Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky prijatá Slovenskou národnou radou 17. júla 1992 bola významným krokom k zmene štátno-právneho usporiadania ČSFR. V tejto súvislosti má mimoriadne dôležitý význam pripomenúť, že v prvých rokoch vzniku Slovenskej republiky sa odohrávala udalosť, ktorá kardinálne ovplyvnila ekonomické a spoločenské pomery v novom štátnom útvare. Touto spomínanou udalosťou bol proces privatizácie, ktorý sa uskutočnil v dvoch krokoch – veľká privatizácia (tzv. kupónová privatizácia) a malá privatizácia.
Prvá vlna veľkej privatizácie sa diala v období rokov 1991 – 1993. Napriek tomu, že na českej i slovenskej strane bol pripravený tzv. gradualistický (postupný) koncept veľkej privatizácie ochraňujúci záujmy malých akcionárov a úspešne uplatňovaný napr. vo Veľkej Británii, vybraná skupina ekonómov rozhodla, že v Čechách i na Slovensku sa použije vo väčšine prípadov šoková terapia pri premene centrálne plánovanej ekonomiky na trhovú prostredníctvom kupónovej privatizácie. Malá privatizácia sa začala vo februári 1991 a trvala do marca 1994. Jej rozhodujúca časť sa zavŕšila v júli 1992. Spôsob realizácie privatizácie štátneho majetku na Slovensku sa spája so vznikom etiky v podnikaní a spoločnosti, ktorá je založená na špekulácii, deštrukcii, osobnom prospechu a korupcii. Pre toto obdobie bolo charakteristické, že bohatú úrodu žali tí, čo nikdy nesiali. Všetky uvedené fakty podporujú aj výsledky analýzy slovenského ekonóma Viliama Oberhausera, ktorý konštatuje, že kupónová privatizácia znamenala pre štát finančnú stratu minimálne 80 mld. Kčs a v dôsledku malej privatizácie sa táto strata zvýšila o ďalších 10 mld. Kčs, pričom väčšina podnikov v kupónovej privatizácii neprežila. Boli vytunelované investičnými privatizačnými spoločnosťami a Slovensko zároveň utrpelo ďalšie obrovské finančné škody z dôvodu strát zahraničných trhov.
Celý proces privatizácie sa vyznačoval nejasne definovanými právnymi normami, nedokonalými účtovnými predpismi a orientáciou na rýchlosť. Špecifickú úlohu pri financovaní privatizačných aktivít zohral slovenský bankový sektor. Jednotlivé politické strany dosadzovali do manažmentu najväčších bánk vrcholových manažérov často na základe politickej príslušnosti, a nie odbornej spôsobilosti. Zároveň vznikli silné prepojenia jednotlivých bánk s privatizérmi a vedením investičných privatizačných spoločností. Straty z financovania privatizačných aktivít sa peňažným ústavom pomerne dlhé obdobie darilo skrývať buď výpožičkami na medzibankovom finančnom trhu, alebo prostredníctvom špekulačných termínových obchodov s akciami podnikov zaradených do kupónovej privatizácie. Ideálne podmienky na korupciu v bankovom sektore vznikali pri požičiavaní úspor občanov privatizérom na kúpu malých podnikov v rámci malej privatizácie. Na ilustráciu možno uviesť privatizéra s neznámym menom z Popradu, ktorý si bol schopný požičať od viacerých slovenských bánk jednu miliardu korún. Je úplne zrejmé, že táto osoba bola len bábkou, ktorou hýbali v pozadí iní. Bolo by zaujímavé dozvedieť sa, koľko rokov sa tento dlžník dožil. Zarážajúce je aj, že vláda SR v uvedenom období umožnila v rámci malej privatizácie používať tzv. holandskú aukčnú metódu, ktorá sa vyznačovala tým, že dovoľovala predať privatizované podniky pod ich reálnu cenu. Ďalším negatívnym javom spojeným s aukčnými dražbami v rámci malej privatizácie bolo to, že sa na ich financovanie vo veľkej miere využívali finančné zdroje neznámeho pôvodu. Často to boli peniaze pochádzajúce z trestnej činnosti, nelegálnych operácií s valutami, ale aj špinavé peniaze z rozvinutých zahraničných ekonomík.
V konečnom dôsledku možno konštatovať, že zatiaľ čo kupónová privatizácia na Slovensku mala za následok vznik finančných oligarchov a finančných skupín, malá privatizácia umožnila etablovať sa v spoločnosti domácej mafii, pričom jej členovia získali renomé váženého podnikateľa. Práve vzhľadom na uvedené skutočnosti treba zdôrazniť, že v súčasnosti nie je možné dovoliť, aby kauzy spojené s činnosťou osôb ako napr. Baštrnák, Majský či bývalý riaditeľ súkromnej televízie Markíza odvádzali pozornosť občanov od podstaty problému nezákonného sa obohatenia na úkor privatizačných procesov. Ak nebudú identifikované osoby, ktoré profitovali zo škôd spôsobených na privatizovanom štátnom majetku a ak nebude vyvodená zodpovednosť za chyby v nastavení systému privatizácie na Slovensku, nenastane ani zlepšenie morálky v našej spoločnosti a skvalitnenie finančného manažmentu verejných zdrojov v SR.
