. rokov, nedošlo k „divokej privatizácii“, ale politicky sa krajina transformovala na autoritársky štátny kapitalizmus, v ktorom možno pozorovať zmes čŕt čínskeho hospodárskeho modelu a populizmu ľavicových režimov Latinskej Ameriky. Lukašenko nemá za sebou jasnú ideológiu ani masovú politickú stranu. Moc prezidenta je založená na štátnom aparáte, mocenských štruktúrach a politickej pasivite más, ktorá je udržiavaná po celé roky jeho vlády. Pre posilnenie tohto modelu boli politické hnutia, strany a odbory v Bielorusku postupne izolované a takmer zničené. Politika sa stala okrajovou, okolo nej sa vytvorila nepriateľská atmosféra, v ktorej sa kritika „jediného“ ručiteľa slobody a vodcu stotožňuje so zradou.
Ak myšlienka sociálnej spravodlivosti napriek masívnemu dopytu nemá aktívny základ, nielen nie je možné prejsť od štátneho kapitalizmu k socializmu, o čom svedčí neustály pokles podielu verejného sektora na ekonomike, ale v rámci súčasnej politiky prevláda v rámci dostupných alternatív neúprosný pravicový trend. V rámci súčasnej politiky je tento trend smerovaný od štátneho kapitalizmu k modelu štátneho monopolu – ku kapitalizmu nadnárodných spoločností, čo povedie k strate štátnej suverenity, zničeniu alebo čiastočnej integrácii priemyslu a poľnohospodárstva do globálnych výrobných procesov.
Pravicové tendencie sa odrážajú aj v priebehu predvolebnej kampane, kde žiadny z kandidátov ani s tou najmenšou ľavicovou agendou nezískal dostatok sily na to, aby kandidoval za prezidenta. A to aj napriek tomu, že ľavica je v Bielorusku tradične silná, nestráca ideologické pozície masovo, ako inde vo svete, ale na druhej strane je minimálne organizovaná a silno dezintegrovaná.
Preto hlavnými alternatívnymi kandidátmi vrátane hlavných opozičných kandidátov, ktorí sa nemôžu zúčastniť volieb, sú predstavitelia liberálnych názorov, ktorí neustále obhajujú súkromné iniciatívy, odsudzujú neúčinnosť štátu atď.
V súvislosti s globálnou krízou, rozsiahlym poklesom životnej úrovne, odcudzením účasti občanov na politike tieto názory, dokonca v takej bolestivej podobe, priťahujú značné masy mestskej mládeže, jednoducho mládež je priťahovaná k akémukoľvek opozičnému postoju, a keďže nemá na výber, volí bezmyšlienkovite aj liberálnu cestu.
Existuje možnosť, že radikálna časť opozície podporovaná západom má plán, ak nie „bolívijského puču“ alebo pokusu o uskutočnenie ukrajinského scenára z roku 2004, potom iný, ale zásadne radikálny – prevratový. Západom je nominovaná určitá podmienečná „kandidátka na jeden protest“ Svitlana Cichanovská, ktorá bola „opozičnými“, ale v skutočnosti len prozápadnými médiami už vopred vyhlásená ako víťaz volieb, aj keby ich nevyhrala. A v priebehu očakávaných povolebných nepokojov je možné, že vyskúšajú scenár, v ktorom sila dočasne prejde do rúk nie Cichanovskej, ale do rúk ulice a radikálnej časti Lukašenkovho bezpečnostného a byrokratického aparátu, ktorý sa pridá k ulici.
Tento priebeh udalostí – vzhľadom na to, že bude pravdepodobne podporovaný zo západu aj východu – sa zdá pravdepodobný, ale nie je ani vylúčené, že neprejde. Lukašenko je stále populárny medzi vidieckymi obyvateľmi, ktorí tvoria jednu tretinu obyvateľstva krajiny, a veľkej časti silových zložiek a bezpečnostných síl.
Ľavica musí mať plán v prípade štátneho prevratu: čo robiť, ak súčasný systém zažije paralýzu podobnú Ukrajine a ako využiť významnú protestnú základňu proti za každú cenu pretláčanej kapitalistickej ceste.
Bieloruský minatúrny „opozičný tábor“ vľavo súvisí s hnutím bielych stužiek v Rusku – v menšej miere s protestmi v Hongkongu – a nezaslúži si ani kritickú podporu. Je potrebné viesť kampaň medzi spolitizovanými masami hľadajúcimi riešenie, ktoré sú v podstate pravicovo orientované len z dôvodu všeobecného opozičného sentimentu. Zároveň by ľavica v žiadnom prípade nemala schvaľovať Lukašenkove represie voči opozičným kandidátom.
Je nevyhnutné pochopiť, že sila ľavej alternatívy závisí od organizácie samotných ľavičiarov, komunistov, socialistov a ľavých skupín a je úmerná oslabeniu súčasnej vlády. Dôležitým faktorom je aj vymanenie sa z dôsledkov neutralizácie pasívnej väčšiny robotníckej triedy a širších proletárskych vrstiev obyvateľstva Bieloruska.
Aby bolo možné takúto ľavostrannú alternatívu uskutočniť v Bielorusku čo najskôr v situácii, kedy podmienky účasti ľavice na týchto volebných kampaniach sú zrelé, hoci sily sú stále nedostatočné, bieloruská ľavica by mala hlasovať proti všetkým kandidátom.
Zdroje:
Médiá – Európa, Bielorusko, prometej.info.blr
Budujte s nami!
Podporte Iskru dobrovoľnou systematickou alebo jednorazovou finančnou
pomocou. Na výške Vašej pomoci nezáleží. Podporte nás TU
